rodák z Humenného, Gejza Šimanský zo Sečoviec a Milan Danko z Krčavy z dedinky v Sobraneckom okrese. Všetci traja začali obliekať od roku 1942 ligový dres v mužstve ŠK Slávia Prešov, aby sa potom v spomínanom roku stretli v drese mužstva pri Dunaji. V ňom všetci traja prešovskí útočníci mali trvalé miesto a dostali sa do kádra mužstva, ktoré od 17. júla do 4. septembra štartovalo na najslávnejšom zájazde v doterajšej histórii slovenského futbalu. Z 9 zápasov 6 vyhralo, 2 remizovalo a v jedinom zápase prehralo. Všetci traja aktéri nasledujúceho príbehu sú ešte aj dnes medzi nami, Jozef Karel a Milan Danko žijú v Košiciach a Gejza Šimanský v Prešove. Je preto dobre si na legendy spomenúť.
K najväčším úspechom ŠK Bratislava a k najkrajšej propagácii Slovenska patrí zájazd do Mexika a USA. Ako jeho priamy účastník by som ho chcel pravdivo priblížiť a uviesť na pravú mieru, ako nechutne zinscenovaný záver na letisku v Ivánke pri Dunaji pred asi päťtisíc fanúšikmi. Prišli nás privítať, no namiesto toho boli svedkami hrubého zákroku príslušníkov colnej a pasovej kontroly voči všetkým účastníkom zájazdu...
So štátnymi pasmi
Príprava zájazdu sa začala v máji 1948, keď vedenie ŠK sa spojila s maďarským manažérom Dr. Berkem, ktorý mal výborné kontakty s mexickým futbalom. Rok predtým zabezpečil zájazd do Mexika špičkovému budapeštianskemu tímu Ferencváros, posilnenému ďalšími kvalitnými hráčmi, takže išlo skoro o maďarskú reprezentáciu. Stačí pripomenúť zloženie útočného kvinteta, aby sa dala usúdiť sila mužstva: Mike, Szusza, Deák, Puskás, Gyetvay. Čo meno, to pojem.
Prípravy rýchlo prebiehali, vedenie ŠK určilo nomináciu na zájazd. Keďže bola po "víťaznom februári", vybavili nám tzv. štátne pasy, pričom povereníctvo vnútra určilo ich platnosť len do 30. septembra 1948. V pondelok, týždeň pred odletom, sa tajomník klubu Karol Morávek vybral do Prahy vybaviť mexické a americké víza. Vtedy "vybuchla" prvá bomba - americké veľvyslanectvo bolo ochotné vydať víza len ak platnosť pasov stanovia aspoň do 31. decembra 1948 a každý účastník si preň príde na veľvyslanectvo osobne. Ešte ten istý deň priviezlo aerotaxi pasy späť do Bratislavy na opravenie. Práve sme trénovali, keď nám vedenie klubu oznámilo, že v utorok pôjdeme všetci Slovenskou strelu do Prahy po víza. Dodo Reimann nás na stanici "naládoval" do skladu jedálneho vozňa a aby nám čas rýchlejšie ušiel, sem-tam sa niečo vypilo. Predpoludním sme boli v Prahe a Reimann rozhodol, že do hotela Zlatá husa pôjdeme na fiakroch, aby vraj Pražania videli, ako vyzerajú Slováci pred odletom za veľkú mláku.
Po návrate z Prahy sa Leopold "Jim" Štastný priznal, že mal v súvislosti so zájazdom nejaký zlý sen, preto posplietal na ďalšie dni bojový plán. Vedenie klubu oznámilo do Prahy, ktorým spojom poletíme z Bratislavy do Ruzyne, no vzápätí objednalo aj lietadlo zo Zlína. Malo pristáť na letisku v Ivánke v sobotu o pol jednej a odviesť nás s medzipristátím v Bruseli do Londýna. Od tej chvíle všetko prebiehalo v tajnosti. Skladník Strakoš vydal v piatok každému hráčovi výstroj a funkcionár klubu Samuel Medzihradský zabezpečil príchod colníkov na štadión, aby našu batožinu prezreli. Kufre zapečatili a ešte v ten deň ich odviezli na letisko. V sobotu nám na štadióne rozdali desiatové balíčky a podľa vopred pripraveného scenára sme sa vybrali na fiktívny "výlet do Harmónie" s tým, že našou cieľovou stanicou bolo, prirodzene, letisko. Pred odletom nechýbalo povinné fotografovanie a už nás lietadlo viezlo mimo Prahy do Londýna.
Podozrenie "Jima" Šťastného sa potvrdilo. Predstaviteľ Československej obce sokolskej nás čakal na pražskom letisku so zákazom zájazdu! Lenže my sme vtedy boli už v Londýne a nepríjemnú správu sme sa dozvedeli až v New Yorku...
