Talianska sme dorazili už za úplnej tmy. Nejaké prírodné krásy sme teda obdivovať nemohli, no na jednu zaujímavú príhodu len tak skoro nezabudnem. Počas prestávky na benzínke pribehol k nášmu autobusu vysmiaty strapatý človiečik a o niečom začal diskutovať so šoférom. Hneď sa dal do reči aj s nami. Predstavil sa nám ako peruánsky Inka Mario a povedal, že už niekoľko rokov žije v Poľsku a má aj miestne občianstvo.
Ukázalo sa, že cestuje stopom do španielskej Barcelony za rodinou a zatiaľ mal šťastie na troch kamionistov. Priznal sa, že nejaká jeho "asistentka" ho obrala o všetky eurá, takže je odkázaný na milosť a nemilosť prechádzajúcich vodičov. Vzápätí nám ukázal akúsi knihu a s veľkou hrdosťou v hlase oznámil, že je spisovateľ a píše anglicko-poľské príručky.
Na druhý deň okolo pol šiestej ráno sme dorazili do talianskeho prístavu Livorno. V dokoch okrem iných člnov a lodí kotvili i dva obrovské trajekty Corsica Ferries a Moby Vincent. Prvý nás mal dopraviť na štyri hodiny plavby vzdialený ostrov Korzika. Celé okolie sa pomaly začalo hemžiť rybármi, lodnými údržbármi, členmi posádky, ale i výletníkmi a miestnymi zaľúbencami, ktorí si prišli pohrkútať pri východe slnka. Trištvrte hodinu pred vyplávaním začali do útrob tohto morského kolosa vchádzať prvé motorky, autá, autobusy a kamióny. Do niektorých trajektov sa zmestí až niekoľko stoviek vozidiel, v našom ich bolo asi stodvadsať.
Tesne pred poludním sme sa priplavili do korzického prístavu Bastia. Veľmi sa podobal prímorským mestám, aké poznáme z rôznych nekonečných televíznych seriálov. Samé palmy, luxusné autá, reštaurácie a bary a samozrejme exotické krásky. Z Bastie nás čakali ešte dve hodiny autobusom do mestečka Calvi, ktoré leží na západnom pobreží ostrova a kde sa nachádzal náš camping. Cestou sa nedali prehliadnuť nielen krásne pláže, turistické letoviská či obrovské končiare, ale i množstvo nasprejovaných nápisov a kresieb na bilboardoch, odpočívadlách, zvodidlách či míľnikoch.
Korziku totiž už niekoľko rokov sužuje separatistické hnutie rebelov, ktorí žiadajú nezávislosť tohto ostrova od Francúzska. Sformovali sa v roku 1975 a odvtedy uskutočnili niekoľko desiatok bombových atentátov. Okrem nápisov "Liberta per patriotes" sa na nás z každej druhej tabule dívala kresba muža v habite s kapucňou, ktorý akoby z oka vypadol členovi amerického hnutia Ku-klux klan. Tohto separatistu bežne dostanete aj ako suvenír v podobe prívesku či kľúčenky takmer v každom miestnom obchodíku.
Niekoľko kilometrov pred Calvi ho už bolo vidno skoro zo všetkých tabulí, zdalo sa, že prichádzame priamo na "základňu" rebelov. Tieto pocity vo mne umocnila aj prechádzajúca vojenská kolóna.
Prístavné mesto Calvi bolo od kempu vzdialené asi desať minút po vlastných. Počas prechádzok jeho malebnými uličkami ma zarazil veľký počet vojakov, ktorí na nás zazerali skoro z každého tretieho auta. Trochu ma to prekvapilo, v takomto prímorskom raji. Až neskôr som sa dozvedel, že v Calvi je od roku 1962 sídlom Cudzineckej légie. To vysvetľovalo ten obrnený transportér a vojenské džípy, ktoré nás "privítali" pred príchodom do kempu. Légia má v Calvi rozsiahly areál, cvičisko, dokonca i vlastné múzeum.
