v ktorej visia hrudy syra, pripravené už na konzumáciu. "Ách, to je idylka," povzdychne si nejeden z nás. Takáto je totiž predstava väčšiny Slovákov, odchovaných na večerníčkoch Pásli ovce valasi (Maťko a Kubko), alebo na zbojníckych filmoch. Veď bača a zbojníci vždy spolu držali a proti panstvu sa búrili.

A ako je to dnes? S hlavou plnou romantických predstáv sme sa vybrali na salaš do Košickej Belej, ktorý patrí Poľnohospodárskemu družstvu v Nižnom Klatove. Už sme nemuseli šľapať z dediny niekoľko kilometrov hore do kopca, kde sa beleli ovečky, doviezli sme sa k bačovi a jeho pomocníkom na aute. Je pol deviatej ráno. Bača Štefan Galik s troma valachmi sedia okolo dreveného stola a pozerajú na pasúce sa ovce. Romantika. Prvý pohľad však klame, ako nám bača prezradil, už majú za sebou skoro polovicu dňa. "Už máme po prvom dojení. Dojiť začíname o štvrtej ráno a potom zbierame syr, varíme žinčiču a upraceme si maringotky."

Apropo, maringotky. Tie už skoro na celom Slovensku nahradili klasické koliby. Ale ako hovoria pastieri oviec, je to snáď jediná zmena oproti minulosti. Práca zostala stále tá istá. "Maringotka je oveľa lepšia ako koliba, ale zažili sme aj tie. V maringotke máme väčší konfort, i keď svietime si petrolejkou, ale je predsa len pohodlnejšia," prezradil nám starší z honelníkov Ján Bartok. Na druhej strane zas pripúšťa, že koliba mala oproti modernej maringotke predsa len jednu výhodu.

"Bolo menej múch, pretože v strede koliby bolo ohnisko a dym hmyz odplašil. Ibaže bača a valasi boli vždy začmudení od dymu." Teraz prirodzenú metódu odplašenia múch nahrádza mucholapka. Tá je potrebná, pretože muchám sa pri ovciach vždy darilo.

Najdôležitejším produktom je jednoznačne ovčí syr, ktorý sa nedá porovnať so žiadnym iným syrom z kravského mlieka. Preto sme sa pokúsili vytiahnúť tajomstvo výroby od baču. Nerobil okolky a spustil.

"Ak podojíme, mlieko precedíme do nádob a pridáme syridlo. O pol hodinu už syr zbierame a dáme do plienok, kde zreje. Zjari podojíme, keďže je dobrá paša, z jednej ovce liter aj viac. Na jeseň je to už len tak do pol litra."

Tento rituál sa opakuje trikrát denne. Po rannom dojení, nasleduje o pol jednej obedňajšie a večer o pol šiestej ovečky podoja ešte naposledy. "Teraz tu máme 290 oviec a dojenie nám trvá hodinu a pol."

Ďalším sprievodným produktom je žinčica. Znalci vedia, že môže byť sladká a kyslá. Nie je v tom však žiadna záhada. Sladká je čerstvá a kyslá je už skysnutá. Obe sú však chutné a zároveň kalorické bomby. Žinčicu však v obchode nekúpite, je to vlastne odpad pri výrobe syra, ale kdekoľvek na salaši vás s ňou bača ochotne ponúkne. "Keď idú nejakí turisti okolo a pristavia sa, ponúkneme ich črpákom žinčice. Patrí to k tradícií," dodáva bača.

Silný z bryndze, rýchly zo žinčice - hovorí sa už od dávnych čias. A platí to dodnes. Pastieri oviec aj vďaka strave a pobytu v prírode sú húževnatí a výkonní chlapi. Niet divu, že práve bačovia majú mnoho detí, i keď s rodinou sa vidia zriedka. Štefan Galik pochádza z Lendaku, bačom v Košickej Belej je už 13 rok a doma má sedem detí. "Mám štyroch synov a tri dcéry. Najstarší syn má 18 rokov a končí poľnohospodársku strednú školu. Či pôjde v mojich šľapajách? To netuším, aj keď táto práca sa mu páči, ale vybrať si musí sám," konštatuje s úsmevom.

