presviedča. "Je neuveriteľná," hovorí o 34-ročnej Cate Blanchettovej režisér Shekar Kapur. "Upútava pozornosť. Hľadíš na ňu a vidíš, že je škaredá. Pozrieš sa druhý raz - a nemôžeš uveriť, že je to tá istá osoba. Krásna sťa anjel."

Je nielen pozoruhodná, ale aj skvelá technicky a vždy dobre pripravená. Niet divu. Už od základnej školy bola perfekcionistka a premiantka. Teraz sa stala pracovným titanom. Stačí sa pozrieť na posledné dva roky: stelesnila hlavné roly v deviatich filmoch. Naposledy sme ju videli v "Banditoch" Barryho Levinsona, kde vystúpila po boku Billyho Boba Thortona a Brucea Willisa, "Ostrovných správach" Lasseho Hallströma vedľa Kevina Spaceyho, Julianne Mooreovej a Judi Denchovej, a tiež v "Pánovi prsteňov" Petra Jacksona, kde spodobila kráľovnú elfov Galadriel. V jej nabitom harmonograme vlastne nebolo času na nakrútenie "Neba", a jednako všetko popresúvala, až napokon mohla rolu prijať. Dnes ju považuje za najdôležitejšiu vo svojej kariére.

Scenár "Neba" napísal Krzysztof Kieślowski spolu s Krzystofom Piesiewiczom. Malo ísť o prvú časť plánovanej trilógie "Nebo. Očistec. Peklo". Plány však zhatila predčasná smrť poľského režiséra. Majster a učiteľ niekoľkých filmových pokolení Kieślowski sníval, že trilógiu "Nebo. Očistec. Peklo" zverí do rúk mladých nadaných režisérov. Po jeho smrti sa rozhodli želanie splniť a scenár "Neba" uskutočniť. Dlho uvažovali, komu zveria réžiu, kto je najbližším duchovným dedičom poľského majstra. Voľba padla na 30-ročného Nemca Toma Tykwera, tvorcu snímky "Lola beží o život. Uznali, že práve on a nie nijaký z hollywoodskych režisérov dostojí tejto neľahkej úlohe. Pre Toma Tykwera zase bolo zrejmé, že hlavnú rolu môže stvárniť iba Cate Blanchettová, ktorú pokladá za najschopnejšiu herečku mladej generácie.

Sama Cate, už pri čítaní scenára, cítila, že chce v tom filme hrať. V "Nebi" sa prevtelila do postavy mladej učiteľky angličtiny Philippy, ktorá, ako všetky postavy Kieślowského, musí vykonať morálnu voľbu a potom niesť jej dôsledky. V peknom ľúbostnom príbehu jej ako Phillipo partnerom mladý taliansky Giovanni Ribisi. Nakrúcalo sa v Taliansku, hlavne v Toríne. Po nemeckej premiére kancelár Gerhard Schröder povedal: "Do neba sa dostávame bez ohľadu na farbu pleti, národnosť či miesto bydliska. Ten krásny film je príkladom toho, že všetci cítime rovnako, rovnako ľúbime a plačeme. Je to triumf človečenstva nad predsudkami."

Prečo vás, Cate, zaujal scenár "Neba"? Čo vás, napriek takému nabitému plánu nakrúcania, prinútilo vziať tú rolu?

- Čím väčšmi som sa vnárala to filmového sveta Kieślowského, tým viacej som cítila, že je to môj svet. Zasahuje ma osobne, sú to taktiež moje voľby a dilemy. Vyhovuje mi oná miera citlivosti a zodpovednosti za iných, zmysel pre krásu sveta a krehkosť ľudského života. Rola náhody. Často o tom premýšľam. Zdá sa mi, že v skutočnosti nie sme schopní kontrolovať, čo sa nám stáva. Desí ma to...

S manželom Andrewom Uptonom, ktorý je filmovým scenáristom a ktorému slávu priniesla snímka "Babe 2: prasiatko v meste", ste sa zoznámili tiež náhodou?

