sledovaním cestopisných filmov. Približne o 19.00 hod. sa začali rysovať brehy pevniny. Na obzore sa objavil najväčší európsky ľadovec Vatnajőkull. Ďalším milým prekvapením z rady mnohých zaujímavostí bola plavba popri novovzniknutom ostrove Surtsey v roku 1964 výbuchom sopky. Plavbu spestrovali veľké dravé kosatky, ktoré sa objavovali v blízkosti lode. Polárne slnko umožňovalo spojiť kúpanie aj s opaľovaním až do jeho západu do 23.30 hodiny miestneho času (nášho 1.36). Východ slnka bol o 3.23 m. č. Ráno o siedmej zakotvila loď v islandskom prístave, hlavnom meste Reykjavik. Hoci bol júl, mesto nás vítalo zahalené do hustej hmly. Teplota bola len 10 stupňov C. Zástupcovia islandských cestovných kancelárií, ktorí pravidelne čakajú na každú prichádzajúcu loď, nám pri vystupovaní vtláčali do rúk taštičky s prospektami o krásach a pozoruhodných výrobkoch ich ostrova.
Podľa legendy za prvého usadlíka na Islande považujú Nóra, ktorý priplával k brehom Islandu v roku 874 so skupinou lodí. Pred pristátím vraj z paluby vyhodil zárubňu z dverí domu, ktorý opustil. V mieste, kde ju vlny vyhodili, založil osadu. Dnes sa tu rozkladá Reykjavik. Moderné, milé a jedno z najčistejších hlavných miest na svete. Až do konca prvej svetovej vojny väčšina stavieb v meste bola len z plechu a dreva. Pred sto rokmi tu žilo iba 5000 ľudí. Dnes ich v celej reykjavickej aglomerácii žije okolo 150 000, čo sú tri pätiny Islanďanov. Architektúra mesta postráda pestrosť rôznych umeleckých slohov. Turista musí odložiť svoj európsky pohľad a mať fantáziu na zahalenie nahej krásy, až potom uvidí pôvaby a hodnoty ľudských výtvorov v iných podmienkach a prostredí. Tu nenájdeme históriu. Tunajšími ulicami nešli dejiny. V súčasnosti tu však vidieť kypieť radosť zo života. Turisti, ktorí hľadajú pomocou mapy nejaké historické centrum alebo obchodné stredisko, budú sklamaní. V Reykjaviku nenájdete stred alebo námestie, ktoré má každé väčšie mesto. Za stred sa považuje križovatka. Pretína ju "Prádelná ulica" (Laugavegur), kde v minulosti ženy prali bielizeň v prírodných horúcich prameňoch. Zaujímavé je postupné zasklievanie a zastrešovanie chodníkov, na ktorých sa návštevník cíti ako v pasáži. Snáď najnavštevovanejším miestom v islandskej metropole je drevený biely domček pri morskej zátoke, na ktorý sa v októbri v roku 1986 pozeral celý svet s nádejou. Rokovali tu o mieri medzi superveľmocami dvaja veľkí muži. Ronald Reagan a Michail Gorbačov. Po skončení rokovaní si obaja štátnici pred vchodom podali ruky. Známa scéna, ktorá obletela celý svet a je pomerne stále dobre komerčne využívaná. Turisti tento vzácny okamih kopírujú. Pred vchodom si podávajú ruky a fotografujú sa. Historický drevený domček Höfdi bol v rozloženom stave začiatkom 20. storočia dovezený z Nórska. V ňom starosta prijíma významných hostí. Mimo iných sa tu v roku 1990 stretol aj s československým prezidentom Václavom Havlom. Nie s menšou zaujímavosťou som si v centre mesta prezrel neveľkú prízemnú skromnú budovu, ktorá bola v čase mojej návštevy pracovňou, vtedy ešte prezidentky (až do roku 1996). Naďalej tu sídli prezidentský úrad a predseda vlády. Zvláštnosťou je počet kancelárií v tejto budove. Je ich tu len osem a podľa toho môžeme odhadnúť, asi koľko ľudí zamestnáva najvyššia štátna inštitúcia Islandu. V roku 1986 mesto dostalo novú dominantu. Na vyvýšenom mieste bol postavený najväčší protestantský kostol na Islande. Výstavba masívneho betónového chrámu trvala pomerne dlho. Viac než 40 rokov. Má 1200 miest na sedenie a je využívaná nielen k bohoslužbám ale aj na koncerty a verejné zhromaždenia. Z veže chrámu je nádherný pohľad na mesto obmývané morom a obklopené horami. Strechy domčekov, ktoré žiaria farbami, vyzerajú akoby boli včera natreté. O domčeky sa starajú kompletne. Návštevník má dojem, akoby boli nedávno dostavané, žiaria novotou. Pre hlavné mesto sú charakteristické jednoposchodové domy rôznych tvarov. Súčasťou väčšiny domov je aj zimná záhrada. V nej sa obyvatelia snažia vytvoriť to, čo im príroda a počasie v týchto zemepisných podmienkach neumožňuje. Je známe, že cudzinci sú prekvapení vysokou úrovňou bývania na Islande. Po návšteve jednej štandardnej domácnosti v hlavnom meste s moderným interiérom, zariadením a vybavením môžem tento názor len potvrdiť. Pred dvadsiatimi rokmi sa Reykjavik dostal na prvé miesto vo svete v počte rodinných domov k počtu obyvateľov v metroch obytnej plochy na jedného obyvateľa a v počte novopostavených víl. Na rodinu sa počíta priemerne 300 m2 so šiestimi miestnosťami.
Hoci v preklade Reykjavik znamená Dymiaca zátoka, dym nikde nezbadáme. Celé mesto je vytápané podzemnou horúcou vodou cez 80 stupňov C. Podobne sú vytápané aj chodníky v dôležitých častiach mesta, aby v zime nezamŕzali. Starší obyvatelia si spomínajú, že ešte v prvej polovici 20. storočia topili všetkým možným. Najčastejšie však sušeným ovčím trusom, vzácnejšie drevom a uhlím. Súčasné využívanie geotermálnej energie je veľmi lacné, ekologické a šetrí krajine cenné devízy. Umožňuje ľuďom žijúcim v oblasti s nepriaznivým počasím žiť v pohodlí a teple. Návštevník, ktorý je ubytovaný v hoteli, musí pri manipulácii s vodou dávať pozor, aby sa neoparil. Pri otočení kohútikom na horúcu vodu cítiť zápach síry. Chuť vody je čiastočne slaná, neodporúča sa v nej čistiť zuby, zvlášť chrup opravený zlatom.
Príjemnou súčasťou dňa, nielen pre obyvateľov Reykjaviku, ale aj pre turistov, je návšteva nekrytých termálnych kúpalísk. To najväčšie som navštívil a uvidel, že plávanie v každom počasí vďaka geotermálnym prameňom je v ktoromkoľvek ročnom období aj v hlavnom meste vo veľkej obľube. Zaujali ma starší návštevníci, ktorí sa zdržiavali v minibazénoch s vodu teplou 38 - 45 stupňov C. Tu sa väčšinou pravidelne stretávajú a rozprávajú o problémoch a novotách v meste, príznačných pre ich generáciu. Preto tunajšie termálne bazény nie sú len miestom oddychu a zdravého pohybu, ale plnia aj zvláštne sociálne poslanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
