ktorí neraz takto demonštrujú svoje citové krízy, ktoré práve prežívajú.
Dospievajúci sa cítia často osamotení, neistí. A tu prichádza spevák, reprezentant mladej generácie, ktorý pomocou mikrofónu a zosilňovačov adresuje poslucháčom na koncerte tvrdé alebo nežné slová priamo do ucha. To vyvoláva pocit porozumenia, pochopenia. Mladý človek vníma a cíti slová akoby hovorili o ňom a je nimi opojený. Stotožňuje sa so spevákom. Takto má možnosť pomocou speváka odreagovať svoje napätie. To si doma, alebo v škole nemôže dovoliť.
Dospievajúci je často proti autorite a vnucovanému spôsobu správania. Búri sa, i keď rozumovo si to nie vždy vie vysvetliť. Hudba mu poskytuje možnosť demonštrovať revoltu voči dospelým pomocou hluku, revu a rytmu. Čím viac to dospelých dráždi, tým to vyvoláva lepší pocit zadosťučinenia.
Z psychologického hľadiska je to u dospievajúcich pochopiteľný jav. Získavajú pocit, že dospelí ich nechápu a dávajú im často zdanlivo nezmyselné príkazy a zákazy. Požadujú od nich stále len výkony, namiesto toho, aby im dopriali trochu spontánnej a neviazanej zábavy. Prejav nesúhlasu sa potom sústreďuje v prejavoch zvýrazňujúcich hlavne hlasitosť, hluk a rev. Pustiť naplno magnetofón alebo hudobnú vežu patrí medzi obľúbené ešte sociálne únosné spôsoby ako demonštrovať svoju revoltu. Rozkaz "Stíš to konečne!" považujú za dôkaz nadvlády dospelých, poslúchnu urazení a majú pritom pocit krivdy. Najbližšie to pustia ešte silnejšie.
Podobne i na diskotéke nejde o tanec v pravom slova zmysle, ale skôr o možnosť citovo a pohotovo sa "vyžiť". Každý si robí svoje, nikto im nediktuje. Mladí majú pritom pocit solidarity. Spoločne počúvajú hudbu, nachádzajú navzájom k sebe kontakty bez toho, aby sa museli rozprávať. Ich ideál - spevák za nich vyslovuje to, čo všetci cítia, a to príjemne uvoľňuje trápne napätie.
Rock či populárna hudba je často tlmičom, ktorý zmierňuje rozpor medzi tvrdou realitou, večným zhonom, zháňaním a súperením dospelých a medzi vlastnými často nereálnymi túžbami. Môže znamenať krídla, pomocou ktorých sa môže odpútať, uniknúť pred vlastnými osobnými konfliktmi a komplexami. Ide o istú formu úniku, pri ktorej je dôležité ustrážiť, aby dospievajúci zachoval sociálnu a psychohygienicky únosnú mieru svojho úniku, bez rizika postúpiť ďalší krok smerom k alkoholu a drogám. Rizikom je aj tzv. "mäkký únik", pri ktorom sa dospievajúci utiahne do mystickej samoty, do skleníkového prostredia svojej fantázie a trvalejšie sa izoluje od praktických úloh vonkajšieho sveta.
Čo z toho vyplýva pre rodičov? Nikto nežiada, aby si rodičia obľúbili hudbu svojich detí a bezpodmienečne jej rozumeli. Dôležité a užitočné je však pochopiť, prečo mladí ľudia tak často utiekajú do svojej hudby a vedieť ich v tom nenásilne usmerniť tak, aby to nenarušilo ich zdravý psychický vývin.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
