hity Nechajte si ju, Tisíc divov, možno aj viac alebo megahit Vidiečan. Nasledovali aj ďalšie vydarené albumy, no skromní "vidiečania" na čele so svojím lídrom Jankom Kuricom vždy tvrdia, že hudbu robia len ako koníček, nežijú z nej a iba sa ňou priživujú... Na týchto "príživníkov" vsadil toto leto takmer každý organizátor väčšieho hudobného festivalu v Čechách i na Slovensku. Momentálne dokončujú po šiestich rokoch svoj v poradí šiesty album, lebo vraj až teraz nadišiel ten správny čas, aby sa vyprázdnili. Okrem toho si teraz užívajú leto a celkovo život. O tom, ako to týmto najznámejším slovenským Vidiečanom ide, sme sa porozprávali s ich večne usmievavým lídrom Jankom Kuricom.
Nedávno ste vystupovali nielen na Okey lete v Poprade, ale aj na Jánošíkových dňoch v Terchovej. Ako ide dokopy Vidiek a folklórne slávnosti?
- Je to úplne prirodzený jav, lebo folklór je doménou vidieku, čo na Slovensku obzvlášť platí. Folklór stále prežíva a bude, čo považujem za veľmi dobré. Teší ma aj to, že sme jednou z mála krajín v Európe, ktorá si vždy zachová svoje tradície.
Ako vás prijalo folklórne obecenstvo vo Východnej. Predsa len, nepovažovalo vás za folkových "komerčákov" hrajúcich stredný prúd?
- No, folk nehráme, sme skôr skupinou vidiečanov, ale samozrejme aj mešťanov... (úsmev) Z publika sme však boli veľmi príjemne prekvapení. Prijalo nás veľmi dobre a nezáležalo na tom, či to bol päťročný fagan alebo 78-ročný ujko a tetka z blízkych dedín. Práve oni sa s nami najviac chceli objímať, tlieskali nám, a tak si viete predstaviť, že sme z toho nemohli mať zlý pocit.
Všetci ujovia a tetky vás poznali?
- Niektorí z nich ma možno videli v televízii alebo počuli naše piesne. No našli sa aj takí, čo nás prvýkrát videli. Ale aj tí nás vyobjímali, aby nezostali v hanbe pri ostatných. Bol to fakt skvelý pocit, ja som mal pocit, akoby všetci návštevníci festivalu boli mojou rodinou od strýka z tretieho kolena až po tetu z druhého.
Na tom predsa nič nie je, veď vy ste predsa rodina s každým Vidiečanom...
- Presne tak... (úsmev) A okrem toho môj otec pochádza z jednej kysuckej dedinky neďaleko Terchovej, takže ma jednak poznali, lebo sa zaujímajú o to, čo robia ich krajania a možno medzi nimi boli naozaj aj moji pokrvní rodinní príslušníci.
V júni ste vystupovali až v Londýne. Oproti Terchovej je to však značne vzdialený Vidiek...
- Veru, je to už poriadne vzdialený vidiek, v ktorom sme napočítali až 15 miliónov ľudí. Ale zas Londýn sa skladá z milióna menších Londýnov a každá malá štvrť je úplne iná. Nie je to síce Rovinka pri Bratislave, odkiaľ pochádzam, no aj tak som sa tam cítil úplne fantasticky. Vystupovali sme tam v jednej veľkej hale, kde predtým hrali aj také kapely ako napr. Sex Pistols, Madness, Clash, Oasis a dokonca týždeň pred nami tam hral aj Blur.
Dá sa teda povedať, že Blur bol takpovediac vašim predskokanom, lebo ich veľký hit sa volá Countryhouse (domček na vidieku).
- To ste vystihli... Vystupovali sme v severnom Londýne asi pred 600 ľuďmi. Tá hala bola v takej štvrti, kde často chodia po uliciach pankáči. No my sme medzi nich úplne zapadli. Ja som medzi nimi omladol o 20 rokov a obnovil som si spomienky na časy, keď som bol pankáč a uznával som taký spôsob života.
Vy ste ešte v tých "pankáčskych" časoch pôsobili s Robom Grigorovom v kapele Ventil RG. A tam ste mali obdobia, že vám aj niektoré piesne zakázali hrať, lebo ste vraj mohli zle ovplyvniť vkus socialistickej mládeže. Nie je vám tak trochu ľúto, že teraz už žiadne podobné "vzrušenie" nezažijete?
- To je pravda, predtým sme s našou hudbou zažili podstatne väčší adrenalín. Ale aj teraz to je možné, nikto nebráni žiadnej kapele, aby napísala text proti súčasnej vláde...
Zrejme ale váš prípad to nebude...
- To nie, ale faktom je, že kto chce, si aj v súčasnej hudbe môže pre seba nájsť dosť adrenalínu. Priznám sa vám ale, že mne to už nechýba. Som spokojný s takým životom, aký máme teraz.
Jednou z vašich najvydarenejších skladieb je "Tisíc divov, možno aj viac" ešte na prvom albume. Aký je ten váš najväčší div v cirkuse život, o ktorom v tejto piesni ide?
- Už samotný môj život je jeden veľký div, ako aj to, že Vidiek hrá už vyše 16 rokov spolu v nezmenenej zostave. A pritom vždy, keď vyjdeme na pódium, máme také isté staré, teda lepšie povedané mladé publikum, ako keby sme vôbec nestarli. Vždy nám pribudnú nejakí mladí fanúšikovia, no neviem, čo na náš stále vidia... A ja mám potom stále ten istý pocit, že mám toľko rokov jak oni a potom prídem domov a zistím, že to nie je pravda.
