množstvo publikácií, vraj ich sám ani nerátal. Zúčastnil sa množstva výstav, absolvoval stovky kilometrov na cestách za dobrými zábermi. Na Spišskom hrade nedávno predstavili obrazovú publikáciu o tejto národnej kultúrnej pamiatke. Vydalo ju vydavateľstvo JES v náklade tritisíc kusov v spolupráci so Spišským múzeom v Levoči.
Autorom fotografií je Alexander Jiroušek a textovú časť robil doktor Ivan Chalupecký, bývalý archivár z Levočského oblastného archívu. Jeho prínosom sú napríklad po prvý raz v histórii publikované veduty s vyobrazením hradu zo 17. storočia, ktoré objavil iba nedávno v jednom z budapeštianskych archívov.
Alexander Jiroušek fotografuje túto pamiatku už 30 rokov a do knihy vyberal z vyše 1000 snímok. Podarilo sa mu dokonale zachytiť tento klenot architektúry Spiša 12. - 18. storočia, ktorý svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre priraďujú k najväčším hradným komplexom strednej Európy. Niektoré originály z týchto fotografií môžete od 4. augusta obdivovať v galérii Fotoklubu Nova v Bocatiovej knižnici na Hlavnej ulici v Košiciach.
Prelistovala som si vašu poslednú publikáciu a mám pocit, že ste zachytili hrad vo všetkých možných náladách, aké len môže mať. Úžasne sa vám podarilo napríklad odfotiť osvetlenú panorámu hradu v popredí so Spišskou Kapitulou, zatiaľ čo všade okolo sú čierne búrkové mraky. Táto fotografia očividne patrí k záberom, čo sa nepodarí nikdy zopakovať. Ako vznikla?
- Šiel som akurát na pomaturitné stretnutie v Spišskej Novej Vsi, a keď som bol v Spišských Vlachoch, všimol som si tú dojímavú atmosféru pred búrkou. Stočil som auto smerom na Spišské Podhradie, lebo pri Baldovciach mám už také svoje stanovisko, odkiaľ krásne vidno aj Kapitulu, aj hrad. Tri hodiny som čakal, kým som vystihol tento okamih, lebo raz slnko osvetlilo Kapitulu, potom hrad a raz zas bola úplná tma. Napokon som vystihol dieru medzi mrakmi, osvetlilo mi naraz aj hrad, aj Kapitulu a to je vzdušnou čiarou asi osemsto metrov. Bol to iba okamih. Odvtedy sa veľa fotografov pokúšalo skopírovať tento záber, ale nikdy sa im to nepodarilo. Ani mne nie.
A fotka s barokovým nebom?
- Išiel som z Tatier z jedného fotografovania, bolo to už podvečer v októbri pri západe slnka a v spätnom zrkadle som si všimol to nádherné nebo. To sú obyčajne minútové situácie, ale kým sa ja zbadám a rozbalím aparát, fotím s ťažkým Linhofom a ten musí byť na statíve, často sú preč. Na ten správny okamih čakám hodiny a niekedy aj celé dni.
Mám pocit, že ste Spišský hrad zachytili zo všetkých okolitých vrchov.
- Skutočne, z každej strany. Napríklad sme si pekne vyšliapali so ženou na najvyšší vrch pohoria Branisko - Sľubicu z Dúbravy, tam sme odstavili auto a šli sme najkratšou cestou hore.
Takáto rozsiahla kniha o Spišskom hrade tu nikdy nebola.
- Máte pravdu. Prvýkrát je takto komplexne zobrazený aj s okolitými pamiatkami.
Bol to váš nápad urobiť knihu?
- Niekoľko rokov som obchádzal Spišské múzeum v Levoči, ale nebola priaznivá situácia, až keď prišli nejaké peniaze z fondu Pro Slovakia, mohli sme začať.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu? Vyštudovali ste predsa Vysokú školu technickú v Košiciach.
- Som strojný inžinier, špecialista zvárač. Fotograf samouk. Od chlapčenských čias. Začínal som s malým fotoaparátikom 2x2 centimetre, nemeckým prístrojom značky Sida. Dostal som ho, keď som mal nejakých 9 alebo 10 rokov, mám ho odložený dodnes. Môžem vám ho ukázať. A myslím si, že by sa v mojom albume našli aj nejaké fotografie. Bolo to za vojny, a vtedy sme bývali v Čechách. Bol to špeciálny foťák, hovorilo sa, že bol aj špionážnym aparátom.
Ako vyzerali vaše prvé fotky?
- Chodili sme na výlety s chlapcami, boli to také väčšinou výjavy.
Kedy ste začali fotiť profesionálne?
- Asi tak, že som vyrastal v Spišskej Novej Vsi a tam som viedol modelársky krúžok. Chodili sme na preteky a z každých som musel urobiť nejaké zábery modelov. Fotky sme posielali do časopisu Letecký modelár do Prahy a tam nám ich zverejňovali. Bol som v 60. rokoch dokonca majstrom Československa a reprezentantom v modelárskom športe. Počas štúdií som si aj privyrábal fotografovaním, mama mala malú penziu, tak som musel prilepšovať do rodinného rozpočtu. Chodil som fotiť svadby, stužkové, promócie, plesy v Košiciach. A prvé fotky mi zverejnili Východoslovenské noviny. A v roku 1966 ma požiadal organizačný výbor Medzinárodného maratónu mieru, s ktorým som spolupracoval, aby som urobil fotoreportáž na archívne účely. To prijatie ponuky mi bolo osudné, pretože na tejto akcii som ešte donedávna pracoval.