Partia ľudí z nášho zájazdu pri potulkách mestom stretla legionára, ktorý pochádzal zo Slovenska. Počul svoj rodný jazyk, nuž sa pristavil a dal s krajanmi do reči. Ukázalo sa, že je z Dunajskej Stredy a keďže ani mnohým Košičanom nie je maďarčina cudzia, po chvíli sa dohovorili.
Mladík im rozprával o svojom legionárskom živote. Légia je teraz jeho domovom a spolubojovníci jeho rodinou. Odísť zo služby nemožno. A mnoho vojakov ani nemá kam. Veľa z nich má totiž v rodnej krajine kadečo na rováši a podobne bol na tom zrejme aj "náš" Dunajskostredčan. Pri tejto otázke totiž radšej zmenil tému a začal vysvetľovať, ako to v légii funguje. Spomenul aj svoju ostatnú službu na Pobreží Slonoviny. Neskôr mi správca kempu povedal, že slovenských legionárov je v Calvi viac, príležitostne sa v La Pinéde zastavia a oprášia rodnú reč.
Calvi je jedným z mála väčších korzických miest. Má vyše 6 000 stálych obyvateľov, no počas turistickej sezóny ich počet výrazne stúpne. V tomto ukazovateli je väčšie len hlavné mesto Ajaccio (rodisko slávneho francúzskeho vojvodcu Napoleona Bonaparte), prístav Bastia a bývalé hlavné mesto Corte. Inak samotná Korzika má okolo 250 000 obyvateľov, čiže asi toľko, ako Košice. Väčšina žije v mestách, vidiek je len riedko osídlený. Pôvodným jazykom je korzičtina, veľmi podobná taliančine, no a samozrejme bežne sa rozpráva po francúzsky. Zo všetkých strán tu na vás hľadí tvár čierneho maurského bojovníka s bielou páskou previazanou cez čelo korzický národný znak. Nájdete ho v podobe príveskov, náhrdelníkov, kľúčeniek, vlajok, na tričkách, šortkách, uterákoch či šatkách. Symbolizuje vyhnanie pohanských Maurov z Korziky kresťanskými križiakmi v 13. storočí.
Hoci sme pochodili skoro celý kemp, nenatrafili sme na žiadneho Slováka, Čecha či Poliaka. Zato Francúzmi, Talianmi a Nemcami sa to tam len tak hemžilo. Až keď sme vošli do obchodu so suvenírmi, po ktorom sa voľne preháňalo veľké čierne psisko, na našu poznámku: "A to si ako predstavujete, len tak si púšťať psa po obchode?!" sa ozvalo: "V pohode, veď to je náš pes." Predavačka totiž pochádzala z Čiech a pred niekoľkými rokmi sa presťahovala na Korziku.
Pri zháňaní darčekov ma zaujala široká paleta najrôznejších ručne vyrábaných nožov, dýk i mečov s názvom Vendetta. Nejde len o značku výrobcu, ale hlavne o starý korzický zvyk, ktorý sa v odľahlých končinách tohto hornatého ostrova vraj dodnes vyskytuje. Vendetta znamená krvná pomsta a po stáročia bola pre Korzičanov často jediným spôsobom, ako učiniť spravodlivosti zadosť. V podstate vychádza zo zásady oko za oko, zub za zub.
Ak bol niekto z rodiny napadnutý alebo nebodaj zavraždený, jeho príbuzní vyhlásili vendettu a pustili sa prenasledovať vinníka. Ak ho našli a zabili, vyústilo to do ďalšieho krviprelievania a tak sa často v rámci vendetty vyhubili celé rody. Pomstiť sa, bolo pre Korzičanov otázkou cti. Kto tak neurobil, bol rodinou úplne zavrhnutý a vyhnaný do hôr. Ak už neostal v rodine žiadny mužský potomok, po zbrani museli siahnuť aj ženy a vendetta pokračovala…
(Pokračovanie)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
