rozdeľme rodičov podľa ich názorov na skupiny. Pri každej si povieme niekoľko slov o tom, čo od svojho konania očakávajú, ale tiež - aké sú úskalia takéhoto konania. Najprv protikladné názory:
Na jednom konci sú rodičia, ktorí dieťaťu všetko radi linkujú, určia, či už ide napríklad o denný poriadok, oblečenie alebo výber priateľov. Krédom ich konania je, že predsa nedopustia, aby ich deti vychovávala ulica. Chlapec alebo dievča musia denne referovať s kým išli do školy, o čom sa rozprávali, čím sú rodičia dotyčného žiaka a pod. Rodičia sa k všetkému vyjadrujú. Buď konanie dieťaťa schvaľujú alebo sú nespokojní a prikazujú: s tým môžeš, s tým nesmieť atď.
Dieťa bočí od kolektívu: od takéhoto prístupu si rodičia sľubujú, že dieťa uchránia od každého nebezpečenstva: nepekných slov, záškoláctva, nevhodných skúseností a iného zla. Zvyčajne však prináša sklamanie. Rodičia totiž často prichádzajú k záveru, že vlastne ani jedno dieťa si nezaslúži, aby sa kamarátilo s ich Jožkom, ich Marienkou. A keď sa im predsa len nejaký spolužiak ich dieťaťu zdá prijateľný, napokon vysvitne, že alebo on nemá záujem o kamarátenie sa s ich dieťaťom alebo ich dieťa nepociťuje sympatie k takto vybranému priateľovi.
Dôsledkom v takom prípade je, že dieťa bočí od kolektívu alebo ho kolektív ako "fajnovku" neprijíma. Dieťa je frustrované, jeho sociálno-psychologické potreby kontaktovať sa s vrstovníkmi nie sú uspokojené, nezískava potrebnú skúsenosť a výsledok môže byť taký, s akým som sa stretol vo svojej triede: chlapec Marián si chcel získať priateľstvo iného a keďže sa mu to nedarilo, začal si svojho spolužiaka "kupovať" - najprv sa s ním delil o cukríky, potom mu ich dával všetky a napokon začal doma kradnúť peniaze a kupoval náročnejšie darčeky, len aby si priazeň kamaráta udržal.
Ľahostajní rodičia - Na opačnom konci sú rodičia celkom iného druhu. O to, s kým sa dieťa priatelí, neprejavujú nijaký záujem, nerobia si starosti s tým, čo dieťa s kamarátmi robí, kde a ako trávi voľný čas. Ak rodičia predchádzajúceho typu mali najradšej schôdzky a hry dieťaťa s kamarátmi pod svojim dohľadom doma, pre týchto je príznačné, že skôr zakazujú vodiť domov kamarátov, aby sa nezašpinili koberce, aby v byte nebolo veľa kriku alebo z iných dôvodov.
Táto ľahostajnosť voči kontaktom dieťaťa s inými deťmi má zdanlivo výhodu v tom, že dieťa sa naučí pohybovať medzi inými deťmi, je samostatné, ostrieľané v detských šarvátkach, skrátka stáva sa z neho dieťa, ktoré "sa nestraní". Ale nech je tento typ rodičov a ich prístup k výchove dieťaťa akokoľvek odlišný od predchádzajúceho, stáva sa, že vyúsťuje (z iných príčin) do rovnakej koncovky: rodič môže byť zrazu ohúrený, keď sa dozvedá, že jeho syn bol účastníkom nejakej "akcie", ktorá sa dostala do hlbokého rozporu s morálkou a právom spoločnosti - krádeže, vlámania, ublíženie na zdraví a pod.
V minulosti som sa stretol s takýmto prípadom. V jednej škole, kde som pôsobil ako učiteľ, policajti vyšetrovali prípad dvoch chlapcov, ktorí počas veľkej prestávky bezdôvodne "z pasie" prepadli za budovou školy iného chlapca v ich rokoch a päsťami mu dokaličili tvár tak, že ho musel ošetriť chirurg. Navštívil som obidve rodiny, rozprával som sa s matkami, otcovia, neboli doma a zistil som, že ani jedna nevedela, že sa syn už dávnejšie priatelí s tým druhým, obidve však zhodne tvrdili, že na vine je kamarát. Na svoju výchovu nedali dopustiť.
Obidva typy názorov a konania rodičov sú extrémami. Medzi nimi je veľa prechodov, ale vyskytujú sa i takéto "čisté" typy. Ak sú krajnosti v danom prípade, tak ako aj v iných, nesprávne, vynára sa otázka, aký prístup k výberu kamaráta pre dieťa je efektívny, užitočný. Ponúka sa nám jednoduchá odpoveď, že "normu" treba vidieť niekde uprostred. Myslíme si však, že treba povedať aj dôvody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
