ako pred rokmi a z ktorej stále vyžaruje neuveriteľná charizma? Speváčka, ktorá preslávila Levandulovú, či Čerešne a ktorá mala to šťastie na spoluprácu s takými vynikajúcimi ľuďmi ako Pavel Kopta, Petr Hapka, či Michal Horáček, aj po viac než 40 rokoch pôsobenia na scéne pritiahne na svoje koncerty neuveriteľné množstvo ľudí. Nečudo, veď jej vystúpenia nie sú len o vynikajúcej hudbe, skvelých muzikantoch a neopakovateľnom hlase speváčky, ale predovšetkým o nevyčerpateľnej energii a láske, ktorou skrz-naskrz naplní každého v hľadisku.

O pár týždňov sa v rámci svojho narodeninového koncertu prvýkrát postavíte na dosky Národného divadla v Prahe. Splní sa vám tým nejaký sen?

- Vôbec nie, stáť na doskách Národného divadla nebola nikdy moja ambícia. Naozaj nie. Bola to skôr prestížna ambícia mojej agentúry. Mne to pridáva iba starosti, pretože každé predstavenie je pre mňa veľká zodpovednosť a tu sa ten pocit ešte zdvojnásobí. Pred tou budovou mám totiž takú posvätnú úctu, až mám pocit, že na mňa padá.

Takže budete opäť vyjednávať s Bohom?

- Nó, niekedy mám také kšefty s pánom Ježiškom. A aj teraz som povedala, že keby som toho 20. októbra Národné divadlo zvládla, tak ho už ďalej nebudem obťažovať. Už totiž nemám v úmysle púšťať sa do takých, pre mňa veľmi stresových, projektov.

Vraj máte tendenciu byť dvakrát do roka sentimentálna. Na narodeniny a na Silvestra.

- Vtedy obyčajne človek sumarizuje... Aj preto na svoje narodeniny stále koncertujem. Sústredím sa na to, aby bolo predstavenie čo najlepšie a nemám čas zaoberať sa príliš sama sebou. A na Silvestra chodievam s jednou príjemnou skupinou ľudí na veľký peší výlet v okolí Prahy. Je to stále veľmi veselé, ale aj dosť namáhavé, takže keď prídem okolo pol šiestej domov, som taká unavená, že prespím aj polnoc.

Nerada rekapitulujete?

- Práveže nechcem byť sentimentálna...

Za čím z toho, čo už uplynulo, vám je ľúto?

- Mať rodinu pri mojom povolaní je veľmi ťažké. A keď som sa o to pokúsila, skončilo sa to rozvodom. Z toho manželstva mám syna, ktorému som sa však vôbec nemohla venovať a to mi je ľúto.

Šansón potrebuje nebo aj peklo - čo je vaším nebom a čo peklom?

- Môj život málokedy plynul pokojne. Takže to je teraz na mojom zrelom, až prezrelom veku, fajn, že už ide len o to, aby som bola fit a mohla stáť na javisku. Pretože pracovne už viem, že žiadnu dieru do sveta neurobím a ani nemám tú ambíciu. Tak už len spievam publiku, ktoré som si za tie roky získala a to je to, čo ma teraz uspokojuje.

Vravíte, že je fajn, keď život plynie pokojne. Ale myslíte, že by to bolo zaujímavé, keby to tak bolo stále?

- Za mlada rozhodne nie, vôbec nie (smiech). Ja by som určite nechcela byť mladá a mať nudný život. Naopak, nabiť si držku človek občas potrebuje, aby sa poučil. Mama a tata vám môžu rozprávať čo chú, ale človek sa z chýb druhého nepoučí. Tú skúsenosť si musí urobiť sám. Aj o tom je mladosť, aj o tom je život...

Hlavne je to často tak, že to krásne vnímame intenzívne najmä preto, že existuje aj to škaredé...

- Ak je človek natoľko múdry a vie si to uvedomiť, tak je to báječné. Často zažívame veľké šťastie a ani si to neuvedomujeme. To je škoda.

Vraj veríte v horoskopy.

- Verím. Ja si totiž myslím, že človek je bytosť v tomto vesmíre, ktorá je súčasťou niečoho. Ak by som mala byť realistickejšia, tak poviem - vieme, že v našom tele je 60% vody. A keď si predstavíme aký veľký je príliv a odliv pri mori, ktorý spôsobuje mesiac, tak si predstavme, čo ten mesiac musí urobiť s naším telíčkom. Určite musí mať na nás vplyv.

Nechávate si robiť aj osobné horoskopy?

