okamžite zalarmovali políciu, ktorá neskôr vyhlásila, že tu bolo objavené telo ženy, ktorú pred časom zavraždili. Hlavného podozrivého už mali dávno na muške, no bez dôkazov ho obviniť nemohli. Po nájdení mŕtvoly sa však podozrivý muž nakoniec policajtom priznal, že vraždu spáchal. Na obrovské prekvapenie všetkých pitva dokázala, že telo má v skutočnosti minimálne 2 000 rokov!
Nález ženy z Lindow Moss nebol vôbec ojedinelý. Správy o objavení zachovalých tiel mužov i žien pochádzajú z lokalít celej severozápadnej Európy, hlavne z Anglicka, Nemecka, Dánska a Holandska. Nájdeme ich dokonca v starých kronikách zo 17. i 18. storočia. Istý nemecký kronikár napísal: "Na jar v roku 1640 v slatine Schalkholzer vykopali mŕtve telo človeka, nešťastník bol zrejme pochovaný na mieste."
V tých časoch si ľudia neuvedomovali, že majú dočinenia s mŕtvolami starými niekoľko storočí a podľa toho sa k nim aj správali. Niektoré síce vrátili späť na miesto nálezu, väčšina sa však stala obeťou rôznych potulných mastičkárov, ktorí z nich pripravovali "zázračné" lieky. Časť z nich sa použila aj na výrobu tzv. múmiového prášku, veľmi obľúbenej a zároveň drahej medicíny v 19. storočí.
Seriózny vedecký výskum začal až v uplynulom storočí. Archeológovia najprv hľadali odpoveď na otázku, prečo sa tieto nálezy vyskytujú len v močiaroch a rašeliniskách. Zistili, že rašeliníkový mach vytvára zvláštne podmienky, v ktorých sa vôbec nedarí baktériám a je mimoriadne vhodný na konzervovanie organických materiálov. Mach obsahuje aj substanciu, ktorá konzervovala pokožku a premenila jej farbu na tmavohnedú. Preto mohli telá z rašelinísk ostať takmer neporušené i niekoľko tisíc rokov.
Väčšina z týchto obetí pochádza z prvého storočia p. n. l. až štvrtého storočia n. l., ktoré v severozápadnej Európe spadajú do obdobia mladšej doby železnej a doby rímskej. Nachádzame ich v lokalitách, ktoré vtedy období obývali hlavne keltské a germánske kmene. Niektoré z obetí možno zomreli prirodzene - stratili sa v močaristých krajoch počas hmlistých nocí - no drvivá väčšina prišla o život násilnou smrťou.
To bol aj prípad muža, ktorého objavili v roku 1984 v Lindow Moss neďaleko Manchesteru. Zistilo sa, že ide o Kelta z doby železnej, vysokého asi 170 centimetrov s mohutne vyvinutým svalstvom. Keďže mal dôkladne udržiavané nechty, určite nebol roľníkom ani remeselníkom, ale s veľkou pravdepodobnosťou patril k vyššej vrstve. Na krku boli evidentné stopy po škrtení, stal sa asi obeťou rituálnej popravy keltským božstvám. Rímsky vojvodca Gaius Julius Caesar vo svojom diele Zápisky o vojne v Galii spomína, že Kelti vykonávajú štyri druhy rituálnych popráv - smrť vodou, vzduchom, zemou a ohňom. A práve pri "smrti vzduchom" človeka uškrtili alebo obesili, aby si naklonili strašných bohov...
Časť historikov sa domnieva, že tu nemáme dočinenia s rituálnymi obeťami, ale popravenými zločincami. Známy rímsky dejepisec Tacitus opisuje vo svojej knihe Germania tresty, ktoré praktizovali starí Germáni: "Zbabelcov, zbehov, lenivcov a ľudí, ktorí sa dopúšťali neprirodzených nerestí, zatláčajú pod doskami do močiarov." Skutočne, v niektorých prípadoch boli mŕtvoly z rašelinísk ukryté pod zvyškami dreva. Je teda možné, že Germáni vykonávali spomínanú formu popravy previnilcov celkom bežne.
No nie pri všetkých nálezoch je vysvetlenie takéto jednoznačné. Muž z močiara v dánskom Grauballe mal podrezané hrdlo, ale i zranené čelo a zlomenú nohu. Žeby obeť lynčovania? Ešte záhadnejšie je to pri niektorých ženských múmiách. Dievča z Windeby malo oholenú jednu polovicu hlavy a oči zaviazané páskou, čo jasne dokazuje, že jej smrť nebola náhodná. Časť ženských tiel sa našla úplne nahá, no žena z Huldremose bola celá oblečená, mala dokonca pláštenku z jahňacej kože a na hlave šatku.
Kto teda boli títo nešťastníci z močiarov? Na tom sa historici dodnes nezhodli, no v niektorých prípadoch išlo určite o obete rituálnych popráv, iné sú zrejme potrestaní zločinci. Tajomstvo močarísk možno odhalia nejaké nové nálezy...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
