celosvetovým významom bolo akosi mimo pozornosti kompetentných, roky sa síce špekulovalo, čo s ním, vznikali viac či menej reálne projekty na jeho záchranu a obnovu, stále však na realizáciu čosi chýbalo. Raz bránila legislatíva, inokedy nedostatok peňazí a, žiaľ, často aj elementárna chuť a snaha mocných pomôcť oživeniu rarity v centrálnej časti Slanských vrchov. Faktom ostávalo, že od roku 1922, keď tu zastavili ťažbu, raritné banské diela a aj osada Dubník postupne chátrali, rozpadali sa a stávali sa vďačným objektom drancovania. Celé to už začalo pripomínať preslávenú vetu jedného z vysokých kádrov bývalého režimu, ktorý po požiari vo vzácnej historickej budove prešovského Solivaru prehlásil, že s ňou aspoň konečne nebudú problémy... Našťastie, skaza opálových baní v areáli Libanka nad obcou Červenica je aspoň načas zažehnaná. Takýto dojem sme aspoň nadobudli po návšteve pred niekoľkými dňami.

Cesta autom z Prešova cez Zlatú Baňu a Zlatobanské lúky nám len opäť potvrdila fakt, že bez poriadnych ciest na východ turistov len tak ľahko nedostaneme. Škodka nadskakovala po výmoľoch, dierach, hrbolcoch, ešteže nás aspoň improvizované značenie doviedlo ku smerovej tabuli ku štôlni Viliam, ktorá je už tretí rok sprístupnená pre verejnosť. Ešte niekoľko desiatok metrov po lesnej ceste a ocitli sme sa pri ohradenom areáli spomínanej šachty. Tu sa nás už ujali domáci a o chvíľu sme debatovali s Martinom Jančokom, pôvodne banským technikom zo Spiša, ktorý, ako sám hovorí, je už na Dubníku domestifikovaný. Stál pri zrode Nadácie Dubnícke opálové bane v roku 1999, ktorá si vytýčila neľahké úlohy. Po rokoch drancovania sa snaží zaviesť poriadok do chránených podzemných i pozemných priestorov, rovnako tak chrániť živú prírodu, typickú pre toto územie. "Zatiaľ je našou hlavnou úlohou vybudovanie a údržba múzea a starostlivosť o staré banské diela. Rozbeh nám trval dosť dlho, ťažké je najmä zháňanie potrebných prostriedkov a sponzorov. Doposiaľ sa spoliehame len na tých, ktorých to skutočne oslovilo, čiastočne nám pomohlo aj percento z dane. Aj všetko vstupné, ktoré v areáli vyberáme, ide do nadácie a do aktivít pri záchrane baní. Potrebovali by sme na to schopného manažéra, v tomto smere sa ešte len učíme. Veľmi náročné je naučiť sa a dodržiavať všetky legislatívne normy, to častejšie zmáha človeka viac ako fyzická práca. Nemôžem sa sťažovať na neochotu úradov, tento projekt je však dosť špecifický a tak si to vyžaduje čas. Máme podporu aj z VÚC, hoci zatiaľ len formálnu," rozhovoril sa M. Jančok. "Turistický ruch by sem mohol priniesť veľa pracovných miest, dokončujeme urbanistickú štúdiu s podporou eurograntu Phare. Pomohlo by to ľuďom v blízkom okolí aj širšom regióne. Máme predstavu, že by do areálu prišli ľudia, ktorí najskôr uvidia kus histórie v krabici v múzeu, potom sa vyberú pozrieť do bane a kto bude mať záujem stať sa na chvíľu hľadačom drahých kameňov, môže sa vybrať kopať na haldu, prípadne si kúpiť nejakú suvenír."

