Bratislave a hosťoval v Slovenskom národnom divadle. Svoj hlas prepožičiava rôznym postavám a milovníci seriálu Priatelia ho určite okamžite identifikujú - je to Ross. V Košiciach sme sa s ním stretli pred natáčaním hudobného koktailu Petra Stašáka v Dome umenia, kde vznikol aj tento rozhovor...

Po účinkovaní v talianskom seriáli Citadela vraj stále čakáte nejaké ďalšie ponuky z Talianska.

- (úsmev) Áno, ale zatiaľ sa nič nedeje. Som veľmi sklamaný. No vonku to tiež nie je jednoduché. Ak by som im aj bol rok, dva, tri k dispozícii každý deň kvôli castingom, producentom a manažérom, ešte to zďaleka neznamená, že by som dostal príležitosť a presadil sa. A keďže ja som ešte úplne od ruky, tak je to v ríši snov čakať, že príde nejaká veľká ponuka. Ale ktovie, možno...

Vedeli by ste sa zo dňa na deň pozbierať a odísť žiť do zahraničia?

- Takúto ponuku som v podstate dostal v Taliansku hneď pri nakrúcaní. Aj som to zvažoval a bavil sa o tom s rôznymi ľuďmi, ale tí mi vysvetlili, že keď neviem po taliansky, tak to nemá zmysel. Bolo by to ešte 20-krát ťažšie, než keby som ich reč ovládal. V Citadele som totiž točil po anglicky. Je možno trošku smola, že som nedostal ponuku z anglicky hovoriacej krajiny, no ani tam to nie je o nič jednoduchšie. Jediná priekopníčka, ktorá sa snaží presadiť v Hollywoode, je Silvia Šuvadová. Nezriedka sa však stáva, že vynikajúci herci tam robia barmanov, čašníkov a čakajú na príležitosť.

Vraj ste kedysi boli romantik, ale už nie ste. Dá sa z romantiky vyliečiť?

- V našej brandži sa dá z romantiky vyliečiť veľmi dôsledne. Je totiž plná súbojov o roly, príležitosti, o schodíky v kariére. Sú to boje medzi jednotlivými skupinami tvorcov, ktorí sa neuznávajú, intrigy, ohováranie, ešte do toho vhupol bulvár a navyše je na Slovensku veľmi málo práce. Myslím si, že tu všeobecne vo všetkých vzťahoch je človek rýchlo vyliečený z niečoho takého, ako je romantika alebo ideály a sny. Ale máličko z tej romantiky si treba ešte v srdci nejako ubrániť.

Do čoho ju potom investujete?

- V práci sa občas stane, že ma nejaký projekt úplne chytí a potom som do toho úplný blázon. Dokonca taký, že strhnem aj ostatných. Nedávno sa mi to stalo pri muzikáli ...každý má svojho Leona. Je to fantasticky napísané, mal som výbornú partnerku (Karin Olasovú - pozn. red.), takže som do toho strašne veľa investoval, dával som zo seba úplne všetko.

Hovorili ste aj o intrigách. O herečkách sa vraví, že sa k dobrým postavám musia preboxovať cez posteľ. Ako sa potom k úlohám dostávajú mužskí protagonisti?

- V prvom rade sa musím zastať niektorých svojích kolegýň, ktoré sú dobré a je poznať, že sa k úlohe nedostali cez posteľ. A ako to funguje u chlapov? Cez takzvané kamarátšafty. Bohužiaľ, herci si musia nadštandardne všímať režisérov, producentov, šéfov divadiel, šéfov činohier... Musia byť s nimi vo veľmi príjemnom korektnom vzťahu a všetko navyše sa ráta - ak je to priateľstvo a hlavne, keď sa chodí piť. Mne veľmi prekážajú vzťahy založené na tom, že ľudia spolu pijú, chodia do podnikov alebo za babami... Ale kamarátšafty spojené s flámovaním dosť pomáhali a aj pomáhajú a ja iba dúfam, že to bude stále menej, pretože ma to vyrušuje. Je to neprofesionálne.

Takže vy ako človek, ktorý sa chce udržať v brandži, nemôžete vypadnúť z toho hýrivého života?