- Nie, skôr ľudia, ktorí vedia, že ma to zaujíma, mi ho urobia. Ja si ho stále aj prečítam, ale našťastie, vždy po čase zabudnem, čo tam bolo.

Počas vašej kariéry ste väčšinou spolupracovali s mužmi. Presvedčili ste sa o tom, že medzi chlapmi a ženami môžu existovať aj čisté vzťahy bez toho, aby po čase do hry vstupoval sex?

- Samozrejme, že môže nastať aj taká situácia a ja to neodsudzujem, pretože sex je veľmi zdravá záležitosť a je dobré, keď to všetko v telíčku funguje. Ale nemusí to byť stále ten prípad. Určite existuje aj čisté priateľstvo bez bočných úmyslov. Ja som mala väčšinou veľmi dobrých kamarátov mužov.

Svojho času ste sa stretávali aj s pánom Bohumilom Hrabalom. Obohatilo vás to?

- Sedieť vedľa neho bol stále obrovský zážitok. On bol hlava preveliká - mal skutočne veľké vedomosti a bol aj obrovskou osobnosťou. A to vám stále niečo dá. Len on nezniesol, že neviem piť toľko piva. A tak som si tajne, aby to nevidel, dávala na vedľajší stôl šálku s čajom. Veľmi ho totiž rozčuľovalo, keď som pochlipkávala čaj.

Ak sedí človek vedľa takej osobnosti, cíti sa ako malý Jarda?

- Ja som ďakovala osudu, že mi to vôbec doprial. Tak, ako som bola strašne šťastná, že som poznala pána Wericha. Viete, keď s tými ľuďmi hovoríte bárs aj o zákuskoch, aj to je obrovský zážitok.

Dostali ste niekedy od pána Hrabala nejaký text pre svoju pesničku?

- Nie, ale keďže vedel, že mám veľmi rada opery, daroval mi s venovaním nahrávku Toscy s Mariou Callasovou. Z toho mám veľkú radosť.

Pán Malásek raz povedal, že vzťah šansoniérky a jej hudobníka je takmer ako manželstvo. Vnímate to aj vy takto?

- Je pravda, že celú kapelu mám veľmi rada a som šťastná, keď sa stretneme na koncertoch. A oni sa tvária, že ma majú tiež radi, ale neviem, či je to pravda (úsmev). Samozrejme, že nás spája aj vzájomný rešpekt a úcta, pretože to je základ dobrých vzťahov.

Pred čím máte vy najväčšiu úctu?

- Ak je niečo Božie. Ak má napr. človek obrovský talent. Pretože to je skutočne Božie. A ešte pred životom v najširšom slova zmysle a pred vedením - keď niekto niečo vie, ak niekto dobre uvarí alebo urobí dobrú stoličku... To všetko vo mne vzbudzuje veľký rešpekt.

Ako často sa stretávate so svojím synom?

- Ja mám teraz syna v Prahe, kde robí hasiča. A aj teraz pred chvíľou sme spolu telefonovali.

Čo po vás zdedili vaše vnúčatá?

- Tak ako každá stará mama, aj ja ich potichúčky sledujem. Jedného vnuka mám v Prahe. Ten ide teraz na FAMU. Má veľké výtvarné cítenie a je veľmi šikovný a schopný. Druhý žije v Bratislave, má 16 rokov a študuje na stavebnej priemyslovke. Už od mala maľoval nejaké budovy, stále niečo staval a dával tomu dej. A pretože ja mám veľmi rada architektúru, milujem stavby a domy, tak som si stále v duchu priala, že by mohol do týchto oblastí zabrúsiť...

Kto je viac hrdý na koho - vy na svoje vnúčatá alebo oni na vás?

- Veľmi dúfam, že im nerobím hanbu. Ono je to náročné a aj pre nich. Tak by som bola rada, keby sa za mňa nikdy nemuseli hanbiť.

Ste od niečoho závislá?

- Od môjho malého bytu. Nechcem byť sentimentálna... Ono sa to stalo tak, že som v určitom období dostala toto bývanie a tak som si naň zvykla, že som ho nikdy nevymenila. Je to taký bytík, do ktorého vchádzate cez špajzku, takže najprv idete okolo zavarenín a vysávačov. Dokonca, keď ku mne prídu remeselníci, tak im hneď kričím, že je to malý byt. Nemôžu totiž ísť vedľa seba, ale iba za sebou.

Stále ste mali šťastie na mimoriadne šikovných spolupracovníkov. Máte napriek tomu ešte nejakého vysnívaného človeka, s ktorým by ste chceli spolupracovať?

- Ja by som skôr bola rada v situácii, aby som to všetko, čo som posľubovala a aj mám doma materiál, aby som to splnila...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.