ten vedie ešte stále jeden z bývalých premiérov, ktorý na audienciu k pápežovi zobral svoju milenku. Aj obkecávanie vlastných zločinov slovnými novotvarmi ako samoúnos a sebavýbuch je neprekonateľné. Na ďalších miestach rebríčka sú tiež skutky, ktoré sa v civilizovanej Európe netolerujú, ale u nás hej, lebo - ako pred desiatimi rokmi nezabudnuteľne povedal poslanec Móric - "na Slovensku je to tak."
Po voľbách v roku 1998 znemožnilo Ministerstvo dopravy a spojov vstup tretieho operátora mobilných telefónov na slovenský trh. Bolo jasné ako letný deň, že dovtedajší dvaja operátori majú záujem práve o takéto rozhodnutie ministerstva; z prostého dôvodu: nepríde im konkurencia.
Západné firmy, pochopiteľne, vedia s kým majú tú česť a vo svojich rozpočtoch počítajú s príslušnými výdavkami na úplatky. Samozrejme, že to vo firemnom účtovníctve neformulujú takto natvrdo a samozrejme, že je to na hranici legality. Udržovať obchodné styky s Východom je však potrebné - z politických aj ekonomických dôvodov; nič iné preto Západu nezostáva, ako prispôsobiť sa praktikám svojich obchodných partnerov. Orient sa proste začína na rieke Morave, resp. na viedenskom Südbahnhofe - tak to bolo za tureckých nájazdov a tak je to - aj vinou Frankensteina - dodnes.
Výška úplatku mohla rádovo prevyšovať hodnotu supervily, ktorú Frankenstein stavia. Záležalo na jeho schopnosti handlovať - poker face na to má. (Mohol si vziať príklad z filmových režisérov, ktorí majú na výber: balík peňazí alebo percento zo zisku. Miloš Forman veril, že Prelet nad kukučím hniezdom dobyje svet a uskromnil sa preto s menším honorárom - a väčším percentom.) Keby sa Frankenstein vzdal okamžitého úplatku s tým, že v nasledujúcich rokoch dostane halier za každú SMS-ku a desať halierov za každý hovor, dnes by ich už mal - vďaka boomu mobilných telefónov - bilióny alebo trilióny. Asi to však neurobil, lebo to by jednak figuroval v zozname boháčov časopisu Forbes hneď za Billom Gatesom, jednak by sa sotva uchádzal o úradnícke miesto.
Novinári v lete roku 1999 šípili, že to nemôže byť s kostolným poriadkom. Frankenstein sa však držal zubami-nechtami. Nepomohlo, bol neudržateľný - a čoskoro musel odísť. Dzurinda ho odpratal na post financmajstra a treba sa len čudovať, že to toľkým voličom vlani neprekážalo. Tí odpustili premiérovi aj kauzu vláčiky; ešte väčšmi sa však treba čudovať, že ich minulý týždeň pripomenul: Kto už dobrovoľne upozorňuje na hanbu rodiny? Išlo vtedy - pred vyše rokom - o pripravovaný nákup nepotrebných ľahkých vlakových súprav, na ktorom by sa pravdepodobne niekto nabalil a aj pre ktorý musel odstúpiť minister za SDKÚ Macejko. (Takého čistého predsedu vlády sme už mali, ktorého brat bašoval; možno si spomeniete, kto zarábal na Gabčíkove pred tým, ako sa ho zmocnila Binderova hzds-ácka lobby.) Je však celkom dobre možné, že Dzurindovi tie "vláčiky" iba nechtiac vykĺzli; v tom prípade je na vine nešikovnosť, nie bezočivosť.
V lete 1990 preberali menovacie dekréty a podpisovali sľub ministri československej federálnej vlády. Bolo po prvých slobodných voľbách a všetky svetové televízne stanice o tom vysielali aspoň krátky šot. Mihli sa v ňom Hradčany, prezident Havel - a potom si kameraman vybral dlhovlasého muža, ktorý si sadá za stôl, jedným a vzápätí druhým ukazovákom si odhrnie vlasy z tváre za uši a podpíše sa. Bol to Ján Langoš a celý akt bol nesmiernym prísľubom: Ak sa takýto človek môže stať ministrom (pod takým prezidentom), bude tu lepšie ako za komunistov. A bolo. Podpis Frankensteina nesľubuje nič: je len dôkazom, že nám spolu s Dzurindom bezočivo serú na hlavu.
Autor: Martin KLEIN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
