českého "otca vlasti", Žigmund, mal Košice rád. Kráľ uhorský mal vôbec rád mestá. Ich bohatstvo, vplyv, silu. Napokon, on sám zámerne tieto ich prednosti zveľaďoval. Boli to kráľovské, a teda, predovšetkým, jeho mestá. Košice boli na čestnom mieste kráľovej dobrotivosti. Preto si ich aj vybral na dôležité stretnutie s poľským panovníkom. tak, ako vždy, išlo v prvom rade o peniaze. Žigmund ich nikdy nemal dosť. Vždy mu chýbali. Najmä kvôli nekonečným bojom, ktoré musel podstupovať od útlej mladosti.
Kráľ hľadel do ohňa a v duchu preberal šíky svojich nepriateľov. Mal ich až do konca svojho života vždy dosť. Mysľou sa mu nekonečným radom prechádzali tí, s ktorými musel uzavrieť často ponižujúce dohody. Spomínal na tých, pred ktorými si musel spasiť holý život bezhlavým útekom. Myslel na nepriateľov dávno mŕtvych i stále nepríjemne živých. Po dlhej chvíli kráľ precitol, vrátil sa do prítomnosti. Napil sa koreneného vína, spokojne natiahol nohy k teplu sálajúcemu z kozuba. Bol to najväčší kozub v Košiciach, ktorý si dal postaviť ich najbohatší patricij. S úľavou počúval zvonku znejúce hrdelné výkriky svojich verných kumánov, ktorí ho strážili vo dne v noci. Strážili ten pevný patricijský dom, dvor, ulicu i celé mesto. Kráľ sa cítil bezpečne.
Žigmund Luxemburský, ktorému sa neskôr vďaka husitom dostalo hanlivej prezývky "ryšavá líška", sa v živote málokedy cítil bezpečný. Uhorské kráľovstvo dostal do vienka už ako dieťa, o kráľovstvo však musel za výdatnej pomoci svojho brata, českého kráľa Václava IV. bojovať dlhé roky s uhorskými magnátmi, neapolským kráľom Karolom, ba dokonca aj s vlastnou manželkou a svokrou. Nakoniec si svätoštefánsku korunu nasadil. Neapolský Karol umrel vo väzení, svokru, Alžbetu Bosenskú, zahrdúsili. Magnáti dočasne zložili zbrane.
O štrnásť rokov neskôr sa opäť vzbúrili. Svojho kráľa zajali, uväznili a hľadali zaňho náhradu. Ktovie, ako by bol Žigmund skončil, keby bezohľadní feudáli boli svornejší. Napokon sa za pomoci jednoho z nich, Ctibora zo Ctiboríc a peňazí brata Václava dostal na slobodu a na sneme v Pápe sa s magnátmi zmieril.
To Žigmund Luxemburský vedel. Zaťať zuby, prehltnúť urážku, rozhodnúť sa pre zdanlivo nevýhodnú dohodu. Čas však väčšinou ukázal, že sa mu takýto postup vyplatil.
Žigmund vedel prehrávať. A preto si napokon neraz dokázal napriek nepriaznivému osudu doslova vyvzdorovať víťazstvo. Žigmund bol obratný politik, prefíkaný diplomat, neúnavný bojovník. Vedel čakať. Od cesty k vytýčenému cieľu ho nič nedokázalo odradiť. A na tejto často dlhé roky trvajúcej ceste sa neštítil ničoho. Uňho účel svätil prostriedky bezo zvyšku. Nedržal dané slovo, podvádzal, zrádzal, klamal. Bol úskočný a krutý. Keď si to ale situácia vyžadovala, vedel aj ustúpiť, hľadať dohodu, kompromis. Treba však povedať, že svojimi spôsobmi sa Žigmund nijako nelíšil od iných stredovekých vládcov. A ak predsa, tak jedine tým, že bol schopnejším panovníkom, ako väčšina súčasníkov.
Kráľ očakával vzácnu návštevu. Veľkého a hlavne bohatého kráľa Vladislava. Ešte nedávno to bol pohan, pomyslel si chlipkajúc z čaše. Vyšiel z litevských pralesov, kde žil medzi zubrami a medveďmi. A teraz ho potrebuje on, Luxemburg. Ale taký je život. Kresťan, pohan, všetko jedno. Kráľ nemyslel na svojho hosťa s nevôľou. Vladislav II bol dôstojný partner. A, napokon, dôležité sú hlavne peniaze. Peniaze potrebné na vládnutie. na vojny a na víťazstvá v nich. Chudobný kráľ je slabý. Bezbranný. Žigmund Luxemburský si vždy dokázal zohnať potrebné prostriedky. Ak išlo o veľa, dokázal aj veľa obetovať. A o veľa išlo v jeho živote stále. Najprv o uhorskú korunu, potom o odrazenie Turkov, o Žigmundove záujmy v Taliansku, v Nemecku, v Čechách. O postavenie v ríši. O jej kráľovský, neskôr aj cisársky majestát. Žigmund napokon vždy potrebné peniaze zohnal. Vedel, že to tak skončí aj tentoraz.
V marci 1412 sa v Košiciach stretol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský s poľským kráľom Vladislavom II. O osem mesiacov neskôr sa uskutočnil zaujímavý obchod. Prvý kráľ dal druhému do zálohu trinásť spišských miest. Za 37 000 kôp českých grošov. Napriek názvu išlo o vo vtedajšej Európe hodnotnú menu. A uhorský kráľ mohol opäť plnohodnotne vládnuť. Obchod so spišskými mestami, ktoré sa pod uhorskú korunu vrátili až za panovania Márie-Terézie v osemnástom storočí, sa isto mnohým nepáčil vtedy a kriticky sa naňho asi pozerajú mnohí aj dnes. Čo sa komu páčilo či nepáčilo na kráľovom rozhodnutí pred bezmála šesťsto rokmi, nie je absolútne podstatné. Rozhodol sa tak kráľ a z jeho hľadiska sa rozhodol správne. Dosiahol svoj zámer a jedine to bolo dôležité. A hodnotiť rozhodnutie stredovekého panovníka prizmou storočia dvadsiateho prvého, je prinajmenšom zavádzajúce. Pripomeňme len, že kráľ považoval svoje kráľovstvo za svoj majetok, prípadne za majetok svojho rodu, dynastie. A na základe toho si s ním robil čo chcel a čo mohol, samozrejme.
Niektorí králi mohli veľa, iní menej. Žigmund Luxemburský patril napriek svojim nekonečným problémom medzi prvých. Máloktorý uhorský kráľ sa počas svojho života musel boriť s takými ťažkosťami ako on. Ešte menej ich však prejavilo také vladárske schopnosti. Žigmund nebol ani dobrý ani zlý kráľ. Takéto meradlo platí iba v rozprávkach. V skutočnosti možno vravieť iba o schopných alebo neschopných panovníkoch. Žigmund bol schopným kráľom. A aj keď prídomok veľký, pravdepodobne pre nadbytok nepriateľov nemal, v skutočnosti veľkým bol.
Žigmund postavil čašu na mramorovú rímsu kozuba, zhodil z pliec kožuch a ráznym krokom vyšiel z miestnosti. Stráže sa hodili na kolená, veliteľ vzdal česť. Kráľ im milostivo kývol a naklonil sa cez zábradlie pavlače. dole práve zoskakoval z koňa posol. Ohlásil, že ku Košiciam sa blíži poľský kráľ. Žigmund necítiac chlad marcovej veternej noci si pomädlil ruky.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
