ŽELEZNIČNÉ MODELÁRSTVO
Zvyšujúca sa miera prepravy na švajčiarskych horských tratiach začiatkom minulého storočia si vyžadovala zvýšenie výkonu parných lokomotív.
Od roku 1904 premávali na tratiach v Alsasku-Lotrynsku a vo Württembersku spriahnuté štvorcylindrové lokomotívy ťažké 128,4 t s usporiadaním osi 1'E. Išlo o stabilné parné stroje na nasýtenú paru vyrobené na objednávku švajčiarskych železníc (SBB/CFF). Spoločnosť SLM skonštruovala dve lokomotívy so štvorcylindrovým pohonom a ojedinelým rozvodom pary a s tromi spriahnutými strojmi. Uvedená konštrukcia zvíťazila podobne ako v prípade série A3/5. Keďže širšie spaľovacie ohnisko nevošlo medzi podvozky, kotol sa uložil vyššie, čím sa vylepšil prístup k vnútorným súčastiam. Oproti tomu sa podvozok v mieste stojanu znížil a zosilnil. V prednej časti sa nachádzal vozík typu Krauss-Helmholtz (v ďalšej sérii polovozík Bissel), posledná časť umožňovala posuv do strán. Hoci sa všetky cylindre nachádzali v jednom priečnom opláštení, pracovali tu dve hnacie osi. Druhú prepojenú os poháňali šikmé vnútorné vysokopružné cylindre, tretiu prepojenú os vonkajšie nízkopružné cylindre. Rozvod pary Heusinger využíval obidve súvadlá a cylindre. Malý tender svedčil o veľkej úspore paliva, ktorá sa dosahovala vďaka automatickému úspornému zariadeniu pracujúcemu v závislosti od stupňa naplnenia.
Hoci sa v tej dobe objavovali výhrady voči štvorcylindrovým spriahnutým lokomotívam, v nákladnej doprave neboli presvedčivé, o čom svedčí fakt, že väčšia časť z 28 takýchto vozidiel sa z prevádzky odstránila až v rokoch 1963 - 1965. Parné lokomotívy s poradovými číslami 2958, 2965, 2969 a 2978 sa zachovali v múzeách v Oltene, Luzerne a Winterthure.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
