ktoré v čase vojny zatíchli, lebo "kde dunia zbrane, mlčia múzy", vyrástol rozsahom, a najmä obsahom, "najväčší z malých" a "najmenší z veľkých" festivalov. Dnes je reprezentatívnou vzorkou nekomerčného a objavného umenia. Ešte doložme: pôvodným jeho dejiskom, vlastne prológom, bolo mesto Lugano. Lež tam prebehlo pred pol storočím "najstupídnejšie a najškodlivejšie referendum", ako ho charakterizoval vtedajší žurnalista Raimóndo Rezzonico, a tak Festival internazionale, ako "druhý najstarší na svete" (po Venezii) odštartoval roku 1947 v Locarne. A pán R. Rezzonico bol potom presne 50 rokov, bez ohľadu na premeny politickej a ekonomickej meteorológie, prezidentom tejto prehliadky.
Pocit stability poznamenáva, pokiaľ viem, aj stálosť pevného teamu, ale najmä: odolávanie premenlivosti módy, neústupčivosti vkusu a náladám publika, ba aj istá hrádza - pokiaľ je odolnosť voči povodniam komercionalizmu a macdonaldizmu vôbec možná. A kde nie je, tam aspoň usporiadatelia sa usilujú dodržať kompromis medzi umením a príťažlivosťou pre publikum.
Minulosť
Minulosť locarnskej prehliadky je vyčalúnená menami slávnymi a oprávnene obdivovanými. Pri tohoročnom zablikali z veľkých portrétov hviezdne legendy: Marlena Dietrichová, Hilde Krahlová, René Clair, Roberto Rossellini, Mark Donskoj, Jasques Rivette, Geraldine Chaplinová, Stanley Kubrick, John Ford, Miloš Forman, Jana Brejchová, Jiří Trnka a za slovenský Organ Štefan Uher. Ach, ako dávno!
Poviete: minulosť. Pre skutočne veľké umelecké podujatia nie je typický ich rozsah a reklama, ale predovšetkým úcta k tradícii. Tú pestujú tuná s talianskou, ba takmer rímskou pietou, neskrývajúc ťažkosti, ale aj otvárajúc náruč všetkým, čo sa o ňu pričinili. Minulosť Locarna, pamätajúc aj na luganský prológ, začínala sa v záhradách Grand Alberga Locarna, teda pod oblohou a až neskôr sa festival preniesol na Piazza Grande, pred "najväčšie plátno sveta" 26 x 14 metrov, kde večer čo večer predstavenia sleduje až 12 tisíc divákov. Okrem toho postupne popribúdali sály. Okrem Piazzy premietajú súbežne v šiestich: Palazzo Fevi, Moretina, Casino, Rex a dve v Rialte. Obecenstva bývalo kedysi dovedna 3-5 tisíc, vlani malo Locarno rekord 155 000 divákov, tohto roku kvôli celkovému útlmu záujmu pre ekonomickú recesiu, ktorá neobišla nijakú krajinu, "iba" 142 000. Kedysi tu začínali s niekoľkými - pravda parádnymi a vždy originálnymi filmami. Prvoprvými víťazmi boli "le cher ami" René Claire ("Mlčať zlato"), "il grande" Roberto Rosselini ("Germania Anno Zero"), "il fantastico" Vittorio de Sica ("Zlodeji bicyklov"), čiže vtip, genialita, umenie, ale aj hlboký sociálny pohľad a vtedajšia novinka zvaná - neorealizmus. Práve tejto veľkej tradícii, bez ohľadu na teror skorumpovaných médií a mamutích koncernov, ostala odolná tradícia Locarna verná.
Láska
Láska spred pol storočia je takmer, alebo celkom taká istá, ako tá roku pána 1937. Aspoň sa to usiluje predviesť, pravda z toho, čo je na jedálnom lístku tvorby tejto doby, aj starostlivo vyberaný repertoár prehliadky. "Bez filmu by sme neporozumeli nášmu storočiu," hlása ako vyznanie ambiciózna direkcia, aj duša festivalu, signora Irena Bignardi, donedávna redaktorka denníka "La Republica". Skupina expertov prejazdila kus sveta, aby z dostupnej úrody troch kontinentov vybrala dvadsiatku "objavov" pre súťažnú prehliadku. Väčšina z nich je, akože ináč: o láske.
V severských snehových pláňach ostrova Hokaido hľadá hrdina japonského režiséra Masahora Kobaišiho svoju milovanú a objaví v snehobielych šatách utrápenú - "Holičku". Tá netrpí nešťastnou láskou, lež manželstvom s mužom, ktorý beznádejne prepadol inej než ľúbostnej vášni: hazardným hrám. Hrdina "na nepoznanom nebi ožiarený svetlom", jej lásku ponúkne, aj poskytne, kým "biela nepoškvrnená sestrička" neprejde mnohými náručiami.
V úbohej komôrke v Alma Ate snívajú dvaja kazašskí drobní šmelinári. Jeden o presídlení do vytúženého Nemecka, druhý o láske ku krásnej, tajomnej žene v červenej róbe. "Malí ľudia" v debute Marimana Turebajeva prekonajú aj veľké sklamania humorom a poéziou.
Ale láska najnežnejšia, aj najhriešnejšia, má prameň v Indii. Podľa novely laureáta Nobelovej ceny Rabindranath Thákura "Hra vášní" ožila na plátne krásna Binodini, spodobená svetovou hviezdou Ajšvarya Rai. Milenka dvoch mužov. Prirodzene oboch zadaných. A neprirodzene každého ináč zapojených do národnostnooslobodzovacieho boja. Hrdinka búra tradíciu, že ovdovená žena má smútiť a odmietať ďalšie lásky. Indická literatúra, aj film, často revoltujú proti tradícii predstavujúc ženu ako rozbíjačku manželstiev, zvyklostí aj okovov, ktoré spunávajú jej slobodu.
