Bratislavy, kde účinkovala v Poetickom súbore Novej scény do martinského divadla. Zahrala si aj vo filmoch Javor a Juliana, Bocianie hniezdo, Nevera po slovensky, Plavčík a Vratko. V roku 1980 prijala ponuku hrať v Košiciach. Vydržala dodnes. Exceluje v hre chorvátskeho dramatika Mira Gavrana "Všetko o ženách", ale aj v postave večne starej dievky Agafie Tichonovny v Gogoľovej "Ženbe", herečka Beáta Znaková-Drotárová
Kedy sa ti končia divadelné prázdniny?
- V Portugálii, ktorú teraz začali skúšať kolegovia, nerobím. Takže ich mám predĺžené. Ale v septembri nastupujem do školy, učím na konzervatóriu a sezónu začínam 10. septembra. Oprašovačkami inscenácie Mira Gavrana "Všetko o ženách". Potom sa teším na operu Dido a Aeneas, v tomto koncertnom naštudovaní mám herecké výstupy, vlastne čítam komentár. Zaujímavá práca. Najprv som si myslela, aká to bude nuda a napokon som bola veľmi milo prekvapená vynikajúcou úrovňou. Účinkuje tam veľa mladých umelcov z konzervatória. Ale škoda, že sme mali na konci sezóny veľmi slabú návštevnosť. Takže dúfam, že teraz to bude lepšie.
Učíš ešte herectvo na Fakulte dramatických umení Akadémie v Banskej Bystrici?
- Zatiaľ mám do konca októbra neplatené voľno, ako sa to vyvrbí, neviem. Škola ešte stále nemá akreditáciu. Vlastne už iba dochádzajú tri ročníky, prvý už neotvorili. Neviem, ako to vlastne bude. Nedávam tomu veľké šance. Takže by som skôr privítala väčší úväzok na konzervatóriu v Košiaciach.
Tešíš sa už na novú sezónu?
- Samozrejme. "Ženba" ešte nie je obohraná, takže sa teším na všetky reprízy. A hovorilo sa dokonca o tom, že by hádam toto predstavenie mohli preniesť na veľkú scénu Štátneho divadla. Ale dnes ešte presne neviem povedať, či sa to zrealizuje.
Ako si si vychutnala voľno?
- Tak veľmi som sa tešila na tieto prázdniny. Predstavovala som si, ako ich úžasne prežijem, budem sa chodiť bicyklovať, korčuľovať, plávať, budem lámať rekordy v behu. Videla som sa už vo svetovej kondičke. Ale koncom júna ma pri posledných predstaveniach prekvapila mimoriadna únava, bolesti v kĺboch a vykľula sa z toho nepríjemná a zdĺhavá choroba.
Keď som sa dozvedela, že až po desiatich týždňoch liečby sa môžu ukázať nejaké tie zlepšenia, veľmi som zosmutnela. Prežívam také absolútne ťažké obdobie, lebo nemôžem robiť žiaden náročnejší pohyb. Som rada, že som začala normálne chodiť. Tešila som sa, že pôjdem cez prázdniny k moru a nejdem nikam, lebo nemôžem riskovať, že sa mi choroba zhorší a skončím v nemocnici. Absolvovala som liečenie aj akupunktúru v niekoľkých cykloch. Verím, že alterantívna medicína prispela k zlepšeniu môjho stavu. V júli to vyzeralo, že sa na javisko nepostavím. Teraz som v podstate v poriadku.
Jednoducho si to nepripustím, že by som sa už nemala lyžovať, alebo že si už nezabehám obľúbenú trasu Bankov a späť, ktorú som robievala bežne.
Pred týmto stretnutím si bola v rádiu, takže nezaháľaš ani cez prázdniny ...
- V rádiu Lumen účinkujem v relácii Zločiny komunizmu. To je jediná práca, ktorú som mala počas týchto prázdnin. V televízii sa nič nevyrába. Ale na budúci týždeň odchádzam do Levoče, kde nahrávam zvukové knihy pre nevidiacich. Tam si vždy oddýchnem, ak sa to tak dá povedať. Sedím totiž v nahrávacom štúdiu osem hodím denne. Za tie roky, čo tam chodím, nahrala som vyše 2000 hodín. To je asi 300 titulov. Nedávno to bola Tolkienova trilógia Pán prsteňov. Zaujalo ma to, lebo som videla aj film a mohla som porovnávať. Obyčajne som totiž sklamaná, keď čítam tie knihy, ktoré potom vidím filmovo spracované.