A robili ste dlhé roky vo VSŽ šéfa propagácie...
- Fotil som železiarenské kalendáre. Realizovali sme rôzne témy, Košice, hrady východného Slovenska, mestá, históriu hutníctva na prospekty. Vtedajší riaditeľ Hanko povedal: Vieš ty čo, v reprezentačných kalendároch nechcem ani jeden záber z fabriky. Tých máme dosť každý deň, my chceme ukázať niečo iné, pekné, čo tu na východe máme. A potom sme začali vydávať Národný park Vysoké Tatry, Slovenský raj, Pieniny. Keď mala nasledovať Muránska planina, prišiel náhle súbor úsporných opatrení a kalendáre skončili. Ale niečo sa naštartovalo, začali sa na mňa obracať s ponukami vydavateľstvá z celej republiky od Prahy až po Košice a nakoniec to skončilo tak, že som mal toľko ponúk, až mi zamestnanie začalo byť brzdou. Tak som sa potom sám prihlásil za člena Zväzu výtvarníkov a v 74. roku som dostal papier, že som prijatý. Potom som už mohol rozviazať pracovný pomer, a odvtedy sa živím fotografiou.
Takže ste už za socializmu zažili, čo je to kapitalizmus.
- V štyridsiatke som nechal svoju technickú kariéru a presedlal som na fotografovanie. Aj žena mi vyčítala, že je to riskantné.
Neľutovali ste potom?
- Nesťažujem sa.
Fotíte rád ľudí?
- Nedá sa povedať, že by som nerád fotografoval ľudí, ale popri zákazkách, ktoré mám, na čo som zameraný, sa ja už k tomu ani nedostanem. Lebo dnes je každá profesia úzko špecializovaná, aj fotografia. Jeden sa venuje aktom, jeden portrétom a iný prírode. A všetko naraz sa dnes nedá.
Z vašich horských záberov súdim, že ste turista.
- Vláčim so sebou po horách aparát. Naposledy sme boli so ženou na Malej Fatre, ale z fotenia nebolo nič, pršalo tak, že sme ani z chaty nevyšli. Akurát sme si potom urobili túru na Oravský hrad.
Chodíte aj na vysokohorské túry s horolezcami?
- Práve to je vec, s ktorou som sa potýkal dlhé roky. Gabika Haščáková, historička, mi robila prvú komisárku a napísala do bulletinu, že som aktívny horolezec. A všetci to potom z toho katalógu odpisovali. Hovoril som jej: Gabika, ja nie som horolezec. Chodím len tam, kde sa bezpečne dostanem po dvoch nohách, do stien neleziem. Horolezci majú nejakú tú svoju extrémnu šestku - stenu a ja si vždy nájdem taký štand, že stojím na bezpečnej plošinke, kde som sa dostal po nejakom chodníčku. Odtiaľ ich fotím a tí horolezci sú potom radi, že sa niekde objavia v kalendároch alebo v knižke. Takže takýmto nedopatrením zo mňa urobili aktívneho horolezca. Ale ja som skôr vysokohorský turista.
Fotili ste aj na Kaukaze ...
- Bol som tam prvýkrát v 75. roku a poslednýkrát o desať rokov neskôr. Bolo z toho potom niekoľko výstav a kniha. Robil mi v nej grafickú úpravu Arno Puškáš, horolezecká legenda, žiaľ, pred dvomi rokmi zomrel. Mal som medzi horolezcami veľa priateľov, chodil som často za nimi. Knihu nám vydávala martinská Osveta. Arno Puškáš rozumel horskej tematike, robil preto veľa kníh, aj tú moju.
Boli ste na Kaukaze s nejakou výpravou?
- Všetko to boli Košičania. Turistický oddiel VSŽ. Oni ma zvábili, aby som šiel s nimi. Sľubovali, že urobím krásne zábery a že z toho bude knižka. Hoci som bol prvý raz otrasený tými sovietskymi pomermi - hygiena a ubytovanie, úroveň služieb... Darmo, že to bol Interhotel, kde sme bývali. Prvé bolo, že nás upozornili, aby sme na záchode hádzali papier do koša. To stačilo. V hoteli nás hrýzli ploštice. Keď sme chceli ísť na túru, museli sme mať iba domáceho sprievodcu, ktorý nám dovolil len odtiaľ potiaľ a ďalej ani krok. Všetko pod dozorom. Ale aj tak sme toho videli veľa. Odfotil som, aha, tuto v horskom sedle, portrét Lenina, prírodný úkaz z ľadovca, ktorý oni hrdo všetkým ukazujú: Smatri, Lenin.
Zažili ste na takýchto túrach aj strach?
- Na Kaukaze. Partia šla do jedného údolia, volali ma, ale ja som mal ešte nejaké fotografické záujmy. Potrebovali stenu urobiť, ale ja som si povedal: Dostanem sa tam pohodlnejšou cestou. Išiel som za nimi sám po údolí a už som vstúpil do oblasti ľadovca a odrazu sa mi noha pošmykla. Vpredu som mal fotografickú ´brašňu´ a na chrbte ruksak. Našťastie som sa na tej ´brašni´ zachytil, kdesi podo mnou sa hompáľali nohy a dole, ani neviem v koľkých metroch, hučala voda. Podopieral som sa lakťami a nohou som sa zaprel, prehupol som sa na jednu stranu cez ľadovú plochu a šiel som ďalej.
Čo by ste si ešte túžili odfotiť?
- Fotil som v Japonsku, Arizone, Minnesote, Taline, Moskve a v mnohých ďalších krajinách. Teraz ma už zaujíma iba Slovensko. Je tu ešte čo fotografovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
