ako sa to dnes bude komplikovať. Nechápem, ako môže toľko meškať. Konečne! Už je tu. Ježišmária, zasa ten mikrofón. Uvidíš Tomáš, ako mi ho bude neustále tlačiť k ústam, už to poznám." Takto asi vyzerá jeden z množstva predvysielacích stresov, ktoré musel vo svojej bohatej kariére chtiac - nechtiac dobrovoľne absolvovať populárny rozhlasový reportér Slovenského rozhlasu Jozef Jarkovský. Úvodnú pasáž sme spoločne prežili v severoírskom Belfaste pred stretnutím predkola Ligy majstrov FC Cliftonville - 1. FC Košice. Môžete hádať, čo prvé nasledovalo, keď technik z BBC zapojil linku... Nie, nemýlite sa: názorná inštruktáž, ako si má Jožko držať mikrofón pred ústami. "Čo som ti vravel? A je to tu," pozrel sa na mňa, pousmial sa a len pokrútil hlavou. Spomínaný mikrofón mu evidentne nesedel a liezol mu riadne na nervy. Stále si dával pozor, aby mal rámik opretý nad hornou perou, lebo inak hrozilo, že technik ho spoza chrbta usmerní. Ani to však nebránilo Jožkovi, aby do éteru spustil tradičnú emotívnu paľbu slov, na ktorú si už fanúšikovia v jeho vydaní jednoducho zvykli. A iný prejav by si ani nevedeli predstaviť. Keď Jožko začal komentovať v priamom vstupe II. polčas, pohľad na severoírskych kolegov stál za to. Sledovali slovenského rozhlasáka mysliac si, že sedia vedľa temperamentného latinskoameričana. Po skončení, keď sme sedeli v autobuse, Jožko poznamenal: "Keď budeme v lietadle, pozvem ťa na koňačik." Slovo koňačik je však v podaní rodáka z Košických Oľšian už tak sprofanované, ako jeho ´hláška´ po slabom futbalovom zápase: "V Očvári by zahrali lepšie." Nik sa teda nepozastavuje nad tým, že ku koňačiku sa dostanem možno raz za rok. Jednoducho, v denno-dennom strese niet času. Tentoraz však čas bol a navyše i významná príležitosť - Jožko Jarkovský oslávil v týchto dňoch životné jubileum 50 rokov.

"Teraz, keď si mi pripomenul situáciu z Belfastu, môžem sa len zasmiať. Naozaj nemám rád ten ich mikrofón. Už som si zvykol na klasické slúchadlá s mikrofónom, pri ktorých mám obe ruky voľné a možem pokojnejšie sledovať dianie na ihrisku," spomenul si na jednu z mnohých úsmevných príhod Jožko Jarkovský a nenápadne sa presunul k téme, kvôli ktorej sme sa stretli. "Keď som prišiel do rozhlasu, mal som 27 rokov a keď mal niekto päťdesiatku, bolo to pre mňa niečo neskutočné. Pretože - mať päťdesiatku, to je už o starom železe, o starom chlapovi... A teraz ju mám ja. A pritom si to ani neuvedomujem. Bol som v poslednom čase, v posledných rokoch, na viacerých päťdesiatkach a myslel som si, že sa ma to netýka. A teraz ju mám ja. Na jednej strane to je tak trochu smutné, na strane druhej, je to veselé, že som sa vôbec päťdesiatky dožil," filozofuje Jožo Jarkovský.

