Prvý prípad krivého obvinenia zo strany RIAA

Šesťdesiatšesťročná sochárka Sarah Seabury Wardova musela byť dosť prekvapená informáciou, že podľa RIAA zdieľala pomocou systému Kazaa viac než

dvetisíc hudobných súborov.Už nejaký čas sú na každodennom poriadku správy o ďalších a ďalších súdnych sporoch, vedených zo strany RIAA (Recording Industry Association of America). Asociácia niekoľkých mamutích nahrávacích spoločností týmto spôsobom zatiaľ neveľmi úspešne bojuje proti ľuďom zdieľajúcim cez internet súbory chránené autorskými právami. Okrem toho, že hudobné a iné súbory zdieľa neustále čoraz viac ľudí, stratégia RIAA získala ďalšiu trhlinu. Zistilo sa, že jedna z osôb bola obvinená neprávom.Sochárka Sarah Seabury Wardova musela byť dosť prekvapená informáciou, že podľa RIAA zdieľala pomocou systému Kazaa viac než dvetisíc hudobných súborov, pričom pri niektorých nahrávkach je pokuta až 150 000 USD. Uviedol to denník The Boston Globe. Wardová, šesťdesiatšesťročná pani, ktorá v živote nenainštalovala takýto softvér, mala okrem iného zdieľať i rapové nahrávky vulgárnejšieho zamerania, napríklad skladbu I`m a Thug (som bitkár) od umelca menom Trick Daddy. Spočiatku sa uvažovalo, že za zdieľaním mohli stáť jej deti, ale spomínaná pani žije sama. Navyše, jediný počítač v domácnosti bol Macintosh, zatiaľ čo aplikáciu Kazaa je možné nainštalovať len na platforme Windows, píše Boston Globe.Kde mohla nastať chyba pri hľadaní podozrivého?Na počiatku si RIAA vyhliadla používateľa vystupujúceho pod prezývkou Heath7. Usvedčujúcou informáciou je kombinácia IP adresy a času, kedy bol používateľ pripojený.Nasledoval proces, v ktorom sa súd obrátil na providera, cez ktorého sa Heath7 pripájal na internet. Provider na základe už spomínaných informácií vie zistiť, kto sa za danou IP adresou skrýva. Takéto pátranie po podozrivej osobe môže zlyhať na dvoch miestach. Alebo provider priradil IP adresu nesprávnemu používateľovi, alebo RIAA požadovala informácie o chybnej adrese. Kde však chyba naozaj nastala, zrejmé nie je.Problém obmedzenia nelegálneho zdieľania súborov je i v tom, že je ťažké nájsť vhodný komerčný ekvivalent. Platené internetové služby ako Pressplay, iTunes či MusicNet sú na jednej strane lacnejšie než kupovanie CD nosičov v kamenných obchodoch, ale je to cena za viaceré obmedzenia - niektoré služby umožňujú stiahnuť len desať skladieb mesačne, a v archívoch sa nachádzajú skôr komerčne zamerané nahrávky. Ľudia s vkusom z okraja hudobného spektra tak len ťažko nájdu v týchto službách plnohodnotnú náhradu. Na serveri USA Today už profesorka International Business School Jane Hughesová uverejnila zaujímavú úvahu - v situácii, v ktorej väčšina obyvateľov viac-menej verejne porušuje zákon, možno hovoriť o prohibícii, a je vhodné tento zákon zmeniť.