nemožno v nej klamať. Dobrej muzike rozumie aj negramotný Krovák. Komunikácia hudbou sa síce občas zvrhne na ťažko kontrolovateľný nástroj osobnej sebadeštrukcie, ale len z toho dôvodu, že rúca zábrany, ustálené kultúrne a životosprávne návyky. Pre niekoho je to život sám.
Historický fenomén vzniku československej beatovej a rockovej hudby 60. a začiatku 70. rokov 20. storočia, bol neuveriteľne konkrétnou a rozsiahlou ukážkou praktického dôsledku uvoľnenia politických pomerov v štáte. Takmer univerzálne ovplyvňoval všetky umelecké formy, nevynímajúc literatúru a film. Razantne menil životný štýl, spôsob komunikácie, módu a účesy. V neposlednom rade sa podieľal na formovaní európsky akceptovateľného spoločenského priestoru. Dorastala mládež nová, už nie tak Gottwaldova. Jej intelektuálny tvorivý potenciál, po rokoch násilnej kolektivizácie, bol prirodzene dravý a pôvodný. Zbytočne sa nevybíjal na monumentálnych železobetónových stavbách strnulého straníckeho systému. Začínajúci československí rockeri navyše inštrumentálne a autorsky príliš nezaostávali za priekopníkmi moderného elektronického muzikantského štýlu zo Západu. Bez väčších problémov, hravo, vyplnili celú širokospektrálnu hudobnú škálu od melodického beatu, popu až po tvrdý rock. Rozprávanie o gitare a gitarou, sa stalo pravidlom. Tomuto úspechu, popri politickom uvoľnení, napomáhala ľahká dostupnosť zvukovo pomerne kvalitných elektroakustických gitár domácej československej výroby. Časť z nich putovala aj na vývoz. Problémy boli skôr s aparatúrami a mikrofónmi. Tu už pomohli len zahraničné známosti a vynaliezavosť pri prevoze domov. O to väčšia bola potom chuť zahrať si bez zábran a naplno. Vrcholila vysnívaná éra leninskej elektrifikácie. Tentoraz ale gitár. Nie kolchozov.
Večný rebel, zásadne vždy z príčiny, spevák ŠD Košice Jozef Horváth, súkromne gitarista a klávesák, stál pri samom zrode československého, vtedy viac beatu a popu ako rocku. Klasický elektronický tvrdý rock sa v tom istom čase v USA a Anglicku iba tvoril. Pretože Košice svojou polohou na druhom konci hlavnej železničnej trate na Západ a teda do Prahy, tiež miešaním viacerých národnostných a kultúrnych prvkov, si vyslúžili v bývalom ČSSR neoficiálnu prezývku "Praha východu" a mali výhodu, stali sa okamžite začiatkom 60. rokov doslova centrom a pareniskom začínajúcich rockových kapiel a hudobníkov na Slovensku. Bratislavská zastávka na tejto železničiarskej a komunikačnej trase jednoducho nebola. Okrídlená veta na košických uliciach v preplnenej električke a autobuse: "Na čo hráš..?" medzi čerstvo odstavenými pioniermi a zväzákmi sa neraz zmenila na cestovný lístok do absolútne slobodného, hudobného raja, s pískajúcim mikrofónom, obohratou gitarou a plechovým bubienkom v najbližšej voľnej garáži a za susedovým plotom.
Písal sa rok 1965 a Jožo Horváth to skúšal v jednej z prvých košických kapiel The Cosins na gitare. Vydržal s ňou hrať dva roky. Po pritvrdení štýlu na čas prechádza do kapely Devils pôsobiacej v klube na Námestí osloboditeľov. V rokoch 1966 - 68 v zostave Jimmy Kiss, Ocu Kozák, súrodenci Sepešiovci. Známejšia Eva Sepešiová sa ako speváčka neskôr osamostatnila. Boli to dokonale bláznivé a bezstarostné roky. Hralo sa všetko a všade. Fenomén československého beatového - rockového ošiaľu slávil svoj veľký hodokvas.
Hudobné kluby mladých "Medvedík" na košickom sídlisku Terasa, "Bagdad" v Parku generála Petrova, Dom umenia - "Bužňa", slávna "Tabačka" a "Olympia", praskali pod mohutným náporom decibelov a natlačených poslucháčov. V priebehu odpoludnia sa bežne vystriedalo v klube 5 až 6 kapiel. V 1968. boli najlepší v Košiciach Devils, bratia Kvitkovskí a ich, už tvrdo rockový Lyving Stone. Anglické názvy kapiel, spievanie pôvodných nepreložených textov, dlhé vlasy a tričká s provokačným HIPPIES nápisom, patrili k štandardným muzikantským artiklom. Napriek tomu, že policajti občas počas koncertu urobili raziu, strhli na ulici tričko, alebo ostrihali vlasy, nič nebolo nemožné. Za slobodou sa nemuselo cestovať. Slobodný svet bol v Košiciach.