- Ale nie. Ak máte pocit, že som sa udržal v profesionálnom živote a že stále niečo robím, tak vám ďakujem, udelili ste mi poklonu. Lebo ja som z toho bratríčkovania sa a popíjania už dávno vystúpil a prišiel som kvôli tomu o veľké pracovné príležitosti. A aj tým, že som často pomenúval veci presne, že som vystúpil proti mocným ľuďom a povedal som, aké spôsoby využívajú vo svojich divadlách alebo v okruhu svojich spolupracovníkov. Bol som neprezieravý a prišiel som o dosť kontaktov i práce. Ale nemám z toho až taký najhorší pocit.

Takže neľutujete?

- Pri niektorých projektoch to ľutujem. Mohol som trošku viac ohnúť chrbátik, aj keď by mi z toho teraz možno bolo zle...

Presne o to ide, či vám stojí za to robiť veci, z ktorých by vám potom bolo nevoľno.

- Niekedy to, bohužiaľ, za to stojí. Lebo inak sa nedostanete k príležitosti alebo k produkcii. Prišiel som totiž o naozaj pekné príležitosti. Možno by stálo za to aspoň to na tých ľudí zahrať, že si ich vážim a že si o nich veľa myslím.

Je pravdovravnosť vašou prioritou?

- Priznám sa, pracujem s tým. Človek totiž musí variovať. Netvrdím, že otvorene klamem, ale veľakrát nepoviem pravdu alebo sa vyhnem istým témam.

Už vás medzičasom nemrzí, že to tak v živote chodí?

- Niekedy ma to mrzí viac, inokedy menej.

Povráva sa, že z vás boli pri natáčaní Citadely talianské ženy celé paf.

- To povedala Barbora Bobulová. Ja som to až tak nepociťoval. V každom prípade bola väčšina žien, čo tam robili - od maskérok, produkcie až po réžiu - veľmi milé a príjemné. Barbora to pomenovala tak, že z nás, teda zo mňa a ďalšieho vynikajúceho slovenského herca Juraja Rašlu boli ženy celé paf. Možno to trošku okrášlila. Ona je veľmi zlatá...

Aj keby to okrášlila, človeka stále poteší, ak sa niečo také dozvie, však?

- Jasné, vždy to polichotí - a to rovnako chlapom ako ženám - ak sa povie, že človek dobre vyzerá, je sympaťák alebo sa niekomu páči.

Ako sa vám páči postava Rossa zo seriálu Priatelia, ktorú dabujete?

- K takýmto tragikomických alebo komickým postavám mám ja veľmi blízko, hoci som ich stále dostával málo. V televízii vôbec nie, skôr som hral dramatické postavy. Ale ja mám veľký zmysel pre komédiu a v divadle som aj niekoľko komediálnych rolí dostal. Tam som sa cítil ako ryba vo vode. A Ross mi je blízky v mnohých ľudských prvkoch. Cítim tie jeho problémy ako svoje. Robím to veľmi rád.

Vy ste vraj taký vtáčik, že ste si na svoje kolegyne z dabingu vymysleli "story" o tom, ako sa pobili...

- Áno, povedal som, že sa Bibiana Ondrejková s Katkou Brychtovou pobili so stojanom na mikrofón, že sa mlátili až do krvi a musela zasahovať polícia. A to mi nevedia odpustiť. Ale je pravda, že sa vtedy veľmi pohádali. No nepobili sa. Hovorilo sa však vtedy o tom dosť často (úsmev).

Nevrátili vám to?

- Nie, asi sa ma boja...

Akú najväčšiu novinársku kačicu ste o sebe počuli?

- V podstate ani žiadnu. Nedávno sa však rozšírila fáma, že mám plastiku tváre. Stalo sa to tak, že keď sme pre Markízu točili jeden zábavný pesničkový program, tak maskér pred plnou maskérňou ľudí začal zrazu hlasno hovoriť: "Tú plastiku máte veľmi dobre urobenú. Kto vám to robil? Fábry? Však je najlepší? No tuto za uchom je to perfektne zakončené, vôbec to nevidieť." Ja som ani nič nestihol povedať. Počulo to asi 12 ľudí, takže je jasné, že sa mi o pár dní začínali ozývať novinári z rôznych médií, či som si naozaj tú plastiku dal urobiť.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Bol by som rád, keby sa začal skúšať nový americký muzikál, do ktorého ma oslovili do jednej veľkej úlohy. Volá sa to Milujem ťa, teraz sa zmeň a je to veľmi zvláštny experiment. Je to vynikajúce, tak dúfam, že sa to podarí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.