Známy rozhlasový komentátor prešiel ku súčasnej pozícii od piky. "Ja som tú robotu chcel robiť stále. Bavilo ma to už ako malého chlapca, ktorý bol odchovaný na Východoslovenských novinách, ktorý ich mal v rukách každý deň. Týždenník Štart a Východoslovenské noviny. K športu som inklinoval prirodzene, ako každý chlapec na dedine, hlavne ku hokeju a futbalu. Sledoval som výsledky, priebeh zápasov, čítal som, sledoval rozhlas, televíziu, v kontakte so športom som bol stále. Na ligový futbal v Košiciach som začal chodiť v roku 1961, od prvých hokejových zápasov i na hokej - je to paradox, ale jasom hokej v Košiciach začal sledovať od začiatku. To je už vyše 40 rokov, niečo neuveriteľné! Na futbal som chodieval na Solovjevovu, vždy som od mamy vyžobronil 10 korún. Tri na to, aby som sa dostal autobusom do Košíc, tri na autobus z Košíc, korunu na električku na štadión, korunu na električku zo štadióna a ešte korunu na program. Žiakov vtedy púšťali na korunový program. Pravda, keď som chcel ušetriť korunu, preskakoval som na Solovjevovu z garáží cez plot, to však bolo veľmi obtiažne. Bol to plot, ktorý mal na vrchu ostnatý drôt a ak ste ho chceli preskočiť, bolo treba preskočiť z garáže cez ten plot a drôt na taký betónový stĺp. Dalo sa to, ak som chcel veľmi ušetriť korunu na nejaké lízatko." Už vtedy sa vlastne začal profilovať známy hlas z éteru. "Videl som najdôležitejšie zápasy 60. rokov a na štadióne som sa stále díval na druhú stranu, kde sedel starý Martinček s mikrofónom a sníval som o tom, že by som to raz mohol robiť aj ja."

Vtedy však samozrejme ešte nebolo celkom jasné, že mladý Jožko raz bude rozhlasákom. Zato nábeh na žurnalistiku bol jasný. Po skončení SŠ si 18-ročný Jozef uvedomil, že v Bratislave mu asi ruže nepokvitnú, protekciu na tamojšej žurnalistike rozhodne nemal. A tak logicky zvíťazil Prešov. "Vedel som, že potrebujem urobiť prešovskú fakultu, tak, aby som potom mohol ísť do novín, rozhlasu alebo televízie. Samozrejme, že situácia bola celkom iná ako dnes, keď existuje množstvo televíziií, rozhlasov a novín. Vtedy to bola jedna stena, jedna bariéra, ťažko bolo niekde prísť a povedať, že tu chcem robiť. Tak som začal ako externista, snažil som sa. Robil som externe pre Slovenskú televíziu, minimálne i pre Východoslovenské noviny, to bolo o rozhovoroch s mládežníckymi trénermi. V televízii som začal chodiť na drobnejšie športy, ako je vodné lyžovanie. Nemohol som sa dostať s hlasom ani pod obraz, na to boli určení iní, spomeniem Dušana Ružičku. Ja som to ´čítačom´ pripravoval textovo. Do rozhlasu nebola šanca, nebolo miesto. Až v roku 1980 mi zavolala Magda Medveďová, vtedy populárna a známa slovenská speváčka, ináč moja spolužiačka, ktorá v rozhlase robila hudobnú redaktorku. A tá mi povedala, že sa jej zdá, že na spravodajstve asi bude voľné miesto." Po pohovore sa však žiadnu posun k športu nekonal. "Roky som robil všetko, čo sa dalo. K športu ma však nepustili. Martinček komentoval, keď končil, dostal sa tam Karol Farkašovský, ktorý tam bol skôr - išlo o tradičný služobný postup, s ktorým sa nič nedalo robiť. Jednoducho, nemal som šancu, hoci som sa snažil." Avšak, hoci mladému ´Džidžimu" prischli správy na spravodajstve, futbalové a hokejové zápasy, ako i samotný šport, nevynechával. A už vtedy sa začali budovať prvé športové kontakty... V roku 1987 sa konečne dočkal, keď sa dostal k hokeju a začal komentovať zápasy VSŽ Košice z košického zimáku v rámci najpočúvanejšej relácie v ČSSR - S mikrofónom za hokejom na stanici Hvězda. "Vtedy som začal robiť pravidelnejšie, pre Prahu, Bratislavu... Neskôr odišiel Karol Farkašovský a vlastne tým pádom sa mi uvoľnil priestor." Po pár mesiacoch prišla ponuka z bratislavskej redakcie SRo. "Bolo to teda veľmi ťažké. Možno to bolo na niečo dobré, možno nie - stratil som však veľmi veľa dobrých rokov. Keď som mohol robiť a tú šancu mi nedali."