"Ja osobne som inklinoval k melodickému beatu," spomína J. Horváth. "Hrával som aj v českých kapelách. Napríklad s V. Sodomom a P. Novákom. Veľmi ma priťahovala pesničkárska tvorba. Obdivoval som Kryla a pokúšal sa o niečo podobné. Neskôr som sa s ním zoznámil. Boli sme tak trocha priatelia. To sme ešte netušili, čo nás koncom leta v 68. čaká. Po vpáde okupačných vojsk som rezignoval a stiahol sa do ústrania k svojim pesničkám a k práci v zbore košického divadla. Rebelantsky a ľudsky, v duchu svojich búrliváckych mladých rokov, som sa prebral v 1989 pri novembrovom prevrate, na ktorom som sa podieľal. Muzikantsky som však už mal svoje najlepšie roky za sebou."
Príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR v auguste 1968 došlo k náhlemu zmrazeniu sľubne sa vyvíjajúcej košickej a teda aj československej rockovej a beatovej hudobnej scény. Z nezávislých kapiel, ich členov a prívržencov sa stal ideologický nepriateľ. Začala sa normalizácia, špicľovanie, po februári 1948 druhá veľká vlna emigrácie. Vydržali len tí najskalnejší, najprispôsobivejší a najmladší. Do spevu nikomu veľmi nebolo.
Nádejný boxerista TJ Lokomotíva Košice v strednej váhovej kategórii Ján Bič si napriek zhoršujúcim sa politickým pomerom predsa len schuti zaspieval. Zvyšovalo mu to sebavedomie, kapacitu pľúc, tvrdosť úderov a umelecké ambície. Zaznamenal zopár pozoruhodných úspechov v ringu a víťazstvo na prestížnej speváckej súťaži Košický zlatý poklad v 1970. roku. Tradičné košické električkové stretnutie s legendou nastupujúcich slovenských rockerov Š. Havašim - Tulim a obligátnou zoznamovacou otázkou "Nechceš u mňa spievať?" - rozhodlo o Bičovom definitívnom odchode z boxerského ringu na dráhu speváka. Spočiatku v Tuliho Fortifikation hrajúcich vtedy v zostave J. Vass, Š. Havaši, P. Rodan a Topercer. Úspešnú spoluprácu určite posilnila aj Bičova ťažko získaná aparatúra, ktorú neskôr po svojom odchode na vojnu prenechal Tuliho druhej kapele Profily, ktorá vznikla po personálnych zmenách z Fortifikation. Bičovo vojenské ťaženie bolo pokračovaním speváckej kariéry v civile. V armádnej rovnošate so skupinou "Tajfún" vyfúkol v Borši na súťaži víťazstvo aj začínajúcemu J. Rážovi a V. Patejdlovi. Návrat domov bol už v znamení miernej komercionalizácie. Bič sa usadil. Dostáva ešte ponuku od Š. Havaši - Tuliho spievať v novovznikajúcej‚ ´košickej´ zostave Modusu, ale odmietol. Deti a rodina mu boli prednejšie.
"Š. Havaši ma síce presviedčal, aby som s ním šiel, že vyhrajú Bratislavskú lýru, v čom mal napokon pravdu," hovorí J. Bič, "Mne sa však kvôli rodine toľko cestovať nechcelo. Osamostatnil som sa cez skupinu Ferrum a staral sa o výchovu dvoch synov. Mladší Peter je dnes úspešný gitarista v I.M.T. Smile a sprevádza Janu Kirschner. V dobrom si len spomínam, že na mojich speváckych vystúpeniach v košickom Dome odborov tancovali ľudia skôr, ako pri návštevách vychytených umelcov typu K. Štedroň. Na neho sa chodili len pozerať. Dosť bol z toho rozladený."