Toto všetko sú vízie, ktoré však nadobúdajú čoraz reálnejšie kontúry. Prvým krokom bolo vybudovanie základne, kde môžu turisti dostať suveníry a kúpiť si lístky na prechádzku po štôlni Viliam. A v tej sa dajú vidieť skutočne nevídané veci, z ktorých priam dýcha stará sláva tunajších banských revírov. "Pri spracúvaní podkladov po geologickom prieskume sme narazili aj na zaujímavú históriu a začali sme sa jej venovať. História opálových baní na Dubníku je jedinečná zo svetového pohľadu, lebo už údajne 500 rokov pred naším letopočtom sa písalo v gréckych a rímskych prameňoch o nálezoch opálu, pravdepodobne to bol dubnícky. Potvrdil to aj profesor Constantini z talianskeho mesta Aquilla, kde je špecializované laboratórium a v tamojšom múzeu sú práve evidentne nálezy dubníckych opálov z rímskych čias."

Pomaličky sa dostávame k jahôdke na šľahačke, samotnému vstupu do podzemia. Náš sprievodca nás vybaví prilbami, elektrickými baníckymi lampami a odevom a prichádzame ku vstupu do štôlne Viliam, odkiaľ vanie poriadny chlad a nezvyčajný prievan. Kto by chcel do bane len v krátkych nohaviciach a tričku, ten nech sa vopred tejto bludnej myšlienky vzdá. Niekoľko desiatok minút v podzemí bez patričného výstroja je jasnou objednávkou na reumu. Martin Jančok začína výklad: "Štôlňa Viliam je najspodnejší a zároveň najmladší vstup do podzemia a bola tak najbližšie spodným obzorom, kde sa končila v minulosti ťažba. Tie sú teraz zatopené. V bani dostanú ľudia odobrný výklad výklad, zástavky sú na troch miestach - jedno sú rozrážky, kde je jasne vidieť rozdiel medzi ražbou trhavinami a ručnou ťažbou. Druhou zastávkou sú veľké dobývky, tzv. Gizelina kaplnka, jedno z najväčších ložísk, vopchal by sa sem aj rodinný domček a napokon prídeme ku zatopeným obzorom. Celkovo je to asi 650 metrov, s cestou späť je to čosi vyše kilometra. Plánujeme urobiť niekoľko okruhov, približne 5 - 6 kilometrov, kde by už bolo skutočne čo ukázať a som presvedčený, že by to ľudí lákalo. Inak, v priestore Libanky je vyše 20 km podzemných chodieb. Pôvodne tu bolo 27 štôlní a dve šachty, v banskom poli Šimonka ďalšie štôlne."

Lenže ono je čo ukázať aj teraz. Zo vstupnej časti štôlne, ktorá je vyložená traverzami a bola vystrieľaná výbušninami, sa po pár desiatkach metrov dostávame na križovatku chodníkov a začína sa nefalšovaný labyrint. "Tu už sekali baníci ručne, pracovali vo dvojiciach, pričom v lete boli v bani 12 a v zime 10 hodín. Razilo sa pri svetle olejových lampičiek, tri metre novej chodby im trvali približne mesiac. Nemyslite si však, že to boli nejaké neľudské podmienky. Najmä za vlastníctva Goldschmiedtovcov mali rôzne výhody, bývanie, školy pre deti a aj celkom slušný plat." Napriek všetkému nad mravčou prácou baníkov zastáva rozum. Najmä, ak v ďalšej časti prichádzame ku spomínanej Gizelinej kaplnke, ktorá vyzerá doslova ako gigantický plást. Celá stena je vo viacerých úrovniach prešpikovaná chodbičkami a dierami. Pokračujeme do najnižších úrovní, až k zatopeným častiam. Vypĺňa ich priezračná, zeleno-modrá voda. "Nech vás to nemýli, je tu poriadna hĺbka," usmieva sa náš sprievodca, čo dokumentuje hodením kamienka. Práve tu robievajú prieskum košickí banskí potápači. "Bežnému človeku sa možno dosť ťažko chápe, prečo do tej ľadovej vody lezú, keď vyjdú von, sú kolo úst modrofialoví, nadávajú, ale už rozmýšľajú, ako pôjdu znova pod vodu. Za vecami, ktoré človeka bavia, však netreba hľadať žiadnu logiku, je to prosto hoby."

