Ani nie hodinu potreboval Mikuláš Dzurinda, aby na domácej pôde exekuoval Ivana Šimka.
Výrok straníckej poroty takto uzaviera asi osemročné tesné politické priateľstvo, ktoré spájalo týchto dvoch zakladateľov SDKÚ.
Keby nebolo Šimka, nebolo by dvojnásobného premiéra Dzurindu. Len pre pamäť: Šimko vymyslel a organizoval v KDH alternatívne krídlo proti Jánovi Čarnogurskému. Mikuláš Dzurinda sa vynoril ako líder a protikandidát prvýkrát na sneme v r. 1997, kde sa vyšvihol do pozície vyzývateľa na základe zaujímavého kritéria: veľkoústy Miki s inklináciou k populizmu vyzeral ako najnádejnejší súper Vladimíra Mečiara. Vtedy ešte neuspel, ale neskôr si ho vzala pod patronát Markíza... Strana "adenauerovského" typu, ktorá by združovala kresťanov, občianskych konzervatívcov i liberálov, bola tiež politickým projektom Ivana Šimka. Teraz ho vyvrhla - takú trvanlivosť majú hodnoty ako vernosť a vďačnosť v politike.
Skoro jednomyseľný verdikt Prezídia SDKÚ jasne demonštruje mieru skazenosti a absenciu chrbtovej kosti vnútri strany. Hoci je bez diskusie, že rozhodnutia partajných orgánov sa majú rešpektovať, degradácia z vládnej i partajnej funkcie je trestom absolútne neadekvátnym - asi ako doživotie za krádež. Pozrime si lepšie previnenie Ivana Šimka: Nerešpektoval také stranícke uznesenie, o ktorom je hlboko presvedčený, že je nesprávne a pre krajinu škodlivé. To si - mimochodom - o odstrele Jána Mojžiša myslí významná väčšina nelaickej verejnosti: Dve koaličné strany, politológovia, komentátori a najmä relevantné zahraničie - USA a Británia vyslali nástojčivé signály, aby to Dzurinda nerobil. Premiér pritom - už sa opakujeme, ale treba - nepredložil žiadne dôkazy o opodstatnenosti odvolania Mojžiša. Jasné - ani to nič nemení na skutočnosti, že Šimko porušil stranícku disciplínu. Ale odvolanie z dvoch funkcií??!! Zakladajúceho člena, ideológa, autora polovice volebného programu a mozgu strany?! Ministra, ktorý si získal dôveru najdôležitejších partnerov a realizoval - zatiaľ bez významnej kritiky - reformu ozbrojených síl??
Šimko príčinu svojho pádu aj sám pomenoval: "Je to štýl vedenia strany". My dodávame - autoritatívny. Podobnosť s HZDS blahej pamäti, či s nedávnou kauzou Nemcsics-Rusko nie je vôbec náhodná. Rovnako ako Rusko ANO, aj Dzurinda ovláda SDKÚ v režime cukru a biča, ekonomickými a kariérnymi pákami, ktorými si vynucuje lojalitu. Poslušní sú odmenení, rebeli zatratení. Nie analogický, ale príznačný bol už koniec prešovského expodpredsedu SDKÚ Kopčáka. Príznačná je aj Dzurindova nominácia na šéfa NBÚ - Martin Pado. Reklama, ktorú mu urobil, že NBÚ bude pod jeho vedením "spoľahlivejší a demokracii oddanejší", je dokonale smiešna. NBÚ je presne tá inštitúcia, čo by sa mala vyvarovať riaditeľa, ktorého celý kariérny vzostup je založený na straníckej lojalite.
Existujú teórie, že premiér iba využil Mojžišovu kauzu, aby zúčtoval so svojím niekdajším pobočníkom. Napätie medzi nimi totiž panovalo už dlhšie, fakticky od odchodu z KDH a založenia SDKÚ sa líšili v predstavách o vnútornom fungovaní strany. Po tom, čo Kukan odíde na Hrad, a pri nulových ambíciách Ivana Mikloša, by Šimko napokon zostal jediným Dzurindovým konkurentom. Je to možné. Ale súčasne je aj úplne jedno, či šlo o dlhodobý zámer premiéra, alebo situačnú improvizáciu.
Vyobcovanie, ktoré mu Dzurinda usporiadal, skrýva pre Šimka dôležitejšie posolstvo. A to, že jeho zakladajúca predstava SDKÚ, ako "politicky konzistentnej formácie liberálov a konzervatívcov, ktorej základom politiky už nebude boj proti niečomu, ale pozitívny program", bola hlbokým omylom. SDKÚ zmaturovala na výbornú - s dávkou šťastia - ako volebný subjekt. Ale ako dlhodobý projekt sa môže udržať iba po prvé prehrané voľby. Toho nepriamym dôkazom resp. predzvesťou je práve poprava Ivana Šimka, ktorá ukázala, že SDKÚ je typická strana moci. Teraz sa len potvrdilo, že ani pobyt pri moci nie je sérum proti rozkladu, ak sa objaví niekto, kto sa vnútornej logike "moc a funkcie nadovšetko" postaví. Šimkov autorský omyl, ktorý stál pri zrode SDKÚ, spočíva v presvedčení, že na Slovensku môže dlhodobo prežiť a fungovať konzistentná formácia bez jednotiacej hodnotovej základne.
Samozrejme, Šimkov príbeh nesie v sebe aj vážnejšie pointy, než krivé zrkadlo nastavené SDKÚ. Premiér asi bude konfrontovaný - ak už nebol - so silnou neľúbosťou NATO, USA a Británie. Ján Mojžiš už bol veľa, spolu so Šimkom zdá sa byť už útok na persóny, ktorým dôverujú, neúnosný. Od včera je v Bratislave už jeden z poradcov generálneho tajomníka NATO. Netreba strašiť, ale - ratifikačný proces sa ešte neskončil. Hlavne, že v SDKÚ majú poriadok...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
