chleba a pečiva určovali stredoveké mestá. Ceny potravín boli v predminulom storočí na východnom Slovensku oveľa pohyblivejšie ako mzdy. Vtedy fungovala aj verejná správa a platy obecných funkcionárov určoval jej štatút. Niektoré funkcie boli volené doživotne a za vybavovanie úradnej veci predstavitelia obcí dostávali diétu popri stálej mzde.
Ženy mali menej
Porovnajme ročný plat zapaľovača mestského osvetlenia s mesačným školným na levočskom gymnáziu. Zapaľovač zarábal ročne 35 zlatých, školné bolo 8 zlatých. Koľko zarábali ročne ostatní nižšie postavení zamestnanci v roku 1864? Strážmajster hajdúchov 146,hajdúch a strážca na mestskej veži po 84 zlatých, nočný strážnik mal 36 a kominár o zlatku menej. Správca vežových hodín v Košiciach mal 50 zlatých. Niektorým mestám pridávali k platu aj niekoľko siah dreva, ako už spomínanému zapaľovačovi i nočným strážnikom. Murári a stavební robotníci dostávali dennú mzdu. V roku 1849 bola na Spiši takáto: murársky a tesársky majster, ak pracovali osobne, 1 zlatku 30 grajciarov, palier 1 zlatku 6 grajciarov, murársky a tesársky tovariš 1 zlatku, k tomu raňajky aj olovrant. Stravu a 36 grajciarov zarobil miešač malty, pomocný robotník na stavbe - ak bol muž - 30 grajciarov, ak žena - 24 grajciarov. V Krompašských železiarňach bola v roku 1857 denná mzda majstrov od 78 grajciarov po 1 zlatku, u nádenníkov sa pohybovala od 45 do 52 grajciarov. Priemerná mzda baníkov bola okolo 150 zlatých ročne.
Zlá úroda zvyšovala ceny
Mzdy boli viac-menej ustálené v určitých rozpätiach, na stavbách v lete nižšie, v zime vyššie. Ceny potravín sa pohybovali podľa úrody, dopytu, konkurencie. Niektoré mestá ako Prešov, Levoča aj Košice sa často dostávali do sporu s mäsiarmi, ktorí sa limitovaním cien cítili byť ukrátení. Nielen počas rokov neúrody, ale aj pri iných mimoriadnych udalostiach niekoľkonásobne stúpli ceny potravín. V júli 1848, keď maďarské bankovky stratili platnosť, prudko vyskočili ceny mäsa, lebo mäsiarom nik nechcel predať za peniaze dobytok. Vtedy stúpli aj ceny obilia, zdražel chlieb aj pečivo. Napríklad biely pšeničný chlieb stál 12 grajciarov, takisto čierny, tzv. ženský, žemľa bola o polovicu lacnejšia. V tom istom roku predávali viedenský funt hovädziny za 17 grajciarov v Levoči, v Košiciach bol za 19, lebo mesto limitovalo cenu. Slanina bola za 50 grajciarov a uhorská holba bravčovej masti stála až 1 zlatku 30 grajciarov. O 40 rokov neskoršie stála masť 65 - 68 grajciarov, pritom údená varená šunka za 1,20 zlatky bola lacnejšia ako saláma, ktorá stála rovno dve. Pred prvou svetovou vojnou pýtali za vykŕmenú kačku 1,80 koruny a za sliepku 1,60. Prasa stálo 2 - 5 korún, liter mlieka 20 halierov. Pomer koruny a zlatky bol 2:1, t. j. dve koruny za zlatku. Za dom na námestí v Košiciach sa platilo do 4 do 4 500 zlatých.
Doživotie aj s platom
Vo verejnej správ boli na území východného Slovenska, tak ako aj ine v Uhorsku, stanovené platy podľa mestských a obecných štatútov. Tie zaviedli do praxe po úprave organizácie verejnej správy a súdnictva po roku 1867 po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Vo veľkých obciach Zemplínskej župy obecných a obvodných notárov volili doživotne s platom, ktorý určila župa, ale vyplácala ho obec príslušného obvodu. Obvodný notár dostával ročne 315 zlatých, podnotár 223 zlatých. Obecné štatúty určovali základný plat richtárovi 80 zlatých, podrichtárovi, ktorý bol zároveň aj pokladníkom 120 zlatých, obecnému tútorovi 75, obvodnému lekárovi 180, pôrodnej babe 40 zlatých, nočnému strážnikovi, tak ako v mestách - 35 zlatých, policajtovi 120 zlatých. Už vtedy boli služobné cesty za chotár obce. AK vybavovali predstavitelia služobné povinnosti v inom chotári, mali nárok na denný prídavok. Vtedy sa zrodila "diéta", ktorá je aj dnes, ibaže v iných hodnotách a poňatí. Richtár a podrichtár za jedno vybavovanie v obci dostali popri plate 50 grajciarov, mimo obe už jednu zlatu diéty. Mali zaručený riadny plat tak, ako notári, lekári, pomocný personál a služobníctvo v obci. Dočasne zvolení zástupcovia do obecného zastupiteľstva dostávali iba čestné odmeny. Komisie, ktoré zriaďovali pri obecných zastupiteľstvách, nedostávali nič, aj keď ich činnosť pre prospech obcí bola rozsiahla.
Na Michala brali zemepáni
Ak sa vrátime do 16. a 17. storočia, aj tieto mali svoj poriadok v platení naturáliami alebo v peniazoch. Zvyčajne ho určovali zemepáni podľa toho, čo pestovali roľníci na ich poliach, K povinnostiam obyvateľov okolitých obcí patrili peňažné a naturálne dávky, ktoré odovzdávali v apríli na Juraja, v septembri na Michala a na Vianoce. V okolí Sečoviec a Trebišova mali obyvatelia povinnosť kupovať aj zemepanské víno. Čapovali ho zvyčajne richtári. napríklad v Zemplínskom Hradišti mohli kupovať pivo iba v zemepánskej krčme, v ktorej čapovali dvaja richtári. Niekde platili za používanie pastvísk naturáliami. Ak napríklad pásli svine na žaluďoch v panských lesoch, v jeseni každá sedliacka domácnosť (nevynímajúc ani želiarov, ak chovali svine) odovzdávala po 5 hlávok kapusty. Na Veľkú noc vajcia, chleby a spoločne obec jedno jahňa. tam, kde boli rybníky, ako na Zemplíne, nemali sedliaci rybárske lístky. Pánovi dávali jeden okov rýb - čikov - ročne za povolenie loviť. Kde boli vinice, odvádzali daň prácou. Týmito dômyselnými predpismi mali zemepáni zaručené zásobovanie potravinami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