Počas celého pochodu podzemím sa na stenách dajú obdivovať náteky rôznych látok, ktoré rozpúšťa voda a dotvárajú farebný kolorit podzemia. Dokonca sa nájdu aj tenké vrstvičky kremičitých nátekov, možných zárodkov budúcich opálov. Samozrejme, pri pozornej prehliadke neuniknú pozornosti ani drahé opály - ich rôznofarebné žilky pretkávajú základ mliečneho opálu. Je to však len pozostatok toho, čo tu nechali baníci a, žiaľ, neskôr aj rabovači tunajšieho bohatstva. Tí, často motivovaní zahraničnými zberateľmi, vynosili z podzemia niekoľkomiliónové hodnoty. Pravda, v rozpore so zákonom. Aj preto je zaujímavým nápadom umožniť ľuďom nájsť si svoj opál na haldách pri vchode do štôlne Viliam. Stojí to síce istý poplatok, ale pokuta za nelegálny vstup do podzemia a zber je mnohonásobne mastnejšia. "Odkedy sme začali s našimi aktivitami, klesol počet nelegálnych návštev a zberu o 80 - 90 percent, tak to aspoň tvrdia znalci miestnych pomerov. Obmedzili sa negatívne vplyvy, dokonca s nami začali niektorí tí, ktorí predtým robili ´paseku´, aj spolupracovať. Stále sa však nájdu tí, ktorí robia problémy, niektorí si dali povedať, voči agresívnejším sme použili zákonné prostriedky. Pomohli nám policajti z neďalekého Drienova, ktorí pochopili, že sa tu nelegálnym zberom ničia oveľa väčšie hodnoty, ako pri bežných krádežiach. Veď sa stávali situácie, že sa tu pri zberoch napáchali škody za 200- 300-tisíc korún, ktoré boli prakticky nevymáhateľné. Sám som zažil v podzemí stretnutia s nelegálnymi zberačmi, niekedy z toho boli dosť komické situácie, najmä, ak poblúdili a pomáhal som sa im dostať z podzemia," tvrdí M. Jančok.

Pomaly sa vraciame po vlastných stopách a bavíme sa o ďalšej rarite podzemia. Dubnícky areál je totiť najväčším zimoviskom netopierov na Slovensku, je ich tu 16 druhov a podľa posledných sčítaní vyše 3 000 jedincov. Človeka pochopiteľne napadne aj to, či ešte útroby Libanky schovávajú toľko opálu, že by ho bolo možné znova ťažiť. "Obnovenie ťažby by podľa geologických prieskumov mohlo byť reálne, sú to stále zrejme najväčšie ložiská na svete. Bolo by potrebné vyčerpať vodu, čo si vyžaduje obrovské náklady, okrem toho by schopný manažér musel vypočítať množstvo opálu v podzemí, náklady na ťažbu, množstvo peňazí, ktoré bude stáť propagácia, predpokladané zisky za predané opály a podobne. Trh pritom monopolne drží Austrália, má takmer 95 percent svetovej produkcie, zvyšok Mexiko, okrajovo Indonézia a Brazília," zamýšľa sa Martin Jančok, pre ktorého je však momentálne prioritou prinavrátenie životu nielen banských diel, ale aj unikátnej osady Dubník, z ktorej, žiaľ, ostali už len rozvaliny. V ostatných rokoch sa v jej areáli usporadúvajú letné tábory mládeže, ktorá nezištne pomáha pri rôznych prácach. "Zúročujem tu skúsenosti, ktoré som získal na táboroch Stromu života na Kláštorisku v Slovenskom raji. Mali sme na Dubníku tábor rómskych skautov z Červenice, pomáhali pri rôznych prácach a boli šikovní a aktívni, nebolo im treba trikrát niečo hovoriť. Pokračovala mládež zo Zamutova a Zlatej Bane, pomáhali čistiť a odkrývať zvyšky starej obecnej školy. Je to čiastočne práca, čiastočne zábava, čiastočne dobrodružstvo a poznanie. Čakajú nás turnusy zo Strednej zdravotnej školy v Prešove a vysokoškolský tábor, ktorý organizuje Evanjelická mládež z Košíc. Personálne to máme zabezpečené, len to treba vykryť aj finančne a to je podstatne náročnejšie. Máme svojich priaznivcov, pomáhajú nám obce Červenica Zlatá Baňa, prešovský závod Lesov SR, akciovka Opálové bane Dubník, potápači z Aqua Košice, či Pezión Opál a Gazdovský dvor zo Zámutova. Vždy však budeme vďační za akúkoľvek pomoc."

