vzorku ľuďí od vojakov vracajúcich sa domov cez prívržencov alternatívnych hnutí po festivalových nadšencov.

Možno mladí ľudia stopujú preto, lebo sa im zapáči pocit nekoncentrovanej slobody, niektorí možno preto, že chcú zažiť trochu letného vzrušenia z nepoznaného, alebo ich k tomu len dotlačí núdza. Ale čo je na tom všetkom naozaj vábivé je ničím nefalšovaná nezávislosť. "Len si tak stáť na krajnici s ostrým slnkom páliacim na rozpálennú cestu a vnímať prostredie okolo seba, prechádzajúce autá, každú zmenu počasia a dúfať, že ma nestretne nič, lepšie povedané nikto zlý," hovorí skúsená stopárka Renáta (18), ktorá napriek svojmu veku precestovala kus sveta. "Asi som mala ozajstné šťastie ale nikdy sa mi nič zlé nestalo. Vždy som si ale uvedomovala možné riziká. Nebolo to len o prirodzenej odvahe, ktorá k tomuto veku zákonite patrí, ale aj o ľuďoch. Je príjemné porozprávať sa o rozmanitých veciach a odhaliť množstvo osudov, povolaní, názorov a pováh, veľmi veľa mi to dalo. Kto to nezažil, len ťažko to pochopí, lebo rozprávať sa s niekým o kom viete, že sa už v živote nemusíte stretnúť je úplne iné ako s kamarátom. Častokrát si počas cesty povieme intímne veci, zdôveríme sa s plánmi do budúcnosti alebo sa len nezáväzne bavíme o umení, či rozoberáme prešľapy našich politikov."

Nie všetci však majú dobré skúsenosti, i keď v prípade 20-ročnej Zuzany by sa tiež dalo hovoriť o šťastí. "Raz sme stopovali tri baby z Martina, čo už býva problém. Najlepšia je dvojica. Keď nás zastihla noc, neostávalo nám iné, len prespať na ulici. V meste sme potom stretli muža, čo nás doň doviezol a ten nám navrhol, aby sme prespali u neho. Teda sme šli a on nám začal dávať návrhy a chodiť po byte nahý, chcel sa so mnou vykúpať. Chvalabohu, nebol násilnícky a nič sa nám nestalo. Asi mu stačilo, že sme sa naňho pozerali."

Aj keď tie najhoršie prípady svedčia o tom, že stopovanie predsa len nie je ten najlepší spôsob dopravy, nie je reálne myslieť si, že stopárov to ovplyvní. Ani najzarytejší stopári si nerobia prílišné ilúzie o morálke dnešného sveta, ale pocit nebezpečenstva porovnávajú s príjemným adrenalínovým vzrušením. Jednoducho si povedia, že bez toho by to asi nebolo ono. "V zásade platí, že je dobré pôsobiť solídne. Raz sa mi dokonca stalo, že sa vodič pred cestou spýtal, či som čistý. Väčšinou, i keď to nechcem zakríknuť to býva tak, že slušne vyzerajúcim stopárom skôr zastavia a sú to aj solventní a vzdelaní ľudia (čo na druhej strane nie je zárukou dôveryhodnosti)... Naopak často počúvam o tom, čo sa postávalo mojim anarchistickým kolegom," zveril sa nám 22-ročný študent Technickej univerzity v Košiciach, Ondrej.

Obavy mávajú aj vodiči, ktorí majú voči stopárom predsudky a vnímajú ich ako asociálov, ktorí nemajú peniaze ani na to, aby sa niekde dopravili a už vôbec na živobytie a vodiči sa boja o svoju bezpečnosť. "Väčšinou zastavujú ľudia, ktorých čaká dlhá nudná cesta a chcú sa so stopármi porozprávať. Občas niekto zastaví čiste zo zvedavosti, ale úplne najlepšie je natrafiť na bývalých stopárov, potom sa nemôže stať, že by nijakým spôsobom viazla komunikácia, lebo stopári mávajú zväčša nezvyčajne dobrodružný život s haldou šialených situácií, ktoré nevedia nikdy odhadnúť vopred. Či už sú to starosti s pašovaním áut Bulharskej mafie, alebo románik s vydatou francúzskou v malebnom zámočku na juhu Francúzska a následný útek pred podvedeným manželom."

Stopári sú občas donútení riskovať, hovorí o tom aj Eva (18): "Stopovali sme vždy s kamoškou a hovorili sme si, že keď stopneme nejakého úchylného chlapa, hadám si s nim poradíme... A raz sme stopovali z Popradu s ďalšími 20 stopármi, ktorí stopovali už asi 3-4 hodiny a nemali šťastie. A keď nám zastavil karaván s dvoma mužmi vpredu po 10 minútach, rozhodli sme sa ísť. Ibaže dvere sa otvorili vzadu, kde sedeli ďalší štyria telnatí muži v rokoch. Vošli sme dnu a ovanul nás zápach špinavým ponožiek a skazeného jedla. Nebolo mi všetko jedno a bolo mi jasné, že je to strašný risk. Nakoniec boli veľmi milí a darovali nám aj minerálku."

Trochu viac odvážne boli osemnástky - Darina a Renáta, ktoré hlad donútil k nevídaným veciam: "Raz nás zastihla noc v jednom meste a boli sme už bez peňazí a veľmi hladné. Dali sme sa do reči s partiou pankáčov, čo to sme vypili a potom sme sa túlali ulicami. Stretli sme chlapíka, ktorý nám povedal, že nám dá 300 Sk, keď sa budeme pozerať ako masturbuje a my sme to prijali."

Je až prekvapivé, akou rýchlosťou sa dá týmto spôsobom cestovať. Dve študentky z Košíc (možno práve preto, že sú príslušníčky nežnejšieho pohlavia) sa do Bratislavy dostali rýchlejšie stopom, ako by im to trvalo vlakom. "Sama som z toho bola prekvapená, i keď na stop sme nikdy nečakali dlhšie ako 20-minút, vtedy sme išli ako blesk. Nestihli sme ani dofajčiť cigaretu a už sme fičali ďalej. Do Bratislavy sme došli približne za 5-hodín a späť od Seneckých jazier približne za 4 a pol. Pri stopovaní som okrem iného prišla na to, že človeka nemôžeš posudzovať podľa prvého dojmu. Vždy, keď sme nasadali do auta, hovorila som si, tak tento je divný, pozor na neho, a potom som prišla trebárs na to, že má rodinku, kedysi stopoval a jednoducho si chcel pripomenúť tie pekné časy. Ja sama stopujem hlavne preto, aby som mala v starobe na čo spomínať, veď žijeme len raz."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.