ďalších dvanásť mesiacov), má svoje opodstatnenie. Pestrý program, skvelá organizácia a mezdinárodná účasť vyniesla Pohodu medzi najvyhľadávanejšie festivaly už v Európe. Napriek neočakávaným menším zmenám v programe a faktu, že headlineri sa nestali skutočnými headlinermi si Pohoda svoju povesť obhájila. Boli však chvíle, keď sa človek išiel prinajmenšom rozštvrtiť, aby si stihol vychutnať čo najviac. Tak si niektorí popri hlavnom programe vymysleli ešte svoj vlastný, alebo poletovali ako lístky v pomixovaných rytmoch rinúcich sa z označkovaných stejdžov.
Zo zahraničných hostí, popri "hlavnej hviezde" The Cardigans, vystúpili taneční britskí Kosheen a belgickí Hooverphonic. Na počudovanie nie veľa festivalujúcich vedelo o koho ide. Pre tých, ktorí by chceli etiketu - Hooverphonic by sme mohli zaradiť medzi trip pop alebo alternatívny pop. Napriek dlhej ceste chlapci Alex Callier a Raymond Geerts boli po príchode do Trenčína a pred prípravami na koncert ochotní komunikovať. Speváčka Geike Amaert ostala síce na izbe, no vo večerných hodinách si neuveriteľne ľahko získala davy svojím podmanivým hlasom. Najlepšie sa už predstavia sami.
Mohli by ste charakterizovať váš hudobný štýl? Kto Hooverphonic sú?
- Je samozrejme dosť ťažké zaškatuľkovať našu hudbu, našu tvorbu. Sme veľmi eklektickí, kombinujeme mnoho štýlov, ale jedna vec, ktorej sme verní od začiatku, je filmová atmosféra. Je to niť, ktorá prechádza všetkými pesničkami Hooverphonic. Existuje takisto mnoho druhov filmov od komédií po veľmi melancholické snímky. Naša hudba je tiež rôznorodá.
Inklinujete však viac k melanchólii...
- Milujeme melanchóliu, ale nie sme čierni ako napríklad Massive Attack alebo Portishead. Je to obrovský rozdiel. Každý z našich štyroch albumov je iný. Aj keď prvý bol naozaj trochu čierny. Vieš si predstaviť, v tom čase som mal niečo po dvadsiatke a prekonával som veľmi čiernu periódu, nemal som prácu a rozpadával sa môj šesťročný vzťah. Vtedy som písal čiernu hudbu. Náš druhý album bol veľmi podobný prvému. Ale Jackie Cane (štvrtý vydaný album Hooverphonic - pozn.red.) je zase niečo úplne iné. Je veľmi orchestrálny, inšpirovaný 50-tymi rokmi. Massive Attack sa napríklad mení stále, to sa mi na nich páči, no ich posledným albumom som nebol príliš nadšený.
Myslíš, že tieto rozdiely alebo rôznorodosť vašej hudby mohli spôsobiť aj personálne zmeny vo vašej skupine?
- Do určitej miery áno, ale je to najmä preto, že nerád opakujem niečo, čo som už raz robil. Tvoriví ľudia sa musia rutinám vyhýbať. Inak povedané rutina zabíja tvorivosť. Neustále treba hľadať nové veci, nové inšpirácie... Všetko, čo sa deje a osobnosť, ktorou si, inšpiruje hudbu, ktorú tvoríš. Ja tiež nie som tým, ktorým som bol, keď som mal dvadsať.
Keď vezmeš vašu prácu ako takú, vznikajú nápady, ktoré dostávajú určitú podobu, nahráva sa album, robia sa koncertné šnúry, vzniká tak kolotoč, nevnímate to ako rutinu?
- Snažíme sa neustále meniť, nápady sú stále iné a počas koncertov zase meníme verzie pesničiek. Je to opäť úplne iné ako nahrávanie titulov. Sú to kúsky, ktoré skupiny môžu na koncertoch hrať akýmkoľvek spôsobom. Máme piesne, ktoré sú na albume veľmi pomalé a tmavé, no live ich hrajeme v sympatickej verzii. Pri niektorých piesňach existujú už desiatky verzií. Objavujeme stále niečo nové, práve preto nevstupujeme do stereotypov. Príde mi naozaj nechutné, keď si skupina odohraje svoj nacvičený program a robí stále tú istú show. Teraz v septembri ideme napríklad robiť turné do Belgicka, väčšinou po kluboch v intímnej atmosfére, no v skutočnosti nekoncertujeme veľa. Tento rok máme iba päť festivalov. To aby sme udržali nejaký cvik.
Napriek tomu ste precestovali pekný kus sveta. Ako na vás reagujú ľudia z rôznych kútov Zeme? Je veľa rozdielov medzi Amerikou a Európou?
- Každé publikum je iné. Je rozdiel hrať aj v rôznych štátoch Ameriky. New York a Florida majú rozličné vibrácie, iných ľudí. Stále tvrdím, že o pár rokov sa Spojené štáty americké zmenia na Spojené štáty Európy. Takisto to je aj v Európe.
Máte svoje obľúbené publikum alebo naopak také, kde koncertujete neradi?
- Úžasní a srdeční sú napríklad Francúzi. Stále sa tam radi vraciame. Minulý rok v decembri sme boli v Prahe a to si myslím ostane v pamäti každému z nás. Bolo to strašne super. Ja ako veľký labužník milujem Taliansko. Je to raj na Zemi. Čo sa týka našej domoviny, sme jedna z najpopulárnejších skupín, no hrať v Belgicku je niekedy ťažké. Belgičania sú nároční, zvyknutí na veľa. Aj preto skupiny, ktorým to ide v Belgicku si môžu byť isté, že to bude fungovať kdekoľvek. V Holandsku hráme už menej radi, napriek tomu, že moja priateľka je z Holandska, ale to už je o inom. Angličania tiež nie sú veľmi zábavní a Nemecko vie byť tiež občas deprimujúce. Škandinávia je super, takisto Poľsko alebo Budapešť sa nám veľmi páčila.
My vieme byť tiež veľmi srdeční, uvidíte večer. No a čo chystáte po tomto večeri?
- Vieš si to predstaviť?! Nasledujúce turné bude úplne prvé v Belgicku. Po ôsmich rokoch hráme prvýkrát doma! A neskôr sa pustíme do ďalšieho nahrávania, tentokrát to bude opäť niečo úplne iné, viac psychadelické. Tipujem, že album vyjde najskôr v septembri 2004 a najneskôr vo februári 2005. Čaká nás ešte veľa práce...
Autor: Ľuba Čurpeková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