Zaujímavé: ani romantická láska, ani hriešna, nenašla - na rozdiel od publika - pochopenie u locarnskej poroty, hoci na jej čele bol fanatický filmový fanúšik Franck Nouchi, šéf kultúry parížskeho Le Mondu, teda z krajiny, kde číslom jedna života je práve láska.
Laureáti
"Mlčiace vody" pochádzajú tiež z bývalej "perly britskej koruny", z čias po jej rozdelení, keď v Pakistane prevzali moc generáli a vzápätí vyhlásili islámsky štát. Režisérka Sabiha Sumar sa usilovala "o poznanie spoločenských pomerov, roztrhnutých rodín, oživovanie predsudkov, starej a novej nenávisti v rodnej krajine a vo svete." Krutosť a nezmyselnosť nekončiacich sa náboženských sporov dovŕši sa v príbehu jedinkej osamelej ženy v Pakistane, ktorú márne hľadajú jej indickí príbuzní a ktorej syn opúšťa rodinu aj svoju mladú lásku, prepadnúc fanatickému fundamentalizmu. Možno sociálny rozmer, pravdivosť príbehu, aj profesionálna štylizácia režisérky, ktorá má za sebou štúdium v Cambridgi a New Yorku, ale aj trpké spomienky na domovinu, rozhodli pre jej nomináciu na Zlatého leoparda.
Jediný veľký európsky objav, odmenený Striebornými leopardami za ženský a mužský herecký výkon, aj za celok je rumunská dráma "Mária". Príbeh ženy v rozpadajúcej sa sociálnej sieti, prinútenej obetovať v záujme rodiny, a najmä detí, svoju česť, je síce zďaleka nie nový, ale v postsocialistickej skutočnosti nadobúda nové črty, presahujúce individuálne osudy. Diana Dombrava, sprvoti plachá, ranená, potom drsno praktická v realite trhovej spoločnosti a Serban Ionescu ako človek, ktorý stratil prácu, prepadne alkoholu a beznádeji a rezignuje v emigrácii, predvádzajú majstrovstvo, kde sa spája veľká herecká technika s prežívaním.
"Šťastná trinástka" Catherine Hardwickovej odráža s veľkou úprimnosťou pocity mladej americkej generácie, ktorá chce mať odrazu všetko, hlce život a už v "šťastných trinástich" okúsi lži, nespokojnosť a odcudzenie.
Možno porota rozhodovala aj diplomaticky, keď podelila "veľké" vavríny medzi tri kontinenty. Rozhodne však talentov nebolo menej, ako na pompéznom festivale v Benátkach, kde, zrejme, "čírou náhodou" zvíťazil ruský film, ktorý z mesta pri jazere v poslednej chvíli prelanárilo bohatšie mesto na lagúne.
Legendy
Sviatkom pre Locarno a pre celý nielen kultúrny svet bolo pripomenutie štvornásobnej laureátky Oscara herečky Katherine Hepburnovej, ktorá tohto roku v predposledný júnový deň vo veku 96 liet odišla zo života. "Holiday" George Cukora o vysokej spoločnosti a businesse s partnerom Garym Grantom má už 65 rokov a dodnes šokuje modernosťou prejavu všestrannej herečky, ktorá sa stala ikonou storočia.
Sviatkom a jubilejnou spomienkou na 10-te výročie skonu Frederica Felliniho bol príbeh mravov a šantivosti XVIII-teho storočia: "Il Casanova" s Donaldom Sutherlandom v hlavnej úlohe. Keď pri prezentácii na Piazze oznámili, že dielo maestra pobeží "mimo súťaže", vzbudilo to všeobecnú veselosť, ale aj nostalgiu, že dnes, žiaľ, sa ani takí švihácki kasanovovia, ale ani takéto pôvabné diela nerodia.
Všetky sviatočné očakávania prekonal memoárový týždeň na "divadelného kráľa Európy" XX. storočia - Friedricha Dürenmatta. Popri výstave obrazov tohto všestranného génia, ktorý bol aj maliarom, popri ukážkach jeho hier a projektu "Centre Dürenmatt", ktorý budujú v Neuchateli, premietali seriál jeho filmov, kde v daktorých aj sám hrá. Bolo pôžitkom porovnávať v totožnej roli európskeho Heinza Rühmanna a amerického Jacka Nicholsona ("Prísaha"), či čiernu hlavnú hrdinku "Návštevy starej dámy" Ami Diakhante zo Senegalu s bielučkou, takmer svadobnou "starou dámou" Inrid Bergmanovej. Manželka Charlotte Kerr-Dürenmattová premietala dokumentárny film o všedných dňoch nevšedne nadaného umelca, ktorý bol a ostal európskou legendou.
Locarnský festival sprevádza vynikajúca organizácia s malým štábom a propagáciou podopretou výstavnou a publikačnou aktivitou. Malé mestečko pri jazere počas festivalu ožíva jednak pestrou výzdobou, aj obrovským záujmom hostí zo všetkých svetadielov. Pod všadeprítomnými krídlami Telecomu, Union des Banques Svisses a troch tuctov ďalších sponzorov teší sa Locarno a umenie v ňom priazni prírody, podporovateľov, divákov a najmä prívetivej, dlhé roky pestovanej ovzdušia, v ktorom sa dobre stretáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