- Pred paitimi rokmi u spoločných známych. Sprvoti nič medzi nami nezaiskrilo. On si myslel, že som chladná a povýšenecká a ja, že je arogantný a nezaujímavý. Potom sme sa stretli ešte zopárkrát spoločensky a kde nič, tu nič. Až do istého večera, keď ma pobozkal a ja som pocítila, že je to ono. Na Vianoce 1997 ma požiadal o ruku. O tri týždne sme už boli manželia. Som síce čudáčka, lež našťastie som si vzala ešte väčšieho čudáka. Keďže sa volám Blanchettová a muž Upton, spojili sme obe mená a vravíme si "pán a pani Bluptonovci".

To bolo pre vás prelomové obdobie v živote. Vtedy vám tiež po prvý raz zverili hlavnú rolu v kostýmej dráme "Kráľovná Alžbeta".

- Mala som hrať anglickú panovníčku práve vo chvíli, keď sa Veľká Británia pohrúžila do zármutku. Nakrúcať sme začali dva dni po smrti princeznej Diany. Ovplyvnilo ma ovzdušie panujúce na pľace a tiaž v celej krajine. To sa, pochopiteľne, odrazilo na mojej práci a potom na diváckej odozve.

Priaznivej odozve. Podali ste vynikajúci herecký výkon. Nominovaný na Oscara. Čo ste cítili, keď napokon cena pripadla nie vám, lež Gwyneth Paltrowovej?

- Pomyslela som si, že herectvo nie je najdôležitejšou vecou v živote.

Príchuť porážky?

- Ale kdeže! Naopak. Bol to ozajstný prielom. Úspech. S Oscarom či bez, všimli si ma a začala som dostávať skvelé ponuky. Hoci sa mi podarilo aj prehrať v preteku o rolu. Nehrala som v "Denníku bridget Jonesovej", ani v "Hannibalovi".

Pripojili ste sa k súhvezdiu od protinožcov: Melovi Gibsonovi, Russelovi Croweovi a Nicole Kidmanovej. Je ťažké Austrálčanke podrobiť si Hollywood?

- Ale ja sa o to vonkoncom neusilujem! Nemienim sa presťahovať do Hollywoodu, tým skôr ho dobývať. Nehodím sa k stereotypu hollywoodskej hviezdy. Neznášam večierky, hryziem si nechty a nechodím do posilovne. Ako Austrálčanka som vždy mala komplexy, že nie som opálená a netrávim život v bikinách surfovaním na vlnách. Preto som v mladosti utekala zo svojho ostrova do ďalekých krajov. Raz som sa dostala až do Káhiry. Keď mi tam došli peniaze, zamestnala som sa ako štatistka pri nakrúcaní. Bola to hrozná, úmorná práca za päť dolárov denne.

Vtedy ste sa rozhodli stať herečkou?

- Nie, vtedy som sa zaprisahala, že ňou nikdy nebudem. Stalo sa ináč. Teraz, keď lietam po celom svete medzi nakrúcaniami, viac snívam o Austrálii, o návrate do Sydney. Tam je môj domov.

A ako ste si pri takom spôsobe života poradili s panickým strachom z lietania?

- Lietadlá stále nenávidím. Stačí, že nie je čosi v poriadku s mojou letenkou alebo si zmýlim cestu na letisko a už si to vykladám ako znamenie, že nemám nikam cestovať, že dôjde k nešťastiu, že sa už nevrátim. To je bremä detstva. Strach, že mi môžu zahynúť blízki. Keď som mala 10, môj otec sa raz nevrátil domov. Zomrel na srdcový záchvat. Nikdy som sa nevyrovnala s jeho stratou, nadobudlo to u mňa priam podobu posadnutosti. Trýznim svojich blízkych na smrť. Tak veľmi sa bojím s nimi lúčiť. Keď tata pri odchode do mesta prechádzal za oblokom, hrala som na klavíri. Zakývala som mu a usmiala sa naň. Odvtedy pred odchodom z domu musím vždy všetkých vybozkávať. Bojím sa, že sa už nikdy neuvidíme. Najradšej by som ich všade brala so sebou.

