presvedčivosť, otvorenosť a nespochybniteľnosť rozhodnutí. Nič z toho premiér slovenskej vlády neponúkol. Isteže sa občas vyskytnú krízové situácie, ktorým sa zvonku nedá rozumieť a vzbudzujú neistotu. Mojžiš je však kauza hraničná, resp. už skôr "cezhraničná", kde dnešné riešenie je jednoducho neprijateľné. Otáznikov nad svojím postupom a motiváciou namaľoval Mikuláš Dzurinda také množstvo, že predovšetkým on je dlžný zrozumiteľné vysvetlenia. Premiérove tajnosti nesmú zostať zamlčané, lebo svojím obsahom môžu otriasať krajinou ešte veľmi dlho. Klišé, ktoré podsúva najmä Pavol Rusko, že zotrvanie Mojžiša by destabilizovalo Slovensko, je krátkodobou pravdou. Dlhodobou pravdou je, že stokrát väčšou destabilizáciou bude silové riešenie zo včerajška.
Celá politická podpora, ku ktorej sa premiér dopracoval, bola dosiahnutá vydieraním a zastrašovaním. To je pre demokraciu alarmujúce. Ivan Šimko neuhol a skončil, Rudolf Chmel uhol, potom sa vzpriamil a zabrechal, aby napokon uhol aj druhýkrát. Zosmiešnil sa a stratil dôstojnosť. Je skľučujúce vidieť autonómnu osobnosť a celoživotne nezáviského intelektuála, ako sa zosral a zlomil. Veľký pozor na posolstvo, ktoré zanechal Rudolf Chmel: Členovia vlády sa nerozhodovali slobodne. To je strašné - stranícka disciplína, ktorá občas musí byť, predsa končí tam, kde začína múr svedomia. Otázka dneška teda znie, či kauza Mojžiš je výnimka, alebo mediálne obnažený vrchol ľadovca.
Bude len vítané, ak "budúcnosť presvedčí o správnosti rozhodnutia aj tých, ktorí zaň dnes nehlasovali" (Dzurinda). Genéza kauzy ale núti k veľkej skepse - premiér nepresvedčil doteraz nikoho a nevidieť, odkiaľ by vyhrabal nové argumenty. Ak si pozrieme napr. jeho výpoveď na prokuratúre, za "dôkazy" vydával také veci, ako napr. vyjadrenie Petra Tótha v nejakom rozhovore či výroky komentátorov zo SME a Formátu. Medzi bezpečnostnými rizikami Mojžiša, ktoré SIS pravdepodobne nezákonne posunula Dzurindovi, sú také kraviny, že napr. v Bruseli si Mojžiš kúpil štrnásť fliaš drahého vína, čo dokazuje vraj nesúlad jeho príjmov a výdavkov.
Otázka: Keby Dzurinda vlastnil čokoľvek s normálnou dôkazovou hodnotou, potreboval by od SIS vyfabrikované nezmysly?
Dzurinda (a Rusko u ministrov ANO) sa teda presadil brutálnym nátlakom, nie argumentáciou. Skutočnosť, že koaliční partneri, verejnosť a ani relevantné zahraničie nepoznajú dôvody, otvára široké pole pre špekulácie a indície. Aj veľmi konkrétne. Nedajú sa zverejniť, hoci do každej vety by sa dalo vsunúť "údajne" - a komentátorovi nijaké obvinenie nehrozí. Ale nechce sa znižovať k metódam, aké na Slovensku praktizuje predseda vlády. Mnohé náznaky však podopierajú Ficov refrén, že "táto vláda je len o biznise". Odvolávať sa na kolosálneho populistu je smutné, ale po kauze Mojžiš sa z Ficovej vety dá s čistým svedomím odmietnuť iba to - "LEN". Táto vláda určite nie je LEN o biznise. Na diskvalifikáciu však úplne stačí, ak je AJ o biznise. A exekúciou Mojžiša vydali SDKÚ a ANO doteraz najsilnejší argument, že v tom biznise bude viac, než sme doteraz predpokladali. Najkulatnejšie sa dá pozadie charakterizovať tak, že Ján Mojžiš nabúral systém vzťahov a väzieb medzi politickým a podnikateľským krídlom SDKÚ do takej neznesiteľnej miery, až ho to zabilo. Bezpredmetné sú pritom všetky dristy, snažiace sa o "vyváženosť", teda že ide o akýsi súboj dvoch skupín (skupiniek), kde na oboch stranách niet spravodlivých, sú iba manipulátori tendrov a zlodeji. To by totiž premiér mával úplne inými dôkazovými materiálmi, než 14 fliaš z Bruselu či sťažnosť, že ho Mojžiš ohovára.
SMK a KDH sa zachovali neprincipiálne. Spôsob odstránenia Mojžiša spochybňuje samotnú podstatu moci, ktorej sú súčasťou a za ktorú nesú spoluzodpovednosť. Na strane druhej by bolo nespravodlivé ich totálne zatratiť, lebo existujú legitímne argumenty hovoriace proti radikálnym krokom. Predovšetkým osud niektorých rozbehnutých reforiem (to bola asi aj brzda Rudolfa Zajaca) a mocenský chaos, ktorý by po vypovedaní koalície nastal. Tvrdú kritiku však Bugár i Hrušovský zaslúžia kvôli mizernej stratégii - tým, že dali najavo, že konflikt nepoženú na ostrie noža, Dzurindovi nesmierne uľahčili úlohu. Keby bol postavený pred hrozbou, že SMK a KDH zvažujú aj radikálne riešenie, dnešný komentár v Korzári by bol o inom.
Keďže v KDH a SMK boli na facku a poníženie psychicky pripravení, včerajšok vzťahy v koalícii už nezhorší. Otestuje ich až prípadné pretláčanie kandidáta na riaditeľa NBÚ Ježovicu, ktorého sa premiér nemieni vzdať. Druhý október 2003 je ale hoden zapamätania. Bol to čierny deň slovenskej demokracie a je možné, že si ho budeme ešte veľa pripomínať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
