umiestnenie síce ešte v hornej časti poradia 133 skúmaných krajín, konkrétne 59. miesto, ale jeho hodnota v škále od 10 (nulová korupcia) k 1 (absolútna korupcia) tiež hovorí, že SR fakticky stojí omnoho bližšie najkorupčnejším ako najmenej korupčným krajinám.
Zahanbujúce a na zamyslenie - presne toto sme konštatovali aj pred rokom. Slovenský index sa odvtedy nepohol z miesta, už po tretíkrát je rovnaký - 3,7. Pričom prierezový pohľad od roku 1998, keď sa meralo na Slovensku prvýkrát (3,9) hovorí o dlhodobej stagnácii. Ak si vezmeme na pomoc porovnanie s krajinami, ku ktorým je SR vnútornou podstatou najbližšie, teda Česko a širšie V-4, tak paradoxne aspoň neklesáme, kým oni áno. Najmä Poľsko (zo 4,6 na 3,6) a Česko (zo 4,8 na 3,9). Maďari trochu vyčnievajú - najnovšie 4,8. (Len im to asi dlho nevydrží - už štvrtý mesiac tam beží finančný superškandál, pri ktorom bledne aj naša kauza Mojžiš.) Regionálny nadhľad je dôležitý z jediného aspektu - aby sme nenaleteli nejakej kampani, ktorú môžu spustiť naši milí parlamentní i mimoparlamentní populisti. Slovensko v kontexte nových demokracií určite nevyčnieva, ale ani veľmi nepodčnieva.
To je však aj posledná neutrálna veta, ktorá sa dá k indexu vnímania korupcie napísať. Pravda je taká, že túto pliagu nezvládame v (skoro) celom postkomunistickom spoločenstve, čo diskvalifikuje všetkých. Hľadať a pomenovať príčiny je na takomto krátkom priestore zadanie nemožné. Patrí sa však začať tým, že z poradovníka TI priam kričí priama súvislosť so štartovnou základňou bývalého režimu. Celá Európska únia - s výnimkou Grécka - má jasne vyšší rating. Jednoducho a jasne - nikdy nie je od veci nadávať napríklad na politikov a ich korupčné správanie či náznaky. Ale - všetci sme na spoločnej lodi morálnej devastácie komunizmu. Iné vysvetlenie javu, prečo stoja naši budúci súputníci z Európskej únie v priemere o 3 tabuľkové body vyššie, jednoducho neexistuje.
Index TI nie je exaktný ukazovateľ, odráža VNÍMANIE korupcie ľuďmi, ako ho nasnímalo viac na sebe nezávislých meraní. Je preto zrejmé, že veľa vypovedá najmä o správaní politikov, teda o výskyte či tušení korupcie na najvyšších miestach. Menej už možno o tom, ako sa vnímame sami. Prieskumy uvádzajú, že napr. dve tretiny pacientov či polovica vodičov už ponúkali úplatok. Pri všetkom rozčarovaní z pohľadu na korupčné dno slovenskej politiky si treba veru uvedomiť, že existuje nielen veľkopolitická a veľkopodnikateľská, ale aj civilná, komunálna korupcia. Nie je to teda exkluzívny problém veľkej politiky, ako by sa mohlo na pozadí mediálne vychytených káuz javiť, ale problém celospoločenský. Krajina je nasiaknutá korupciou. Aróma korupcie je v ovzduší, dýcha z pocitov a dojmov ľudí. O tom je aj index TI.
Ale pozor - úplatok nie je zďaleka iba zrkadlom morálneho úpadku občianstva. Je predovšetkým prirodzenou reakciou na stav komunálnej a štátnej správy. Kde úradník môže rozhodovať podľa ľubovôle, kde mu zákony dávajú možnosť posunúť váš spis na spodok šuplíka alebo na najvyšší vrch, kde pred prepážkou štátneho byrokrata stojí nekonečný rad, tam je a bude korupcia vždy a z princípu - ako únikový východ zo spárov štátnej zvôle. Obzrime sa späť: Reálny socializmus chcel vyhubiť vekslákov - ukázalo sa to nemožné. Vyhubili sme reálny socializmus - zmizli aj veksláci. Základná poučka znie: Podpláca sa tam, kde štát udeľuje licencie, povolenia, výsady, kde organizuje tendre a verejné súťaže, kde je systém nastavený iba pre úzky okruh vyvolených (prijímačky na vysoké školy! - napríklad).
A to už sme v politike. "Mojžišiáda", "palackiáda" a iné škandály v najvyšších sférach by nemali zacláňať faktu, že programové vyhlásenie vlády počíta s celou batériou zákonov, ktoré môžu korupcii pristrihnúť krídla. Exminister Nemcsics je minulosťou, ale urobil vážnu vec - prestrihal licenčnú politiku. V legislatívnom procese sú zákony obmedzujúce moc profesných komôr. Lipšic práve ohlásil ústavnú novelu, ktorá okliešti imunitu poslancov a sudcov a rozširuje pôsobnosť NKÚ aj na obce a VÚC. V parlamente je kľúčová norma - konflikt záujmov, ďalej zákony o špeciálnom súde a špeciálnom prokurátorovi (ktoré blokuje ANO). Na budúci rok by mal byť hotový aj zákon o lobingu. Áno, môžeme ďalej nadávať na Dzurindu a lámať nad celou "sebrankou" palicou. Zaslúžia si to. Omnoho významnejšou úlohou, ba priam povinnosťou verejnej mienky je ale vyvinúť masívny tlak, aby politici museli tieto zákony, ku ktorým sa zaviazali, poprijímať. Ak zostaneme ako občania ľahostajní, tak - nemáme veľmi právo ani nadávať. Politici vstávajú z más, sú našim zrkadlom a dovolia si len toľko, koľko im umožníme. A iba nám samotným sa teda podobajú aj indexy korupcie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