V roku 1993 absolvoval Jožko predolympijský hokejový turnaj v Sheffielde, o rok neskôr ZOH v Lillehammeri, v roku 1996 Svetový pohár v Kanade a USA, v roku 1998 ZOH v Nagane, v minulom roku ZOH v Salt Lake City. Yúčastnil sa na desiatich majstrovstvách sveta v hokeji, od tých v roku 1994 v C-skupine až po tie v rokoch 1996 až 2003 v A-skupine. Nezabúdajme na všetky pohárové vystúpenia futbalistov 1. FC Košice a Tatrana Prešov, v ich rámci to boli duely so Zaragozou, Manchestrom United, Liverpoolom, Juventusom či moskovským Spartakom... Novinár zažíva so svojím športom smútok i radosť. Na oboje sme sa opýtali i čerstvého jubilanta. "Najhoršie mi bolo, tak, že som až ľutoval, že som tam išiel, v Nagane na ZOH 1998. Po prehre s Kazachstanom. Myslel som si síce, dovtedy, že tým najhorším je ruský gól do našej siete vo štvrťfinále ZOH 1994 v Lillehammeri, ale Nagano bolo horšie. Vtedy to nezvládli tréneri, schaotizovali celú situáciu. Nakoniec sa to zopakovalo ešte raz, keď sme to neuveriteľným spôsobom prešpekulovali a prekombinovali na ZOH v Salt Lake City. V Nagane sa vyhováralo na chrípku, to však bola výhovorka, základ bol v tom, že sme prehrali s jedným trápnym a slabým Kazachstanom. Na tribúnach pripravení hráči z NHL, Žigo Pálffy a spol., to bolo hrozné. Večer som prišiel do Slovenského domu, ako jediní tam boli tí ôsmi z NHL, ktorí tam zapíjali žiaľ... A ja som mal chuť odísť s jedinou vetou: Pre mňa sa už olympiáda skončila. Potom pre mňa začalo dvojtýždňové trápanie... V Salt Lake City som to už prežíval ľahšie, povzniesol som sa, nakoniec, už som to zažil, v Nagane. A najkrajšie zážitky? Postup do finále MS 2000 v Petrohrade cez Fínov, to bola skutočne udalosť, na ktorú nezabudnem. A potom samozrejme, semifinále na MS 2002 a víťazstvo so Švédmi." Košičan za mikrofónom však komentoval i finálový duel medzi Slovenskom a Ruskom na MS 2002. "To bolo zadosťučinenie za všetku tú robotu. Poviem pravdu, neveril som, nikdy, že môžeme byť vo finále byť majstrami sveta. V tejto konkurencii. Ale ten výsledok s Ruskom bol takou čerešničkou. Viac som prežíval semifinále so Švédskom. To bolo niečo! Vyhrať so Švédmi u nich, druhý zápas, to bolo niečo nepredstaviteľné. Aj pre tých Švédov... S Rusmi som už veril i ja, i tí hráči, že to s Rusmi vybojujeme," hovorí komentátor, ktorý získal Zlatú platňu za CD - nosič s komentátorskými nahrávkami z MS 2002. "Nebola to však moja zásluha, ale výsledok eufórie po úspechu na MS. Bol však o to záujem a ocenili to i samotní hokejisti. Zároveň to však bol pre všetkých šok, že sa na Slovensku môže takto predať hovorené slovo. Ale ako vravím, nerobím si z toho zásluhu, bola to skôr Zlatá platňa slovenských hokejistov..."

Svet médií, nakoniec ako celá naša doba, ide rýchlo vpred. Čo platilo a stačilo včera, už dnes neplatí. "Gabo Zelenay zvykol vzletne rozprávať o tom, že mladí do toho nedávajú viac emotívnosti, viac srdca a podobne. Svet žurnalistiky sa naozaj veľmi zmenil. Neviem, možno aj ja budem taký, ale mám dojem, že tí starší si nevedia uvedomiť, že keď robili oni, nič iné nebolo. Gabo Zelenay, Rudo Gallo, Štefan Mašlonka, klobúk pred všetkými dolu - ale oni boli vo svojej dobe jediní. Mohli ste naladiť jednu stanicu a počúvať ju. Takmer žiadna konkurencia. Nebolo množstvo súkromných rádií, 30 novín... Emotívnosť tam musí byť, ale dnes je tu i ten informatívny tlak väčší. My musíme dávať informácie. Ja nemôžem urobiť extrém ako Rudo Gallo, že budem rozprávať o vtáčikoch lietajúcich pod hradom Matúša Čáka a o Omarovi, ktorý kope studňu a poslúchač sa pri tom nedozvie výsledok. Bývalých rozhlasových reportérov si veľmi vážim, ale ja si dnes nemôžem dovoliť to, čo oni pred niekoľkými rokmi. Vtedy odkomentovali prenos a deň sa pre nich skončil. Niekedy neposlali jediný rozhovor. V súčasnosti pripravujeme do vysielania návratky, postrehy a po zápase urobíme i 10 rozhovorov. Je o to veľký záujem. A to nehovorím, aký boj je v mix zóne o rozhovory. Sú to neskutočné stresové situácie. Na olympiáde či majstrovstvách sveta sme na štadióne od obeda do polnoci. Ľudia si stále myslia, že my sme na šampionáte a zároveň i na výlete. Naopak, okrem haly a hotela nepoznáme nič. Niekedy nie je čas sa ani najesť... A to ani nehovorím o tom, aká konkurencia dnes vládne, aj preto musíme robiť stále viac a pritom kvalitne. Nápor na nás je obrovský, človek je na šampionáte 18 dní pod veľkým tlakom a z toho plynú i chyby. Ak sa niekedy porovnáva robota spred tridsiatich rokov, tak by si starí páni mali uvedomiť: sorry, to nie je ako za našich čias."