Naša návšteva podzemia sa pomaly končí. Vonku nakukneme na spomínané haldy, kde vraj trávi dovolenku nejeden nadšenec - mineralóg zo zahraničia. "Sú tu aj takí, ktorí sa sem vracajú, zaplatia si týždeň hľadania a hrabú a hrabú... Najviac sem chodia Rakúšania, Nemci a Maďari - súvisí to ešte s ich vedomím z čias Rakúsko- Uhorska, že opál je ich kameň, ich hrdosť. Napokon, najkrajšie nálezy sú v múzeách vo Viedni, kde sa nachádza svetoznámy dubnícky opál Harlekýn a v Budapešti. Hádam sa dočkáme aj čias, keď opál opäť objavia aj Slováci," vysloví na záver želanie M. Jančok. A my mu dávame za pravdu, lebo na Dubníku sa skutočne je na čo pozerať.

!!! DO RÁMČEKA !!!

Z HISTÓRIE OPÁLOVÝCH BANÍ NA DUBNÍKU

S prvými zmienkami o tomto drahokame sa stretávame už v diele Plínia. Prvá písomná zmienka o tažbe drahého opálu na Dubníku je z roku 1597, kedy cisár Rudolf II. vydal patent, ktorým povoľuje tažbu nerastov, vrátane opálu, Andrejovi Kecerovi z Keceroviec. V neskorších dobách boli bane využívané prostredníctvom nájomcov. Najvýznamnejším z nájomcov bol od roku 1835 Johann Solomon Nepomuk Goldtschmiedt a po jeho smrti jeho manželka Emma a syn Viliam. J. S. N. Goldschmiedt bol viedenský zlatník a klenotník a s opálmi obchodoval ešte predtým, ako sa stal nájomcom opálových baní. Počas jeho nájmu dosiahli opálové bane najväčší rozmach. Roku 1880 bane a príslušné budovy prebrala firma Egger a spol. Napriek nálezu unikátneho opálového hniezda s rozmermi 50x75x3 cm, ktorého cena bola odhadnutá na 700 000 holandských guldenov, nepodarilo sa tejto firme opálové bane udržat. Firma od nájmu odstúpila a bane spravoval štát, tažba postupne upadala. V roku 1922 získala nájom istá francúzska spolocnost, ktorá pre nedostatok kapitálu v novembri 1922 od nájmu odstúpila a tým sa na dlhý čas skoncila éra tažby drahého opálu na Dubníku. Od roku 1964 sú Dubnícke opálove bane chráneným náleziskom drahého opálu, chraneným zimoviskom netopierov a chráneným areálom, v ktorom sa vyskytujú niektoré vzácne druhy endemitických rastlín. V roku 1990 získala prieskumnú plochu, zaberajúcu banské polia Libanka a Šimonka firma Savarna. Po vykonaní prieskumných prác vznikla v roku 1992 firma Slovenský opál, s. r. o., ktorá v roku 1999 získala dobývací priestor a výhradné právo na tažbu a spracovanie drahého opálu.

(podľa www.dubnik.sk)

!!! DO RÁMČEKA !!!

AKO NA DUBNÍK

Najschodnejšia cesta k štôlni Viliam autom vedie do obce Červenica v okrese Prešov (z Prešova cez Záborské a Tuhrinú, z Košíc cez Kecerovce a Opinú.) Asi 3 km od horného konca dediny je odbočka z cesty po lesnej zvážnici ku areálu štôlne. V ňom sa nachádza vchod do podzemia i haldy, na ktorých je možné hľadať. Cesta je možná z aj Prešova cez Zlatú Baňu, je však nepomerne horšia a orientačne náročnejšia. Záujemcovia o návštevu by sa mali ohlásiť na telefóne 0905/539103, ale môžu zavolať aj tí, ktorí vedia všemožne pomôcť unikátnemu projektu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.