bicyklov. Obaja boli v akéjsi melancholickej nálade. Miki sa cíti v poslednom čase opustený vo vláde a koalícii, Ivana zasa trápi, že ho opustil Miki.
Najprv sa do sebaľutovania pustil Miki, ktorého v poslednom čase už ani bicyklovanie nebaví. A to i napriek ružovej skutočnosti, že si môže cyklistické gate šúchať na sedadle novučičkého vypulírovaného dvojkolesového tátošíka. Ten mu vlastnoručne doniesol priamo na Úrad vlády jeho nedávny úhlavný nepriateľ No. 1 a dnes jeden z jeho najbližších kamošov Vladimír st. z rodu Mečiarov. "Cajgl" bol ozdobený modrými stuhami s pripevnenou zmenšenou kópiou erbu mečiarových vyhotovenou zo zlata a ďalších vzácnych kovov. Mikiho však k slzám dojalo hlavne venovanie, ktoré na kostru bicykla vlastnoručne vyryl sám darca. Venovanie znie: Môjmu milovanému žiakovi-fúzačikovi, ktorý ma predbehol v umení rétoriky.
"Veď ja im všetkým ukážem, kto na Slovensku má hlavné slovo, či sa to bude niekomu páčiť či nie. Doteraz som bol miláčikom Západu a teraz kvôli tomu nemožnému Mojžišovi ma budú buzerovať ako malú Anču? Veď čo na tom chlapovi vidia? Bude robiť to, čo ja chcem, bude si myslieť to, čo mu ja poviem. Nebude ohrozovať moju vládu ani moje SDKÚ," meditoval v duchu Miki, ukrajujúc kilometre mačiarovským bicyklom.
"To SDKÚ je moje a nie tvoje, keď medituješ, nemedituje nahlas," upozornil ho mierne zronený Ivan.
"Aj ten chlap mi lezie už na nervy, dobre, že som ho odvolal. Podľa mňa je aj nášmu kamarátsrvu koniec. Veď sa len otŕčal pre tými z NATO. A aký je to kamarát a minister s prepáčením chlap, keď pri hlasovaní sedí ako zarezaný a len klopí oči? Aj on škodí mne a mojej strane, darmo mi tu tvrdí niečo iné," hundral tentokrát už iba do fúzov Miki.
"A lezú mi na nervy aj všetci tí z novín, rozhlasu i televízie. Nedajú a nedajú pokoj. Darmo im hovorím, vysvetľujem, oni mi znovú kladú tie isté otázky. Že mi nerozumejú, že hovorím síce veľa, ale nič nepoviem. Minule som povedal, že všetko k tomu, čo som povedal, som povedal. Čo sa tomu nedá rozumieť? Alebo. Pýtali sa ma, či ten šéf Národného bezpečnostného úradu, no ten fúzato-bradatý Mojžiš, patrí do tej mnou označenej nepriateľskej skupiny. Ja som z mosta do prosta ihneď reagoval, že môžeme spolu s pánom redaktorom stráviť veľa času, ale to, čo som chcel, som už povedal. Keď ten diletant to nechcel pochopiť, zabil som ho poznámkou 'taký je život pán redaktor'. Nepadol síce mŕtvy, ale nemal ďaleko od infarktu. Ešte dobre, že ma ten Vlado vynikajúco vycvičil, lebo v talóne mám ešte ďalšie takéto zabijaky. Mne sa obzvlášť páči formulácia - 'hneď na úvod alebo pri tejto prvej príležitosti chcem, samozrejme, podčiarknuť to, že budem odpovedať na veci, na ktoré sa budete pýtať. Ale budem sa rovnako uchádzať o vašu dôveru a porozumenie, keď vám budem ponúkať svoje pohľady'. Všetci tí rétorickí primitívy dávajú otázky, na ktoré, samozrejme, nechcem odpovedať. Už som sa poučil, nijaké 'no comment', to nerobí dobrú krv a kazilo by moju imidž. Takže, pekne, pomaly a s rozvážnosťou poviem: 'Rád sa vyjadrujem slobodne, spôsobom, aký ja považujem za správny. A dnes považujem za správny taký spôsob, že necítim potrebu sa k tejto téme vyjadrovať'. Medzi moje obľúbené, flexibilné a na všetko hodiace rečnícke cvičenie patrí veta - 'je to otázka aj filozofická, aj praktická, veľmi široko rozmerná a každý možnože pochopí, že aj subjektívna, pretože človek sa má tak ako sa cíti a niekedy možnože aj ten optimizmus alebo pesimizmus vytvárajú jeho pocity'. Bum a je to, kto to po mne zopakuje, bude namiesto Ivana podpredsedom mojej strany", zopakoval si v duchu svoje 'perly' Miki, zrakom pohladil erb rodu mečiarovcov a šliapol riadne do pedálov.
Mikym opustený Ivan sa už ani nesnažil Mikiho dohnať. Stratil kamaráta, ministerské kreslo a ani podpredsedom už nebude. "Ešteže ma svet uznáva a na Mikiho teraz tlačí pílu", povzbudzoval sa Ivan. "Komplikuje nám vzťahy s NATO a to sa mu môže ešte vypomstiť", pousmial sa a pozrel sa hore na oblohu, ktorú ako vzdušná obrana brázdil jeden akotak schopný Mig. "Zbohom Miki, bicykluj sa sám," zakričal na svojho bývalého kamaráta a šéfa Ivan a otočil svoju mašinku späť do mesta.
Miki ešte urazil pár kilometrov, ale napokon zavolal domov, aby mu pripravili oblek na tlačovku. Oveľa neskôr, už vyfešákovaný, sa pozrel do zrkladla a vsunul pravú ruku do strihu saka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