* * *

Kto môže za prezývku "Džidži"?

Jozef Jarkovský je nielen medzi novinármi známy pod prezývkou Džidži. Jej pointa je však iná, ako by si mysleli tí, ktorí zauvažujú nad prvými písmenami oboch mien. "Každý si myslí, že to je od iniciálok J. J. Ale nie je to tak. Prezývka mi prischla ešte na vysokej od mojej spolužiačky z Humenného. A pochádzala od jedného fenomenálneho hráča 70. rokov, ktorého som zvlášť obdivoval. Od Gigiho Rivu. Ja som futbal hrával a mal som ho, samozrejme aj ho mám rád. A asi najviac som obdivoval práve Rivu. Je možné, že som ho častejšie spomínal a na základe toho mi to prischlo. Priznám sa, že už sám ani neviem kedy," hovorí Jozef Jarkovský, v Prešove ináč ročníkový kolega bývalých futbalistov, dnes trénerov Mikuláša Komanického a Jozefa Bubenka. "Vtedy hrali skvelý futbal, nakoniec, v roku 1972 boli vicemajstrami ČSSR a nechýbalo veľa a ten titul by patril im. Miki Komanický i Jožo Bubenko pritom už vtedy patrili k tým, ktorí, hoci mali individuálny plán, neštudovali protekčne, boli poctivými študentmi, jednoducho, mali v hlave. Svedčí o tom aj to, že dnes sú obaja slušnými, dobrými a úspešnými trénermi," hovorí Jozef na margo súčasného trénera slovenskej reprezentačnej dvadsaťjednotky a kormidelníka gréckeho Panioniosu Atény.

* * *

Istanbulskú prehru 1. FC sprevádzal životný brept

Jozef Jarkovský je známy čistou slovenčinou, čo je, čo si budeme nahovárať, u východniara zvlášť zaujímavé. "Niekedy sa mi to stáva, sem-tam použijem nespisovný výraz, aj keď v reportážach sa mi to na moje veľké šťastie neprihodilo. V Bratislave však kolegovia citujú niektoré moje východniarske frázy, používané skôr v súkromnom styku, ako pikošky. Ale asi ich budem musieť obmedziť, aby sa mi to nevymklo i pri tom komentovaní." Ináč, jeden z najväčších breptov, aj keď s východniarskym nárečím nesúvisí, sa Jozefovi Jarkovskému podaril pri prenose zápasu futbalového Pohára víťazov pohárov (PVP) medzi Besiktasom Istanbul a 1. FC Košice. "Košičania po góle Sergüna otočili dvoma gólmi Ondreja Daňka, doma vyhrali 2:1. V Istanbule prehrali 0:2, keď im rozhodca neuznal čistý a regulárny gól Pobegajeva, ináč by postúpili ďalej Košičania a asi by zažili prvý z výraznejších úspechov vonku. A ja som vtedy, pri prenose z Istabulu namiesto ´ostal pri postrannej čiare´ povedal ´osral pri postrannej čiare´...," smeje sa jubilant, ktorý si chybu ani neuvedomil. Upozornil ho naň priateľ Laco Konečný po jeho návrate. Nuž, žiaľ, so slovenským futbalom to niekedy vyzerá nato druhé, ale to už odbočujeme...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.