Manžela, syna a koho ešte?

- Mamu. Mama vychovala sama tri deti. Môjho staršieho brata, mňa a mladšiu sestru. Druhý raz sa nevydala, lebo asi veľmi ľúbila tatka. Ich láska bola veľmi romantická. Tata bol americkým vojakom z Texasu, slúžil u námorníctva. Raz jeho loď plávala na Antarktídu, ale pre poruchu musela ostať dva týždne v melbournskom prístave. Sťa pravý námorník sa vybral na tancovačku a tam poznal dievča, do ktorého sa na prvý pohľad zaľúbil. Tri roky si s ňou dopisoval, akonáhle odišiel z vojska sa zobrali. Boli dobrým manželstvom. Ostávam v blízkom styku s bratom, ktorý je počítačovým programátorom i sestrou, filmovou scénografkou. Obaja bývajú v Austrálii. Som tiež veľmi spriaznená s rodinou manžela.

Občas mu musí prísť zaťažko sa vám prispôsobiť.

- Poskytuje mi veľký pokoj a oporu. Viem, že to bude znieť pateticky, ale jeho láska dáva môjmu životu hlboký zmysel. Cením si, ako sa o mňa stará a že na mňa hlúpo nežiarli. Naozaj ho tešia moje úspechy, veľmi ma podporuje. Po sobáši sme sa naučili vážiť si každú spoločnú chvíľku. Boli dlhé rozluky a vášnivé stretnutia. Jazdil za mnou všade, hocikde som nakrúcala. Veru, muselo to byť vo Francúzsku. Pri filmovaní "Charlotty Grayovej", adaptácii románu Sebastiana Faulksa, kde som hrala škótskeho špeha v okupovanom Francúzsku za 2. svetovej vojny. Milovali sme sa v jednej z tých jedna druhej sa podobajúcich hotelových izieb a po istom čase som sa začala cítiť čudne. Kúpila som si tehotenský test a čakala. Nakoniec sa objavil výsledok. Bola som v tom!

Dieťa ste neplánovali?

- Nie, kdeže! Sprvoti som sa bála hocikomu o tom povedať, aby som to neuriekla. Nepriznala som sa filmovému štábu, tak som musela tíško trpieť. Dávali mi zabrať. Moja hrdinka jazdila večne na bicykli, utekala, skákala, plazila sa. Cítila som sa ako výsadkár na cvičnej dráhe. Navyše to bolo priamo uprostred drsnej anglickej zimy. Bála som sa, že mi námaha uškodí, ale jednako som sa nevzdala a dotackala sa ku koncu filmu. Až vtedy som im to povedala.

Lež aj tak ste do konca ťarchavosti stáli pred kamerou a to na vysokých opätkoch. Dobrá nálada vás vraj neopúšťala. Kolegovia novinári spomínajú, že keď sa vás pýtali na meno dieťaťa, počuli: "Ešte som si nevybrala, ba ani sa nerozhodla, akého bude pohlavia". Vtedy ste tiež ohlásili, že po pôrode azda dokonca odídete od filmu.

- No hej, pamätám. Je ktosi sklamaný, že som tak neurobila? Syna som porodila práve v deň svetovej premiéry "Pána prsteňov". Priatelia z filmového štábu mi poslali darček: špicaté uši kráľovnej elfov. Uschovala som si ich na pamiatku.

Podarilo sa vám zladiť rodinný život s prácou?

- Počúvla som dobrú radu svojej starej mamy. Raz, ako začínajúca herečka, som sa jej spýtala, čo mám urobiť, aby sa na mňa ľudia chceli dívať. Riekla: "Všetko, čo musíš urobiť, je zažať reflektory, ale akonáhle sa už vrátiš domov, nezabudni ich vypnúť". Presne tak robím a voľáko sa mi darí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.