filozofiu tejto recesívnej formácie. Za 17 rokov svojej existencie vytvorili kvantum hitov, či úspešných albumov. Okrem toho majú za sebou dvojročnú spoluprácu s Marií Rottrovou, vtedy ešte v zložení Radek Pastňák a Richard Kroczek, pôsobili v jej orchestri a popri tom tvorili piesne pre Buty. Táto formácia napokon nemá nikdy núdzu o rozmanité nápady, lebo - fantázii sa medze nekladú. Stačí spomenúť inšpiráciu Kusturicovým filmom 'Čierna mačka, biely kocúr' a námet na nový album bol na svete. Slovenskí fanúšiovia si ich mohli pozrieť na pezinskom Hodokvase, kde priniesla táto nesúrodá hudobná zmes s príchodom noci potrebnú dávku rozptýlenia, pretože svojský zmysel pre humor, im nechýba asi nikdy. S publikom veľa komunikujú o nie celkom logických veciach pripomínajúcich človeku pojem blízky abstraktu s neskrývateľnou dávkou irónie. Ale týmto napokon potvrdzujú teóriu o avantgardných umelcoch minulého storočia, ktorých vnútorný svet bol pred okolitým zahalený jemnou rúškou zvláštnosti.
Tento rok ste hrali aj na slovenských, aj na českých festivaloch, dajú sa tieto kvalitatívne a atmosférovo porovnávať?
- Áno. Ľudia sú väčšinou mladí a pekní. Kedysi tí ľudia veľmi smrdeli, pretože si nedávali pod pažu také tie spreje alebo tak. A dnes, skôr voňajú. Na Slovensku tiež.
Na vašom albume... sa dajú násť aj antirasistické myšlienky. Myslíte, že je potrebné hovoriť ľuďom o tolerancii, nemáte pocit, že to smeruje k lepšiemu?
- Ja si myslím, že svet speje k lepšiemu... Ja neviem, ale doska Normale nie je rasistická ani antirasistická, ona je jednoducho len cigánska.
Podľa jedného českého recenzenta by sa dala porovnať so seminárnou prácou z etnológie. Dalo vám námahu zhromaždiť na ňu materiál?
- Nedalo to žiadnu námahu, bolo to hotové v podstate hneď. Bolo to hotové ešte skôr, než to bolo hotové. Vlastne už o hodinu skôr.
Práve ste publiku povedali, že ste mali čerstvý život s množstvom kritických situácií. Čo si pod tým môžeme prestaviť?
- Tak napríklad, že voda v kohútiku práve začínala byť chladná, keď už som mal plný pohár. Ale nemohol som ju vziať, pretože v nej bola posledná šťava, ktorú som mal. No ako takúto situáciu vyriešiť? To je podľa mňa strašne zložité.
Dávate si záležať na grafickej stránke vašich albumov, takisto ako aj na klipoch, ktorých kvalita a originalita je evidentná. Zúčastňujete sa na ich tvorbe?
- My sa na ich tvorbe podieľame tak, že to vždy vymýšlame spolu s režisérom. V poslednej dobe to bol väčšinou Zdeněk Suchý, ale dá sa povedať, že hlavnú prácu má na tom on.
Vo vašej kapele sa dá nájsť rôzne spektrum národností... Ovplyvňuje to chod a tvorbu kapely?
- Samozrejme, ale my si to nevšímame. Stáva sa, že chlapci donesú nejaký námet, ale ja im to vždy vyhadzujem.
Prečo? Nie sú to dobré motívy?
- Ále, veď sa na nich pozrite! Oni sú takí... Najlepší človek na svete som ja. Tak... Áno? Okolo toho sa točí všetko. Ako najlepšieho ma proste stvoril boh. Už odmalička som to vedel. Ale ja som to vedel skôr. Omnoho skôr. Vedel som to ešte hodinu skôr ako som sa narodil.
Vy ste taký extremne rýchly vo všetkom...
- Áno. Som veľmi rýchly a strašne mi to myslí a tak.
Od vášho vzniku až doteraz ste zaznamenali množstvo zmien, čo sa týka hudobného zrenia atď. Predpokladáte, že to ešte pôjde ďalej alebo ste sa už ustálili?
- Práve teraz sme sa ustálili a teraz to pôjde zasa naspäť, do toho východzieho bodu, a potom to zanikne a nebude už nič.
Chcete povedať, že v najlepšom treba prestať?
- Nie, nie, naopak. Len tak, ako je potrebné ísť z lepšieho do ešte lepšieho, tak je potrebné aj začať sa postupne zhoršovať. A potom už nie je nič. Potom sa to už úplne zhorší, a keď je to najhoršie na svete, a potom už nie je nič. Nič horšieho nie je.
Ako si vysvetľujete fakt, že ste po ôsmich rokoch fungovania kapely dostali cenu za objav roka. Nezdá sa vám to trošku paradoxné?
- Zdá. Ale život je plný paradoxov..
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