Rada chodíš do kina?
- Rada si pozriem aj staré slovenské filmy, ako je napríklad Posledná bosorka. Človek úplne žasne, že pred toľkými rokmi bola technika naozaj na veľmi nízkej úrovni, a mali sme toľko dobrých režisérov, ktorí robili dobré filmy. Teraz na nič nie sú peniaze, je to smutné. Naposledy som v kine videla Chicago a veľmi sa mi páčilo.
Spomenula si si pri tom filme na postavu Sally Bowlesovej, ktorú si hrala v inscenácii muzikálu "Kabaret" režiséra Mira Procházku?
- Bola tu určitá podobnosť. Pripomenulo mi to staré časy. Teraz už pre zmenu budem rada, keď sa prejdem po javisku a ľudia nezbadajú, že mi niečo je. Je to kliatba pre herečku, ktorá je aktívna ako ja. Pevne verím, že medicína postupuje dopredu a že sa nájde niečo, čo mi pomôže. Mám disciplínu, dodržiavam životosprávu, nefajčím, športujem a aj tak ma to postihlo. Stále musím na to myslieť. Kvôli tomu som už zmenila aj literatúru. Teraz mám rozčítanú knihu Miluj svoj život, napísala ju Louise L. Hayová,
americká autorka, psychiatrička, ktorá mala veľmi ťažký život, ale radí, ako sa naladiť pozitívne, aj keď je človek chorý. Vysvetľuje pôvod jednotlivých chorôb a tvrdí, že príčina je vždy psychického pôvodu a všetko je vlastne myšlienka. Už samotný názov napovedá, že človek by mal začať od seba. Mať sa rád taký, aký je, netrápiť sa diétami a vychádzať z vnútorného bohatstva. Pokúšam sa žiť podľa jej metód, ale nejako sa mi to nedarí zobudiť sa ráno, pozrieť sa do zrkadla a opakovať si: Aká si len krásna. Mať sa rada, keď to takto ani necítiš? To je ťažké. Ale učím sa.
Pamätám si ťa z filmu režiséra Jakubiska "Nevera po slovensky", kde si hrala sexsymbol slovenských drevorubačov.
- Bolo to nádherné obdobie, lebo som bola práve čerstvou mamičkou syna Peťa . To už bolo dávno. Fakt. Je to film pre pamätníkov. A mnohí kolegovia už ani nežijú. Bolo to také veľmi pekné stretnutie s režisérom Jakubiskom. Vtedy som po prvý raz nahliadla do jeho scenára a videla som, že má každučký záber podrobne rozkreslený. Bol fantasticky pripravený na tú filmovačku a vždy večer nám povedal, čo nás čaká. A vedeli sme presne, aký záber budeme robiť.
Teraz niet veľmi veľa nových filmov a teda ani rolí. Zahrala by si si ešte vo filme?
- Film je príjemné oživenie divadelnej práce. Veľmi by som ho želala najmä mladým hercom, aby trošku k tomuto umeniu pričuchli, má to niečo do seba. Je to zaujímavá práca. Točí sa totiž po prostrediach a všetky zábery sa robia naraz. Takže scény, ktoré sa odohrávajú v iných časových úsekoch, ale na tom istom mieste ich musíš urobiť za jeden deň. Musíš mať celú postavu zažitú, aby si vedela ihneď strihnúť a vystihnúť rozpoloženie postavy. Keď točíš dajme tomu stoôsmy obraz, v tej chvíli musíš vedieť, čo bolo predtým a čo potom. To je iné ako v divadle. Ale ja som sa odjakživa považovala za divadelnú herečku. Cítim sa najlepšie na javisku. Možnože je to aj tým, že kamera je veľmi nemilosrdná a odhalí všetko, každú chybičku na tvári. Na filmy chodím veľmi rada, ale na seba sa nerada dívam. Sama sebe sa hrozne nepáčim, keď sa vidím v obraze. A to sme už zase pri Louise Hayovej, ktorá ma učí mať rada samú seba. Divadlo má výhodu, lebo každá nová repríza je ovplyvnená divákom. A Košice mali vždy výborné publikum. Napríklad predstavenie "Všetko o ženách", ani som s tým nerátala, je stále vypredané a dokonca sme mali problém získať nejaké lístky pre známych. Každé predstavenie má inú kvalitu, ak je vypredané a je tam plno ľudí a niečo očakávajú, reagujú hneď po prvých vstupoch a čím viac cítiš odozvu od diváka, tým viac sa snažíš.
