Wolfa Biermanna, ktorý napr. Francovu smrť okamžite ospieval radostnou pesničkou: "Španielsky diktátor je mŕtvy!" - a aj pri odchode iných oblúd zo scény sa tešil.
Libérijský despota Charles Taylor oznámil, že v pondelok odstúpi. (Will Taylor step down on Monday? - Yes.) Mal by odísť do Nigérie, ktorá mu ponúkla politický azyl. Taylor je síce notorický klamár a fakt, že o sebe hovorí v tretej osobe mu tiež nepridáva na dôveryhodnosti - takých politikov na najvyšších postoch sme mali aj my - ale asi naozaj zmizne zo scény. Nič iné mu ani nezostáva. Vojensky by sa už sotva udržal: Veľkú časť Libérie - 15 rokov zmietanej občianskou vojnou - ovládajú vzbúrenci, organizovaní v dvoch polovojenských zoskupeniach, do hlavného mesta Monrovie dorazili nigérijské mierové jednotky a v prípade komplikácií je možný aj vojenský zásah USA - dnešný The Economist tvrdí, že lode s 2 300 marines sú už pred libérijskými brehmi.
Na začiatku politických dejín trojmiliónovej Libérie sú tiež lode, plaviace sa zo Spojených štátov. Počnúc rokom 1822 presídľovala Amerika oslobodených otrokov na pobrežie Západnej Afriky. Bolo ich takmer 20 000, prejavili sa ako úspešní kolonisti a v roku 1847 založili republiku. Libéria bola vyše sto rokov obklopená anglickými a francúzskymi kolóniami (Sierra Leone, Guinea, Pobrežie slonoviny), udržala si však nezávislosť. Bez otrasov prežila aj 60. a 70. roky 20. storočia - obdobie, keď väčšina afrických štátov získala nezávislosť. A potom to prišlo: Po prvom vojenskom puči v roku 1980 sa situácia už nikdy celkom nestabilizovala. Neúplný zoznam nešťastí, ktoré krajinu postihli, je nasledovný: Stanné právo, zákaz politických strán, svojvoľné obžaloby politických protivníkov z vlastizrady, sfalšované voľby, utečenci, rebélie, Charles Taylor.
Taylorova politická kariéra stojí za rekapituláciu: Jeho korene a mladosť sú zahalené rúškom tajomstva, známe je iba, že do škôl chodil v Amerike. V 80. rokoch sa objavuje v Líbyi, v tábore hrdlorezov, ktorých plukovník Kaddáfi školil, aby vyvážali jeho revolúciu. Taylor sa tam spriatelil (ak sa monštrá môžu spriateliť) s Fodayom Sankohom, ktorý neskôr terorizoval - s Taylorovou pomocou - Sierra Leone podobne ako Taylor Libériu. Aj počet mŕtvych, ktorých majú obaja na svedomí, je podobný: približne 200 000. Spôsoby zabíjania nie sú publikovateľné v dennej tlači, ktorá sa môže dostať do rúk deťom; aj dospelí z nich majú zlé sny. Diamanty - hlavné bohatstvo Sierra Leone - si Sankoh a Taylor delili. V krajine urobili poriadok až britskí vojaci; Sankoha v roku 2000 zajali a medzinárodný súd ho obvinil zo zločinov proti ľudskosti. Vlani Sankoha porazilo a pred týždňom zomrel; nech je mu zem ťažká.
Vráťme sa však k Taylorovi. V roku 1989 infiltrovali jeho líbyjské gerili východnú Libériu. Čoskoro na to sa pokúsil dobyť Monroviu; Libéria sa už Taylora nezbavila. V roku 1997 sa nechal zvoliť za prezidenta (voľby rozhodne neboli free and fair) a potom dostal chuť na Guineu; istý čas jeho tlupy okupovali tretinu tohto štátu. Vlani si Taylor zmlsol na treťom zo susedov Libérie - na Pobreží slonoviny, najväčšom vývozcovi kakaa na svete. Zahynulo pritom len 3000 ľudí, zato percento HIV nakazených dievčat v zóne bojov dosiahlo 20% - môžete si urobiť predstavu, čo sú Taylorovi chlapci zač a ako bojujú. Aký-taký poriadok priniesli Pobrežiu slonoviny až francúzski výsadkári.
Odchod šialeného Taylora je skvelá správa. Po ňom príde na rad Castro, Kim, Kaddáfi; bukmejkri už prijímajú stávky, kto bude prvý.
Autor: Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
