post ministra hospodárstva) mu už veľmi nepomôže. Jeho dni ako riaditeľa NBÚ sú asi spečatené. Predseda vlády Slovenskej republiky sa totiž zbláznil a nechá hlasovanie zreprízovať - s najvyššou pravdepodobnosťou už o týždeň. To už bude sedieť vo vláde jeho čerstvý spojenec Pavol Rusko. A naopak, nebude v nej už asi sedieť Ivan Šimko. Pri kompletnom zložení kabinetu majú SDKÚ a ANO prevahu 9:7.
Vidíme jeden z najjedovatejších a najnezmyselnejších konfliktov slovenskej politiky. V tejto chvíli sa nevylučujú už ani nedozierne následky pre medzinárodnú reputáciu krajiny. V utorok podporilo Mojžiša ešte raz vo veľmi silnom vyhlásení veľvyslanectvo USA. Vážnosť chvíle ilustruje, že sa nehrá už len o hlavu šéfa NBÚ, ale práveže aj ministra obrany. To všetko ako dôsledok iracionálneho výbuchu premiéra, ktorému - jed na to - nerozumie skoro nikto. Azda s výnimkou niekoľkých veľmi temných postáv v pozadí.
Štvanica na Mojžiša (a pridružená kauza "skupinka") nemá hlavu ani pätu, čo potvrdil aj dramatický včerajšok. Dzurinda nepredložil na Prezídiu SDKÚ, koaličnej rade ani vo vláde žiadne argumenty, ktoré by opodstatňovali čo len seriózne sa zaoberať odvolaním Mojžiša. Nič - najlepšou evidenciou je postoj Ivana Šimka, dlhoročnej Dzurindovej politickej dvojičky. Ak tento človek, ktorý nielenže stál pri premiérovi vo všetkých jeho zápasoch, ale mu k nim písal scenáre a stratégie, práve teraz vypovedal poslušnosť aj za tú cenu, že ho vzbura možno pripraví o kreslo, niet čo dodať. Ešte aj to, čo hovorili zástupcovia KDH a SMK, že "argumenty nejaké boli, ale nie postačujúce", je prikrášlené. Nebolo údajne nič - iba domnienky, že nejaký tender nedopadol tak ako mal, a že jeho, premiéra, Mojžiš ohovára, kde príde.
SMK a KDH nezmenia názor ani o týždeň. Čo dokázalo zaujať, je rýchla pomoc, ktorú dostal Dzurinda od Ruska. Po facke, ktorú mu uštedril pred štrnástimi dňami, keď neakceptoval prvý návrh na odvolanie Nemcsicsa, je toto nové spojenectvo veľmi podozrivé. Akoby premiér a predseda ANO objavili nejaký spoločný záujem. Aký? V strehu by mal byť najmä minister vnútra - pokiaľ vyjadrenia, ktoré vyslovil v nedeľu na Markíze, myslel všetky vážne... Ale nielen preto: Ak pripustíme ako nezvratný fakt, že podpora dvoch (a o týždeň troch) ministrov ANO premiérovi nebola zadarmo, na mieste je zaujímavá otázka, čo takého, respektíve koho hlavu, by si mohol Rusko na oplátku zapýtať. Isteže by to znamenalo okamžité roztrhnutie koalície - tá ale aj tak nemôže za daných podmienok už veľa vydržať.
Smutný je príbeh Zajaca a Chmela, dvoch autonómnych ľudí, ktorí sa dokázali vždy uživiť aj mimo ministerského kresla. V princípe sa nedá namietať, ak v problematike, od ktorej má ich rezort ďaleko, ministri nešpekulujú a držia sa odporučení strany. Toto je však naprosto výnimočná kauza, v ktorej mohli a mali ukázať aj nejaký charakter, keďže z vecnej stránky nebolo ťažké objaviť pravdu. Problémom asi bolo, že cítili na krku nôž Pavla Ruska. A v Zajacovom prípade asi aj úvaha, že reforma zdravotníctva môže byť jeho životné dielo.
Dzurindov pokus o odstrel Ivana Šimka (po uzávierke tohto textu) nemá šancu naraziť v SDKÚ na vážnejší odpor. Aj vo vnútornej demokracii akoby sa táto strana začínala nebezpečne ponášať na ANO. V poriadku - svedomie je svedomie, faktom je, že minister by mal rešpektovať väčšinové uznesenie prezídia. Na strane druhej - zbavenie všetkých funkcií je za jedno pokĺznutie extrémne tvrdý trest. Nevraviac o tom, že Šimko nie je hocikto; má nepremlčateľné zásluhy na samotnej existencii SDKÚ, ktorá je jeho politickým projektom. Šimko je ideovým autorom koexistencie konzervatívcov a liberálov v jednej strane, Dzurinda len tvárou, vystavenou do popredia.
Situácia je kritická. Horšie ako fakt, že riaditeľ NBÚ čelný útok premiéra asi neodrazí, je očividná "mečiarizácia" Mikuláša Dzurindu. To, čo predvádza, nemá už s prejavom demokratického politika nič spoločné. Ide cez mŕtvoly, je posadnutý sprisahaniami a nepriateľmi, pričom nie jasné, či kroky, ktoré robí, robí úplne slobodne. Doslova a písmena - toto je už Mufty II. Mojžišova kauza nápadne pripomína pohon na Kaníka presne pred štyrmi rokmi, kde tiež neboli žiadne dôkazy, iba iracionálna chuť predsedu vlády prišiť niekomu zodpovednosť za údajne spackanú (ale napokon vydarenú) reprivatizáciu Nafty Gbely. Čarovnou pointou príbehu je, že medzi rukami, ktoré sa zdvihli za odvolanie Jána Mojžiša, bola aj ruka - Ľudovíta Kaníka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