Existuje typ rockového hudobníka, ktorého vzostup je veľmi prudký a krátky. O to výraznejšie je priekopnícke dielo, čo zanechá. Život košického basgitaristu Štefana Havašiho (Tuli), zakladateľa jednej z prvých slovenských rockových kapiel, ktoré hrali vlastný repertoár, je takým osudom. Pri ňom sa žilo intenzívne a rýchlo. Všetko išlo ako drsné tóny jedno za druhým. Od chvíle, keď mladému Tulimu mama kúpila prvú gitaru "španielku" za 164 korún, neubehlo ani pár rokov a už spolu s kamarátom J. Vassom na prelome 60. - 70. rokov zakladá na vtedajšiu dobu na Slovensku veľmi progresívnu rockovú kapelu Fortifikation. Skupina s podobný názvom Forty Three za sprievodu Cyrila Zeleňáka a P. Hericha tvrdila muziku v košickom "Véčku". Tuliho prvý Fortifikation prerážal na Slovensku to najlepšie z rocku, čo sa vtedy dalo hrať. Boli invenční, hrali prevažne vlastné skladby. O čosi podobné sa v tom čase pokúšal v Bratislave Frešo a Griglák. Po personálnych zmenách so spevákom J. Bičom a novou aparatúrou to Š. Havaši - Tuli a jeho Fortifiaktion rozbehli v Košiciach naplno. Konkurencia bola nulová. Ďalšie zmeny v súvislosti s odchodom J. Biča priniesli aj zmenu názvu kapely. Vznikli Profily, na prvom verejnom vystúpení v košickom Záhradnom kine 13. 9. 1972 v zložení J. Vass - gitara, P. Breza - spev, Š. Havaši - basa, F. Ujlaky - bicie. Definitívna podoba Profilov v polovici 70. rokov, keď už začali prvé oficiálne nahrávky, sa ustálila pri výmene speváka po odchode Brezu za D. Obšitnika. Bubeníka vystriedal M. Jevčák. Prišla posila z Prahy, gitarista K. Witz. Pokračovalo úspešné turné na slovenských koncertných pódiách.
Doba však bola zlá. Nepritvrdzovali rockeri, ale štátna moc. Emigroval Obšitník a Vass. Opäť sa hľadal spevák. Na jednom z mnohých východoslovenských speváckych podujatí si všimol Tuli ešte neznámu Mariku Gombitovú. S neodolateľným šarmom dobre stavaného, neustále sa mierne v bokoch pohojdávajúceho rockera k nej pristúpil, uprel na ňu svoje oči a položil obligátnu otázku: "Nechceš u mňa spievať?" Prekvapená Gombitová prikývla. A urobila dobre. V ´košickej´ zostave novovzniknutého Modusu, Š. Havaši, K. Witz, M. Jevčák, do ktorého pribudol večne talenty hľadajúci J. Lehotský, o rok nato vyhrala Bratislavskú lýru. Ďalší bratislavský hľadač 70. rokov M. Žbirka šiel pod ochranu východniarov vzápätí. Sláva Modusu silnela.
"Janko Lehotský v podstate nič neobjavil," spomína Tuli - Havaši. "On už prišiel do Košíc do hotového. Objavil objavené. Mám pocit, že ho sem lákali naše krémeše. Ja som si ho vybral sám. Napokon som sa musel prispôsobiť jeho zjemnelému štýlu. To už nebol rock, aký uprednostňujem. A tak som MODUS opustil."
Aby si mohol plniť svoje povinnosti a zároveň mal z čoho žiť - miláčik dievčat, Štefan Havaši - Tuli, ktorý sa vždy rád túlil, za čo mu prischla prezývka, odchádza ako gitarista na výletnú loď s Petrom Hečkom do Nórska na more.
Píšu sa roky osemdesiate a zas je všetko iné. Nastupuje nová muzikantská generácia. Stojaté vody hlbokej normalizácie síce už stihli utopiť veľa dobrých klubov, ale nedokázali vymazať z revoltujúcich nástupníkov slobodomyseľnosť, samotnú podstatu hudby. V Košiciach, "Prahe východu", sa okrem barov a oficiálnej komercie opäť hrá po garážach, pivniciach a bytoch. V improvizovanej skúšobni podzemia pri Miklušovej väznici, oblepenej papierovými vajíčkovými kartónmi, sa formuje Cargo. Na jeho zrode sa podieľali "Bogo" - Boris Bogotej, Július Scholtz a Gabriel Gordán. Všetci už mali čosi za sebou. Bogotej sa ostrieľaval na bicích, Gordán na gitare, predtým Scholtz zakladal pozoruhodnú kapelu Maratón 71. Július Scholtz inklinoval skôr k jazzu. Hral na basu. V mierne pritvrdenom jazzrockovom duchu, mal najlepšie obdobie začiatkom 80. rokov, v spolupráci s košickým trubkárom a kapelníkom J. Tomkom, gitaristom Maximiliánom Krestiánom a bubeníkom M. Vargom. Zásluhou Jara Tomka sa neskôr v 90. rokoch dostal do Rakúska a Nemecka a precestoval výletnou hudobnou loďou takmer celú Škandináviu. Je členom klubu Fender Asociation USA, vďaka svojmu osobnému nástroju Fender Bass Prescision z 1956. roku, ktorý je ozajstným muzikantským klenotom. Cargo spolu s Mikadom predznamenalo zmenu a príchod nových, trhovou ekonomikou sa riadiacich pomerov a kapiel ďalšej generácie 90. rokov. Ale to už je o inom...
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
