rozprávaním o Anglických kaskádach, či o "otcovi korzického národa"…
Anglické kaskády, v origináli Cascades des Anglais predstavujú jednu z najpútavejších oblastí Korziky, ktorú sa naozaj oplatí navštíviť. Miestni obyvatelia často hovoria, že ten kto si nepozrel Anglické kaskády, ani nebol na Korzike. Spomínaná lokalita sa stala turisticky veľmi atraktívnou už v 19. storočí, keď si ju obľúbili anglickí aristokrati. Tí si tu začali budovať svoje letohrádky a neskôr sa pričinili aj o zavedenie železnice až do horského sedla Vizzavona, kde sa preslávené kaskády nachádzajú. Na prelome storočí sa v mestečku Vizzavona vybudovali prvé turistické ubytovne či hotely a jeden z magnetov Korziky bol na svete.
Cesta autobusom z nášho kempu La Pinéde do Vizzavone trvala necelé tri hodinky. Našťastie sme vyštartovali skoro ráno a tak nás netrápili ani preplnené cesty, ani neznesiteľná páľava. Keď už spomínam horúčavy, cez deň bolo na slnku aj 42°C (!), v tieni okolo 35°C a v noci teplota klesla na dvadsaťpäťku. Až nad ránom sa to dalo v stane vydržať, inak to bola totálna "vyhňa".
Ale vráťme sa naspäť ku kaskádam. Do Vizzavone sme dorazili okolo desiatej doobeda a odtiaľ nás čakala ešte trištvrtehodinová pešia túra k spomínanému "zázraku". Horský chodníček sa veľmi nelíšil od takých, aké môžeme nájsť aj v našich Tatrách. Samotné kaskády ma naozaj očarili. Malebné väčšie či menšie jazierka sa striedali s vodopádikmi a to všetko obkolesovali mohutné skaliská. Celková dĺžka kaskád je až 5 kilometrov, celé som ich neprešiel, zakotvili sme pri jednom z množstva jazierok a vychutnával si úžasnú pohodu. Turistami sa to tam len tak hemžilo, samí Francúzi, Taliani a Nemci. Ak niekedy navštívite Korziku, tak výlet na Anglické kaskády vám vrelo odporúčam.
Naša cesta viedla aj cez bývalé hlavné mesto Korziky Corte. V Corte sídli jediná univerzita na ostrove, aj keď svoje vysunuté fakulty má aj v súčasnom hlavnom meste Ajacciu. Založená bola už v roku 1755, potom ju na dlhší čas zatvorili a svoju činnosť obnovila až v roku 1980. Študujú tu hlavne Korzičania, no veľa mladých ľudí pochádza i z neďalekého ostrova Sardínia. Centrom mesta je starobylá citadela, inak jediná vnútrozemská citadela na ostrove. Je v nej umiestnené aj zrekonštruované múzeum Korziky, v ktorom sa nachádzajú exponáty z histórie ostrova a života jeho obyvateľov.
Corte je veľmi hrdé na svojich slávnych rodákov. Narodil sa tu napr. Josef Bonaparte, starší brat slávnejšieho Napoleona i lekár a neskôr generál Gian Pietro Gaffori. Napoleonov "kult" je síce na celom ostrove veľmi cítiť, no hlavne v Ajacciu vidíte jeho sochy a pamätníky na každom kroku. Veľkou osobnosťou Korziky je však Pasqual Paoli, miestnymi nazývaný Pascal.
V roku 1755 ho ostrovania vyhlásili za generála korzického národa a dali mu čestný prívlastok "otec vlasti". Paoli úspešne bojoval proti Janovčanom, ktorí okupovali ostrov od 14. storočia a nakoniec ich donútil Korziku opustiť. Za to sa stal pre domácich, ktorí Janovčanov zo srdca nenávideli, malým bohom a dodnes sú jeho pamätníky hádam v každom mestečku. Paoli okrem toho založil v Corte univerzitu, vymyslel korzickú ústavu, založil tlačiarne, mincovne aj mesto Paoliville, dnešné Ille Rousse.
Najnavštevovanejšie korzické letoviská sú prepojené železnicou, po ktorej premávajú motorové vláčiky, aké si asi každý z nás pamätá vďaka českej trilógii s Helenou Růžičkovou Slunce, seno.... Celková dĺžka trate je 231 km a vedie hlavne popri pobreží cez najväčšie mesta Korziky, Bastiu a Ajaccio. Jediným železničným uzlom je Portovecchio vo vnútrozemí.
Mal som to šťastie cestovať touto "motorečkou" z Calvi do Ille Rouse a späť. Na každej z asi dvadsiatich zastávok pristúpilo do takmer plného vlaku aspoň šesť ľudí, čím bol motoráčik tak natrieskaný, že sa tam nedalo pohnúť. Niektoré zo súprav sú v pomerne zlom stave a my sme mali šťastie práve na takúto "starenku".
Na záver nášho zájazdu sme naživo videli ďalší častý jav na Korzike - požiare. Horel nielen vrch nad vedľajšou plážou, ale aj v našom campingu! Našťastie miestni sú na to pripravení a hasičské stanice tu nájdete na každom kroku. Jedna z nich bola hneď pri kempe a počas pobytu nás požiarnici navštívili aspoň trikrát. Dozvedel som sa, že priemerne zažije Korzika až deväťsto požiarov ročne, takže hasiči sa tu nenudia.
V stredu 13. augusta popoludní náš pobyt na Napoleonovom ostrove skončil. Opäť nás čakali dve hodinky autobusom do Bastie a odtiaľ plavba trajektom do talianskeho prístavu Livorno. Tentokrát sme mali šťastie na modernejší trajekt, ktorý mal na palube i bazén a eskalátory. Cesta trvala skoro tri hodiny, takže do Livorna sme došli okolo polnoci. Potom sme už mali pred sebou len stovky kilometrov na talianskych, rakúskych a čiastočne aj našich diaľniciach...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