V hre režiséra Romana Poláka "Rozkošný paroháč" si stvárnila zvodnú Stellu. Na toto predstavenie sa chodilo aj trikrát. Bola to silná éra Štátneho divadla.
- To silné obdobie sa vrátilo po rokoch s návratom Romana Poláka do funkcie umeleckého šéfa. Priviedol sem režiséra Dušana Bajina a prišiel Patrik Lančarič a robia sa opäť dobré inscenácie. Dozvedela som sa, že kúpyschopnosť obyvateľstva na Slovensku klesá, nuž dúfam, že sa to neodrazí v tejto sezóne v hľadisku nášho divadla a že to bude pokračovať ďalej. Mňa ti to divadlo ešte stále baví. Po toľkých rokoch by mi už mohlo hádam aj liezť na nervy. Ale každú sezónu sa vymyslí nejaký titul, ktorý ma osloví. Nejde však ani tak o titul, ale o to, že ľudia v hľadisku sa dobre bavia a majú pekný večer a ty im niečo dáš. Nemusí to byť úžasná myšlienka nejakého perfektného dramatika, ale môže to byť aj dajme tomu pripomienka vlastného života. Alebo situácie, v ktorej sa ocitol, že sa z chuti zasmeje. Je dobré, keď si divák nájde paralelu svojej životnej situácie na javisku. To ma na divadle teší najviac.
Zdá sa mi, že mám posledné sezóny veľmi dobré. Akoby režiséri konečne uvažovali rozumne a vyberajú postavy šité na toho-ktorého herca. Kedysi sa vyberal titul a potom sa zistilo, že nie sú ľudia. Nestrácam optimizmus čo sa týka divadla, myslím si, že divadlo nezanikne a ani sa s filmom porovnávať nedá.
Dôležité zlomy tvojej hereckej kariéry?
- Prvý bol, keď som sa rozhodla, že odídem z Bratislavy do Martina. Tam som väčšinou získavala veľké ponuky a myslela som si, že je úžasná príležitosť byť herečkou Divadla SNP v Martine a odísť z Bratislavy z Poetickej scény, že budem môcť hrať na veľkom javisku a budem konečne môcť gestikulovať bez toho, aby som štuchla pod rebro nejakého diváka v prvom rade. Toto sa mi zdalo vtedy úžasné. Samozrejme, že publicita a takzvaná sláva už nebola taká, ako keby som bola v Bratislave. V Martine som skúsenosti získavala od takých režisérov, ako bol pán Vajdička alebo Ivan Petrovický a dokonca bol môj kolega Emil Horváth mladší. Stretli sme sa v inscenácii "Ženba" v roku 1976, kde som robila Agafiju Tichonovnu. Po 20 rokoch v Košiciach režíroval Jožka Púčika. A zvláštne je, že po 33 rokoch hrám opäť Agafiu. To sú také zaujímavé návraty, ktoré sa môžu pritrafiť pri tejto práci. Ďalší zlom bol, keď som nastúpila do košického divadla v roku 1980. A vydržala som tu viac ako 20 sezón.
Na čo sa v divadle teraz tešíš?
- Ako sa stretneme po prázdninách v divadelnej šatni. Kveta Stražanová začne rozprávať, ako prežívala prázdniny a vôbec, teším sa na všetky zážitky mojich kolegov. Mne sa tento rok nepodarilo nikam ísť, ale aj tu na kúpalisku je celkom dobre. Som opálená ako od mora.
Učil ma ešte na základnej škole PhDr. Rybák, veľká kapacita, prekladá z ruštiny a daroval mi knižôčku ruského spisovateľa Prišvina, "Každá láska sa začína rajom". A je to také prekrásne čítanie. Sú tu spomienky na autora, na jeho lásku z mladosti, ktorá sa naplnila, až keď mal 67 rokov. To je úžasne povzbudivé pre človeka, ktorý ešte nemá toľko rokov, že predsa len ho niečo pekného v živote môže stretnúť. Láska pomáha prekonávať prekážky a či už je to láska k mužovi, deťom, alebo k nejakému povolaniu, tak som ešte schopná, aj keď budem mať neviem aké choroby, vytlačiť zo seba nejaký pekný cit.
Hoci som to vždy zavrhovala a nikdy som nechcela vedieť svoju budúcnosť, nechala som sa nahovoriť na návštevu u veštice. A mám optimistické prognózy, aj čo sa týka súkromného života, takže sezónu začínam ako optimista.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