Poklona od slávneho Ortha
Zákaz vycestovať sa stal pre celé mužstvo dopingom. Prežívali sme to tak, že teraz nadišla chvíľa vydať zo seba všetko a presvedčiť, že toto mužstvo ŠK Bratislava je najsilnejšie v dejinách klubu a môže skvele reprezentovať. Pred zájazdom zariadili funkcionári prestup Emila Pažického zo Žiliny a Vlastimila Preisa z Čechie Karlín, a požičali z Trnavy Antona Malatinského. Po medzipristátiach v New Yorku, Washingtone a Houstone sme v utorok o 2:30 ráno zosadli na letisku v Mexiku a potom v hoteli Cuba na smrť unavení zaľahli konečne do postele.
Pri prvých raňajkách sme dostali aj prvé informácie. Zneli: v Mexiku je v tomto období chladnejšie, hlavné mesto leží v nadmorskej výške 2300 metrov, odohráme dovedna osem zápasov, z nich sedem priamo v Mexiku na Estádio Olympico s kapacitou 70 000 divákov, jeden v Guadalajare, kde trénoval famózny maďarský hráč Gyorgy Orth. Sledoval napokon všetkých osem našich zápasov a po poslednom sa nás opýtal, akým systémom sme to vlastne hrali. Keď mu ho Jozef Karel objasnil, sňal klobúk so slovami: "Musím vám vzdať poklonu, ste veľké mužstvo, aké v Mexiku doteraz nehralo."
Mexický systém
Už na prvom tréningu sme sa presvedčili, čo nás vlastne čaká. Ledva sme lapali dych, navyše pri slabšom odpore vzduchu lopty lietali ako bláznivé. Videli sme trénovať mexických hráčov, a tí ukázali, že futbal vedia hrať. Za pozornosť stála najmä ich technika. Do smiechu nám nebolo a prebrali sme sa až na druhý deň, keď tréner Ferdinand "Gandi" Daučík zvolal hráčsku poradu. Slovo odovzdal Karelovi (ten sa, zhodou okolností, už v prvej polhodine prvého zápasu zranil, viac nenastúpil a bol vlastne koučom do konca zájazdu), ktorý nám priblížil medzištátny zápas ČSR - Francúzsko 0:4 v Prahe a rozobral taktiku Francúzov. Podľa nej sa rozhodlo o spôsobe našej hry v Mexiku a systém dostal napokon meno "mexický".
Karelova téza, ktorú tréner Daučíka celé mužstvo prijali, spočívala v tom, že Mexičanov musíme dostať na lopatky rýchlosťou a pohybom. Navrhol zmeniť "účinkujúcich" na troch postoch v útoku. Vyšiel z toho, že máme troch vynikajúcich bežcov, z nich jeden je navyše kvalitným a tvorivým technikom. Myslel tým na Preisa, zvaného "špekulačka", ktorému zveril organizáciu celého zámeru. Šimanskému pripadla nová úloha hrať centra a mne ľavé i pravé krídlo zároveň. V úvodnom zápase proti Atlante som začal na pravom krídle, no vzápätí som kopal roh z ľavého. Ostal som na ľavej strane, Preis sa stiahol ešte za ľavú spojku Schuberta a Malatinský sa na pravej strane vysunul až k čiare, kde viazal obrancu, hľadajúceho jemu určené krídlo. Toto prečíslenie na ľavej strane bolo signálom pre celé mužstvo, že práve tu vyvinieme silný tlak. Čochvíľa sme vyhrávali 1:0, v druhom polčase sme to úspešne zopakovali a bolo 2:0. Tento herný variant sme praktizovali v každom zápase, raz lepšie, inokedy horšie, ale konečný výsledok zájazdu bol impozantný: päť víťazstiev, dve remízy a iba jediná prehra. Žiaľ, prehrali sme práve s najslabším súperom gólom v poslednej minúte po Reimannovom zaváhaní. Na Estadio Olympico bolo vždy plno. Mexičania, vidiac obrovský záujem vydali na ďalšie zápasy permanentky. Tým si zľahčili úlohu, lebo žiadosti o lístky prevýšili číslo 300 tisíc...
V Mexiku sme s krátkym odskočením do Guadalajary pobudli päť týždňov. Štyri zápasy sme zohrali za denného svetla, tri za umelého, pričom aj v Guadalajare sme hrali večer. Hrať cez deň - to bolo mimoriadne náročné. Začiatky zápasov stanovili v nedeľu na pravé poludnie, aby nedošlo k časovej kolízii. V susedstve Estádia Olympico bol totiž Estádio Torros, býčia aréna pre päťdesiat tisíc divákov, kde vždy v nedeľu o štvrtej popoludní organizovali býčie zápasy. Ako jediný z našej výpravy som ich sledoval štyri nedele, kým ostatní iba raz, no potom už nemali náladu vidieť toto krvavé divadlo. Keď sme však všetci zavítali do arény prvý raz, ovácie prítomných na našu adresu nemali konca.