A to už prečo? Nečaká vás doma manželka v tínedžerskom veku, ale "len tá vaša zákonitá"?
- Vždy ma potom moja manželka musí presviedčať, že už nemám dvadsať.
Vy osobne pôsobíte dojmom veľmi veľkého kľuďasa. Existuje niečo, čo vás dokáže riadne rozčertiť?
- Občas sa aj také nájde, napr. keď dcéra dá nôž namiesto na ľavú a nie na pravú stranu. Uznávam, že sú to veľké hlúposti a potom sa za to veľmi hanbím.
Posledný album Vidieku Výber/Naživo vyšiel pred štyrmi rokmi a posledný radový s názvom Štyri dokonca až v roku 1997. Na jeho nástupcovi vraj už usilovne pracujete a dokonca sme sa dopočuli, že ho plánujete pokrstiť v Chicagu a New Yorku. Čo ste to vy za vidiečanov, keď vystupujete v Londýne a CD krstíte na severe Ameriky?
- Óóó, to by ste sa čudovali. V Chicagu je podľa nejakých štatistík najviac Slovákov z vidieka, teda je to naše publikum. To viete, chceme ich potešiť našou produkciou. Veď keď oni neprídu za nami na Slovensko a nenosia nám odtiaľ zahraničný kapitál, ktorý predtým stále tak sľubovali, musíme my prísť za nimi do USA a roztočiť to. Možno ich našim koncertom a krstom tak potešíme, že potom na naše ľúbezné Slovensko prídu aj s dolármi...
A také čosi sa vám už niekedy predtým v zahraničí podarilo?
- Zatiaľ nie, no keď tam na jeseň prídeme, môže byť aj to. Bolo by to pekné, keby sa nám sem podarilo doniesť niekoľko miliárd dolárov.
Na čo sa môžu tešiť slovenskí poslucháči Vidieka? Keďže doláre od vás ťažko môžu čakať, čo hudobného ste im na novom albume prichystali?
- Stále zostávame Vidiekom, no samozrejme každý na ňom bude cítiť, že sme ho naspievali v roku 2003. A nebude tam jeden alebo dva hity, ale rovný tucet presne toľko, koľko je tam pesničiek.
Za tie štyri roky albumovej "nečinnosti" Vidieka ste však sólovo nahrali jeden megaúspešný album Cigánsky plač s rómskou speváčkou Věrou Bílou. Slovensko nie je momentálne rasovo príliš tolerantné, no napriek tomu ste zožali obrovský úspech. Ako si to vysvetľujete?
- Myslím si, že poznám Slovákov celkom dobre. A viem, že skoro nikto nemá problémy vypočuť si peknú cigánsku pesničku. Práve naopak, keď je melodická a dobrá, tak si ju zaspieva aj človek s vyholenou hlavou, ktorý má okrem slovenského dvojkríža na ramenách vytetovaný aj iný kríž...
Videli ste, ako si skinheadi spievajú a "trsajú" na Ó maňo alebo na ďalších vašich spoločných piesňach s Věrou Bílou?
- To sa možno budete čudovať, ale áno, videl a zažil som to. Ja som priateľ s každým slušným a dobrým človekom. Mnoho skínov sa podľa mňa trochu skrýva za toto hnutie, no naozajstných skínov nie je až tak veľa. Väčšina z nich to demonštruje iba tým, že sú vyholení. Každý z nás je tak trochu rasista a nemusíme vôbec zakrývať túto našu nepeknú vlastnosť.
Čo vám vtedy napadlo, keď takíto spievajúci skíni, ktorí by pred koncertom o Rómoch nepovedali práve najlichotivejšie slová, a zrazu si s Věrou a vami spievali piesne?
- Mal som skvelý pocit, keď som to videl. Dokonca som sa stretol s jednou rómskou mamou, ktorá mi hovorila, že má tri deti, a že až doteraz sa hanbili za to, že sú Rómovia. No keď sa im dostalo do ruky naše spoločné CD s Věrou, odvtedy sú hrdí na to, že patria k tomuto národu. Je to asi podobné aj s nami. Aj my sme niekedy, najmä po víťazstvách našich hokejistov na MS hrdí na to, že sme Slováci. Preto ma potešilo, že sme týmto albumom pomohli k dobrej veci povzbudeniu hrdosti ľudí na svoj národ. Ja sa teším, keď hocikde vo svete stretnem Slovákov, ktorí tam žijú a hovoria mi, akí sú na našu vlasť hrdí. Prečo by sme mali v niečom podobnom brániť Rómom alebo iným príslušníkom menšín, keď to tak cítia? Nemec je hrdý na to, že je Nemcom, Angličan, že je Angličanom. A my by sme mali byť hrdí aj na to, že sme všetci ľudia.
Takže s V. Bílou už ste si zaspievali. Existuje však nejaký spevák, speváčka alebo skupina, s ktorou by ste sa rád ocitol na jednom pódiu?
- Uff, ja najradšej spievam sám so sebou...
Keby však prišla nejaká ponuku, koho by ste určite neodmietli?
- Určite by to bol spevák skupiny Clash Joe Strummer, no ten, žiaľ, minulý rok zomrel. Rád by som si zaspieval aj duet so spevákom britskej kapely Propellerheads, ktorý bol aj minulý rok na trenčianskej Pohode. Je mi srdcu blízky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
