života. Najhorší deň školského roka je preň každoročná rozlúčka so štvrtákmi, kedy ho všetci opúšťajú, aby naplnili svoje životné ciele. Svoj život však navyše spestril i nevšedným záujmom cestovať. Práve akademická pôda mu otvorila brány do tisícich krajín sveta. Ako koordinátor a sprostredkovateľ sa zúčastnil rôznych medzinárodných stretnutí a konferencií napríklad v New Yorku, Portoriku, Tennessee, Číne, Moskve a Juhoafrickej republike, kde ho sprevádzali aj jeho študenti. Kadiaľ viedli kľukaté cesty učiteľa informatiky sa máte možnosť dočítať v nasledujúcom rozhovore.
Vaša cesta do sveta bola sprostredkovaná organizáciou I*Earn. Môžete nám ju predstaviť?
- I*Earn je medzinárodná nezisková organizácia, bez účasti vlády, ktorá vznikla niekedy koncom 80-tych rokov ako spolupráca medzi školami v Moskve a vedeckými školami. Projekt zaznamenal veľký úspech, tešil sa podpore zo strany študentov a postupne sa rozširoval aj na ostatné školy. Takúto koncepciu má i dnes vo vyše 100 krajinách sveta, pričom na Slovensko sa dostala prostredníctvom Open Society Foundation a úzko súvisela so zavádzaním internetu na školách.
Konajú sa medzinárodné stretnutia aj na Slovensku?
- Nuž, práve v Maďarsku vo mne skrsla myšlienka usporiadať Enviromentálny Camp v Tatrách pre študentov strednej a východnej Európy. Kontakty s organizáciou a koordinátormi v iných krajinách boli v tom čase už dobre zabehnuté, predstavili sme teda projekt s dobrou ideou a neprehnanou dotáciou vedeniu organizácie a ten sa im zapáčil natoľko, že camp sa skutočne mohol uskutočniť a má za sebou už 4 ročnú históriu. Každoročne prichádzajú mladí ľudia z 10 krajín Európy, o ich program sa starajú americkí lektori i naši študenti, ktorí v sebe nájdu kúsok organizačného ducha a majú chuť priblížiť sa kultúrne odlišnej mládeži.
Badáte medzi mládežou z rôznych krajín rozdiely?
- Rozdiel je najmä v jazyku, naši študenti sú veľmi šikovní (zväčša z anglických tried) a vedia po anglicky veľmi dobre. Niekedy badať aj to, že študenti prišli z chudobnejších krajín, ale nerobíme medzi nimi rozdiely. Na každom jednotlivcovi závisí, či sa bude zapájať do programu, ktorý je pripravený pre všetkých bez rozdielu. Je celkom milé pozorovať ako rôzne národnosti spojí gitara a slovenské pesničky spievané pre nedostatok miesta a kopec záujemcov na schodoch, chodbách... Dejú sa tu kultúrne strety s väčším či menším úspechom ich prekonania. Medzi niektorými zahorí aj všemohúci plamienok lásky a lúčenia sú potom plné sĺz.
Aký je tradičný program konferencií?
- Nuž, všetko začína a končí pompéznou uvítacou, resp. záverečnou - opening a closing ceremony. Základom celého programu sú však workshopy (tzn. učitelia a študenti predstavujú ostatným zúčastneným svoj projekt z ľubovoľnej oblasti aj s jeho výsledkami), vo večerných hodinách prídu na rad i kultúrne galaprogramy s tancom, hudbou a množstvom zábavy. Ide teda aj o podujatie spoločenského charakteru a navštevujú ho zväčša ľudia, ktorí sa už poznajú z predchádzajúcich podujatí, čo len umocní čaro uvoľnenej zábavy. Dokonca samotná strava krajiny môže byť nevšedným zážitkom napríklad v Číne mnoho ľudí trpelo žalúdočnými problémami, v Kapskom meste bola našťastie strava podobná Európskej a Portoriko nám za 10 dní neponúklo nič iné ako ryžu a kurča. Naproti tomu Americkú stravu sme prestali jesť po 2 dňoch, pretože bola nejediteľná!
Určite máte aj nevšedné zážitky, ktoré neboli v pláne organizátorov konferencie...
- Iste! (smiech) Napríklad stanovačka pri Čínskom múre (podľa dostupných informácii oficiálne zakázaná). Našli sme vhodné miesto, ktoré sme v denných hodinách obhliadali snáď ako špióni snažiac sa byť bez svedkov. Cesta viedla asi 30 minút cez les a o 11-tej hodine v noci, naložení ruksakmi, sme chodník hľadali len intuitívne. Vtedy som sa veľmi bál. Celú noc som samozrejme nespal zvieraný strachom z prípadného odhalenia a napokon moju mizériu dokonal ešte otravný komár. Romantiku noci naštastie zachránil môj vtedajší spoločník, a tak sme nadránom varili čaj pri Čínskom múre. Ďalší zážitok je z Kapského mesta, z nášho výletu na Stolovej hore, kam sme sa vyviezli lanovkou. Tú poslednú spätnú sme samozrejme zmeškali a absolvovať cestu chodníkom bolo nemožné, kedže bola všade tma a vonku "príjemných" 0 °C. Telefonovali sme teda na záchranný systém, privolali ľudí od lanovky (ich cesta k nám cez celé Kapské mesto trvala vyše dvoch hodín), ktorí boli v prekvapivo dobrej nálade (neskôr sme sa dozvedeli, že ich dobrú náladu má na svedomí Arnold Schwarzeneger, ktorý tam bol deň pred nami a vraj sa mu výlet mimoriadne páčil).
Do ktorej krajiny by ste sa určite chceli vrátiť?
- Určite by som ešte rád navštívil Juhoafrickú republiku, aj keď môj prvý tunajší pobyt bol denno-denným strachom o svoju bezpečnosť (majúc na pamäti, že je to krajina, v ktorej zločin prekvitá), dokonca keď ma z letiska viezol taxikár černoch, kŕčovito som zvieral mobilný telefón, aby som v prípade ohrozenia života ešte stihol zavolať nejakú pomoc. A nepochybne tiež Viktóriine vodopády, ktoré som si pri poslednej návšteve musel nechať ujsť, kedže na vstup sú potrebné víza, ktoré sa vybavujú 14 dní.
Ktorá krajina vás naopak nepríjemne prekvapila?
- Nuž, bola to Moskva, vďaka svojej kriminalite, hoci samotné mesto je veľmi pekné. Hrozné je, že členmi tamojších organizovaných mafiánskych skupín sú matky s deťmi a dokonca aj nadrogované zvieratá! Napríklad za bieleho dňa v preplnenom metre jednu Americkú učiteľku, členku našej medzinárodnej skupinky, obkľúčili 4 Rusky a začali jej drať peňaženku z kabelky. Otočil som sa na jej volanie o pomoc a jednu z tých Rusiek sa mi podarilo "zlikvidovať" - ostatné sa rozutekali. Najhoršie na tom bolo, že svedkom celého incidentu bol policajti, ktorí sa len nečinne prizerali. V tom istom čase Argentínčanku z tej istej skupinky okradli o všetky peniaze. Spravodlivosti sa tam veru budete márne dovolávať.
Autor: Jana Petríková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
