kampaň". Radikálne opatrenie, ktoré predložil v stredu minister financií, vyvolalo vlnu nevôle najmä zo strany mimovládiek Aliancie fair play (AFP) a Transparency International. Hlboký omyl - ide o správne a hlboko racionálne rozhodnutie. Ktoré, čo mnohých asi prekvapí, pomery v kampani a okolo financovania strán prečistí.
Podstatou zákona, ktorý navrhuje vláda zrušiť, je maximálny limit výdavkov na kampaň vo výške 12 miliónov Sk. Kapitálna otázka úvodom: Existuje parlamentná strana, ktorá tento strop neprerazila? Náklady mali všetci v roku 1998 i 2002 podstatne vyššie, akurát ich v účtovníctve zabalili do nekampaňových položiek, či inak zakamuflovali. Keď prišlo vyúčtovanie, jedine ANO priznalo prekročenie limitu o pár stotisíc - a zaplatili symbolickú pokutu (zníženie štátneho príspevku o prekročenú sumu). Otázka číslo dva: Je systémový a spoločensky žiaduci taký zákon, ktorý svojou nereálnosťou sám núti k účtovným machináciám a podvodom?
Dobrá námietka by bola, že strany majú limit proste dodržiavať. Kto iný, ak nie politici, by mali ísť príkladom v rešpektovaní zákona, všakáno? K tomu toľko: V populistickom ošiali zvyknú politici produkovať nielen ľúbivú a nákladnú, ale občas aj nezmyselnú legislatívu, ktorá sa dodržať jednoducho nedá. Ako sa dnes dodržiava napr. tzv. nefajčiarsky zákon, ktorý stanovil, že priestory pre dymiacich a nedymiacich hostí musia reštaurácie oddeliť? Obchádza sa. Je mimo reality, zabil by pohostinský priemysel.
Zákon o obmedzení výdavkov v kampani je presne z tejto kategórie. Prijímal sa aj s limitom 12 mil. Sk v roku 1994 - už vtedy to bol odhad podstrelený. Odvtedy ušla inflácia o viac ako sto percent - nikto sa ale za 9 rokov neodvážil predstúpiť so zvýšením limitu. Dnes je 12 mil. dobrých tak na týždeň intenzívnej kampane. Isteže, Mikloš by mohol miesto zrušenia zákona navrhnúť navýšenie teraz. Je to však hlúposť. Najmúdrejšie je skutočne obmedzenie zrušiť.
Nereálnosť finančnej hranice totiž ani nie je hlavným nezmyslom - tým je samotný účel zákona "vytvoriť rovnaké podmienky pre politické strany kandidujúce vo voľbách do NR SR". Nuž - vytváranie rovnakých podmienok pre všetkých je večný sen socialistov. Bolo by to krásne, problém je, že nefunguje a nikdy nebude.
Hlbší pohľad do problému ukazuje, čo je to za nonsens vyrovnávať štartovnú čiaru v kampani. Už dávno pred jej začiatkom existujú predsa tisíckrát vážnejšie prirodzené rozdiely medzi stranami, než majetková nerovnosť. Napríklad astronomický fór, ktorý má v oblasti mediálnej známosti predseda vlády oproti predsedovi mimoparlamentnej strany. Predstavme si, že by ľubovoľná neparlamentná strana dostala na tri týždne kampane sto miliónov a Dzurinda by na finiš dostal - zákaz vystupovať na verejnosti. Zrovnali by sa handicapy? Možno o tri milimetre, ale náskok politikov, štyri roky pravidelne vystupujúcich v médiách, a teda ich strán, je nedostihnuteľný.
Disponibilné zdroje v kampani sú nepatrným zrnkom z výhody, ktorú majú parlamentné strany voči neparlamentým. Je to tak z podstaty veci, všade na svete, veky vekov a nedá sa tým nič robiť. Svetelné roky rozdielu vo viditeľnosti , sledovanosti, známosti a pod. pritom nie sú všetko. Paradoxné je, že samotná volebná legislatíva obsahuje také diskriminačné ustanovenie, popri ktorom je majetková nerovnosť strán zlý vtip. Je to päťpercentná klauzula na vstup do parlamentu; väčšia nespravodlivosť, ako že za 5,01 percent hlasov náleží jednej strane cca 9 poslancov, a druhej strane za 4,99% nula poslancov, ani neexistuje. To už nie je nerovnosť šancí, ale nerovnosť výsledkov, ale ústavné súdy ju tolerujú. O čom je ale potom zákon o rovnakých podmienkach v kampani??!!
O ničom. Slovensko nepotrebuje žiadny zákon o limitovaní výdavkov v kampani, ale kvalitný a sankcionovateľný zákon o financovaní politických strán. Je len a len ich vecou, či mesiac pred voľbami minú dvesto miliónov a tri roky predtým umierajú od hladu, alebo si prostriedky rozdelia inak. Našou vecou je dosiahnuť, aby hospodárili transparentne po celý čas, nielen v kampani, a aby držali účtovníctvo pekne nad stolom. Nie sú problémom napr. ani dary zo súkromného sektora, pokiaľ každý jeden bude vyvesený s menom donora a čiastkou pekne na internete. A vôbec, viditeľná musí byť každá prijatá koruna, aj od štátu, aby sme pekne videli, aká je demokracia nákladná. A ak sa zistí "opomenutie", nasledovať musí tvrdá sankcia. To je všetko - a Aliancia na podporu fair play sa môže ísť spokojne korčuľovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