Šťastné číslo trinásť
Na úvodný zápas zájazdu sme nastúpili takticky dobre pripravení a preto aj s veselou mysľou. Ešte v kabíne sme všetci šestnásti po jednom pristúpili ku kapitánovi mužstva Vladimírovi Venglárovi, na jeho pravicu položili svoju a prisahali, že za Slovensko a ŠK Bratislava necháme na ihrisku aj dušu. Len čo sme opustili kabínu a na pravé poludnie vybehli na ihrisko, belasé dresy sme mali úplne prepotené. Po zápase sme boli natoľko vyčerpaní, že sme si v kabíne ľahli na mramorovú dlážku, len aby nás trošku ochladila. Zaťažko nám bolo aj vypiť občerstvujúci dúšok vody. Napriek tomu sme prežívali krásne pocity z víťazstva nad Atlantou 2:0, ktoré sa zrodilo po nadšenom výkone celého mužstva.
Dohoda stanovovala, že v priebehu zápasu môžu súperi vystriedať štyroch hráčov. Z našej rýchlosti a neustáleho menenia miest mali domáci taký chaos, že trvali na tom, aby sme v ďalších zápasoch mali na dresoch aj čísla, čo dovtedy u nás doma nebolo zvykom. Pristali sme, prečo nie, no keď vedenie prideľovalo čísla, nikto nechcel trinástku. Zobral som ju a stala sa mi šťastným číslom dodnes. S očíslovanými dresmi sme prišli aj domov a táto novota upútala ostatné české a slovenské mužstvá, takže zakrátko sa aj u nás plne udomácnila.
Pod horou Popocatepetl
Zájazd splnil aj spoločenské poslanie. Popularita nášho mužstva podnietila mnohých podnikavcov a akiste si prišli na svoje. Jedna firma vyrobila vlajočky s odznakom ŠK Bratislava a videli sme ich viať na mnohých autách. V predaji boli dokonca aj dámske šaty rôznych farieb s menami všetkých našich hráčov. Nechýbali pozvania na mnohé reprezentačné párty, na ktorých pohostinnosť nepoznala medze. Jeden majiteľ textilnej továrne pozval celú výpravu a požiadal nás, aby sme si uňho zatrénovali a zahrali s jeho mužstvom. Keďže jeho dcéra patrila k našim najvernejším fanúšikom, želanie sme mu splnili. Fabrikant nás pohostil a obdaroval, aby sme vraj na neho a Mexiko dlho spomínali. Prezreli sme si pamätihodnosti Mexika, navštívili predsedníctvo vlády, obdivovali pyramídy, absolvovali výlet pod horou Popocatepetl a vybrali sme sa aj ku kanálom v Xochimilku. No vari najväčšiu poctu nám vzdali na československom veľvyslanectve, kde na recepcii odzneli aj slová: "Ani tisíc diplomatov by nespropagovalo našu vlasť tak, ako ste to dokázali vy!"
Záverečný zápas v Mexiku, samozrejme pred vypredaným hľadiskom, impozantným spôsobom zakončil naše turné v tejto takej vzdialenej krajine. Keď rozhodca zápas skončil, obecenstvo povstalo a nastali obrovské rozlúčkové ovácie. S mexickou vlajkou sme obehli ihrisko a diváci si vyžiadali jeden okruh navyše, pri ktorom sa mi dostalo osobitné uznanie. Diváci ma zobrali na ramená a v skupine spoluhráčov niesli okolo celého ihriska.
Colná "skúška" v Houstone
Po bankete na našu počesť a prebdenej noci nastal čas odletu. Na letisku sa s nami lúčilo mnoho ľudí a nechýbali ani slzy. Fanúšikovia sa naposledy ozvali pokrikom, ktorý sme počúvali pri všetkých ôsmich zápasoch: "Alabio, Alabao, ala bim, bam, bom Bratislava, Bratislava, ra, ra, ra!"
Pristátie v Houstone v americkom štáte Texas a následná colná a pasová kontrola bola takou menšou skúškou toho - aj keď sme to, prirodzene vtedy ešte nevedeli - čo sa na nás chystá doma. Prvý z náš išiel na colnú kontrolu, a žasli sme. Po kuse musel všetko z kufrov vybrať a skladať na kôpku. Ďalší už na prehliadku, našťastie, nešli, len manažér Dr. Berke. Prežil ju bez ujmy, okrem štangle maďarskej salámy. "No vidíš, v Texase si dáme uherák," podotkol som Dodovi Reimannovi a snažil som sa dostať k bokom položenej štangli. Colník ma však zbadal a pohrozil mi, že vraj patrí manažérovi. Ten napriek tomu, že ňou chcel obdarovať v Chicagu tam žijúceho svojho priateľa, v zlosti ju rozrezal a hodil do koša.