Vie o čom hovorí, práve tento bača môže smelo o sebe tvrdiť že patrí do bačovskej dynastie. "Kedysi existovala v Trenčíne špeciálna škola pre bačov, teraz už nie. Ja som sa však tomuto remeslu priučil pri otcovi, ktorý bol tiež bačom a bačom je aj môj brat a švagor. Najdôležitejšie pri tejto robote, je mať k nej vzťah. Lebo je to ťažká práca, ale zase má aj svoje plusy, pre ktoré by som ju nevymenil. Čerstvý vzduch, vždy som v prírode, a na jar, keď všetko zakvitne a vtáčky spievajú, je to pasia," vyznal sa nám bača.

Netajil nám ani svoje príjmy. Ako vraví, plat má okolo 12-tisíc mesačne. "Nedá sa to presne povedať. Máme normovaný plat. Platený som od produkcie syra, pasenia, stráženia, košarovania - prenášania košiarov." Kedysi valasi zbehli občas do dediny, aby získali výmenou za syr nejakú poživeň. V súčasnosti už chodia dolu do dediny každý druhý deň a normálne za peniaze si nakúpia potraviny. Rodinu bača vidí tak dva až tri dni v mesiaci. "Syr a žinčica nám stále chutia, toho sa snáď ani nedá prejesť, ale varíme si aj normálne jedlá. Najmä guláš."

Na pastvinách sú ovce s pastiermi päť mesiacov v roku, od apríla až do septembra. Potom sa ovečky na zimu sťahujú do ovčinca, kde ich v januári ostrihajú. "Z jednej ovce je okolo troch až štyroch kíl vlny." Aj v ovčinci sú pod dohľadom valachov a baču. Náš bača však už roky trávi Vianoce s rodinou, ale Silvester a Nový rok je pri svojich ovečkách. "Dobrý je to Silvester. Keď každá ovca donesie fľašu šampanského je to fajn," s humorom dodáva.

Ako každá robota, najmä vonku, aj táto má svoje riziká a dobrodružných príhod zažijú valasi veľa. Sú to však dobrodružstvá, ktoré spôsobia zvieratá. Zbojníkov, aspoň tých klasických, už niet a zlých ľudí sa neboja. "Naši psi už zdiaľky hlásia, keď sa ku nám niekto blíži. Návštevy ľudí sú však príjemné, aspoň sa porozprávame. Kedysi chodilo viac turistov, teraz k nám zavítajú len občas."

Ale príhody s divou zverou už zažil asi každý pastier. "Pred takými 10 rokmi práve na našom salaši, prišiel v noci vlk a strhol ovcu. Psi ho síce odohnali, ale ovca už bola mŕtva. Alebo také divé svine. V noci sa blížia ku košiaru, vtedy psi brešú ako diví. My vybehneme, zasvietime baterkou a svine sa zľaknú a ujdú."

Ovce sú totiž v noci v košiari pod holým nebom a v košiari sú aj pri dojení. Je to drevená, montovateľná ohrada, ktorú denne valasi presúvajú na iné miesta, vždy k iným pastvinám. Ovečky totiž rýchlo všetko spasú. Košiar je síce dosť pevný, ale keď sa ovce splašia, nevadrží nápor tiel a môže sa ľahko zvaliť. A splašiť ich môže hocičo. Aj zajace.

"Minule ich vyplašili dva zajace, a jarky (mladé ovce - pozn. red.) sa zjančili a vyskočili von z košiara," dodal Ján Bartok. Vtedy musia opäť nanovo postaviť košiar a ovce doňho nahnať.

Neodmysliteľným zvukom na salaši je aj zvuk zvoncov, aby signalizovali vždy, kde sa stádo nachádza. Ale nie všetky majú na krku spiežovce, i tie si musia zvieratá zaslúžiť. "Zvonce dávame na krk ovciam najkrajším a najsilnejším. Práve u nich je predpoklad, že sa stanú vodcami stáda," objasnil nám bača.

Ďalším problémom s ktorým sa musia pastieri popasovať sú vrtochy počasia. "Keď príde dobrá búrka, a práve dojíme, musíme dodojiť. Kým my mokneme, ovce sú v suchu pod strieškou. Ale i to patrí k životu."

Večer, keď už je všetko porobené, ovečky v košiari spia poležiačky, keď prší postojačky, psi strážia, vtedy si bača s honelnikmi sadnú spolu k rádiu a diskutujú. "Rozprávame sa o všetkom možnom aj čo sa deje vo svete. Veď informovaní sme. Uvaríme si kávičku, keď je čo vypiť, tak si aj vypijeme a okolo deviatej večer už ideme spať. Ráno totiž všetko začína odznova," dodáva bača Štefan Galik.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.