Do Chicaga sme si zobrali len najnutnejšie veci, lebo celú našu batožinu colníci zapečatili a poslali do New Yorku na letisko La Guardia, kde na nás počkala do odletu do Európy.
V Chicagu u krajanov
Do Chicaga sme prileteli po polnoci z pondelka na utorok a neverili sme vlastným očiam. Na letisku stovky Slovákov-krajanov, samá slovenčina a krásne privítanie: "Chlapci, vítame vás v druhom najväčšom slovenskom meste!" Spočiatku sme sa čudovali, čo je to za transparent, ale keď nám oznámili, že v Chicagu žije osemdesiat tisíc Slovákov, že v Chicagu žije osemdesiat tisíc Slovákov, bolo nám všetko jasné, veď Košice mali vtedy len šesťdesiat tisíc obyvateľov. Krajania nás odviezli do hotela Cherman, ale späť nás nepustili. Rozhovory pri pivečku pretrvali do rána, aby si nás potom jednotlivé slovenské rodiny rozobrali až do štvrtka, keď sme večer zohrali zápas s výsledkom 6:1. V hoteli sme len spali a raňajkovali, o ostatnú stravu sa postarali krajania, a to skutočne skvele.
Deň po zápase nasledoval odlet do New Yorku, prehliadka mesta a o polnoci z piatka na sobotu let cez oceán do Londýna, kde nás čakala správa, že v Bratislave pripravujú veľké slávnostné privítanie. Nepamätám sa už komu to napadlo, či sa na nás nechystá nejaká búda, preto sme zohnali ihly a nite a nastala pracovná noc párania, ukrývania cenných vecí a zašívania...
Výbuch sopky z kakaa
V Bratislave na letisku bolo najmenej päťtisíc priaznivcov, ktorí utvorili uličku, aby sa najbližší príbuzní mohli pozdraviť. Zbadal som švagrinú a dva "montgomeráky", ktoré som mal v rukách, som jej podal aj so snímkami a mexickými novinami z nášho zájazdu, a tak som sa pobral na colnú prehliadku. Na nej sme zažili veľkú potupu, preto na tehelnom poli márne čakal na slávnostné privítanie plný štadión. Som presvedčený, že s prispením nejakých "dobrých Slovákov" všetko zariadila Československá obec sokolská ako odvetu za náš "útek". Neskôr som sa dopočul, že namiesto ŠK mali pripravenú náhradu a na zájazd mala odcestovať Sparta Praha. Aké šťastie, že "Jim" Šťastný to pred odchodom vycítil.
Prehliadka dvadsiatich štyroch účastníkov zájazdu sa začala o pol štvrtej po jednom. colníkov sa na nej zjavili aj pracovníci hospodárskej kontrolnej služby. Jeden z nich ma začal ohmatávať po šatách, no vtedy ma pochytila taká zlosť, že s krikom som ho chytil pod krk, zdvihol do vzduchu - kde sa vo mne našla toľká sila? - a hodil medzi ešte neskontrolovanú batožinu. Po tomto nečakanom extempore sa vytratili. Všetko, čo sme v Mexiku a USA kúpili, nám colníci zobrali, spísali zoznam, a tak naši doma museli čakať, kým ŠK Bratislava zaplatil clo vyše stotisíc korún, a veci nám vydali. Clo sa zaplatiť muselo napriek tomu, že klub odovzdal do štátnej banky štrnásťtisíc dolárov čistého zisku zo zájazdu. O akú sumu vtedy išlo, svedčí skutočnosť, že jedny "rifle" stáli dva doláre. Štyroch z nás prehliadka obišla, jedným z nich bol Reimann. V Chicagu kúpil veľký námornícky vak a keď doň balil veci, zamiešal som mu medzi ne dve kilá kakaa. Reimann vak pred colníkom otvoril, a vtedy ako keby nastal výbuch sopky, z ktorej sa rúti láva, v našom prípade to bolo kakao. V momente bol v miestnosti mrak prachu, ktorý štípal v očiach a v nose, nastalo kašľanie a každý sa usiloval uniknúť z miesta katastrofy. A to bol koniec potupy. Štátne pasy sme mali odovzdať, no ostali u nás, čo si potom odniesol vedúci výpravy...
Po takomto "privítaní" nás autobus odviezol do Limbachu, kde bol veľký banket. Mali tam dobré vínko, takže napokon z karu vzišiel smiech a dobrá nálada. Nedopriali nám zúčastniť sa na slávnostnom privítaní na štadióne, no zostal v nás dobrý pocit, že sme Slovensko a ŠK Bratislava vzorne reprezentovali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
