domorodci kvôli nosu nepomýlili s mravčiarom. Nuž čo, Meryl Streepová sexbomba nie je, ale má jednu dôležitú prednosť fantasticky hrá. Má na konte dva Oscary za úlohy vo filmoch "Kramerová versus Kramer" (1979) a "Sophiina voľba" (1982) a toho roku ju už zase po trinásty raz nominovali, čím prekonala rekord Katherine Hepburnovej. Táto 54-ročná herečka sa po ukončení Yale Drama School pripojila k avantgardnému divadlu Joseph Pap New Production a vo filme debutovala v roku 1977. Vystúpila okrem iného v snímkach "Julia" (1977), "Lovec jeleňov" (1979), "Francúzova milenka" (1981), "Silkwoodová" (1983), "Spomienky na Afriku" (1988), "Pohľadnice z Hollywoodu" (1990), "Smrť jej pristane" (1992), "Divoká rieka" (1994), "Madisonské mosty" (1995), "Marvinova izba" (1996), či "Hudba môjho srdca" (1999). Jej manželom je sochár Donald J. Gummer, s ktorým má štyri deti. Posledný film "Hodiny" podľa Pulitzerom odmeneného románu Michaela Cunninghama Americká asociácia kritikov vyhlásila za najlepší film roka. Na Berlinale zaň získala spolu s Nicole Kidmanovou a Julianne Mooreovou Strieborného medveďa za najlepší ženský výkon. My sme sa však stretli v Paríži, kam si prišla prevziať čestnú cenu. Poďakovala sa po francúzsky a dodala, že vždy rada prijímala roly zložitých žien, ktoré je ťažké milovať, lebo aj pravda býva zložitá.

Hollywood so svojím kultom telesnej zdatnosti, krásy a mladosti ponúka vzácne roly ženám vo vašom veku. Robí vám starnutie ťažkosti?

- Herečky, ktoré ako ja prekročili päťdesiatku, sa často cítia nepotrebné. Obyčajne sa z oboru stiahnu. Zakladajú vlastné firmy, stanú sa producentkami, pokúšajú sa režírovať. V Hollywoode teraz panujú ľudia, ktorým sa vidí, že sa obecenstvu páči výhradne kino so špeciálnymi efektmi. Jack Nicholson, Al Pacino, Robert De Niro, predsa nie sú práve najmladší herci, sú však stále zahrňovaní atraktívnymi ponukami. My naproti tomu môžeme bez problémov hrať akurát čarodejnice. O iných úlohách zriedkakedy počujete. Skladať zbraň však nemienim. Som trpezlivá, viem o svoje bojovať.

Nie je pre dvojnásobnú laureátku Oscara, najvýznamnejšiu herečku uplynulého desaťročia, vzor generácií mladých umelkýň, taký boj pokorujúci?

- Nie, lebo som si od začiatku uvedomovala, že v tejto branži vládne vlčí zákon. Zápasila som s hlúpymi producentami, s módou, ktorú som neznášala, s nafúkanými priemermi. Odmietala som projekty zle napísané, rýdzo komerčné, aj keď ma to malo stáť rok trčania doma. Okázalú činnosť, vraj zvyšujúcu popularitu, som pokladala za nezmyselnú. Po tej stránke som bola tvrdohlavá, dôsledná, azda dokonca staromódna. Nemienim to zmeniť.

Porovnávajúc vaše roly spred 20 rokov a tie z posledného času, možno nadobudnúť dojem, že to nie je pravda. Vážnosť, bohatosť psychologických odtieňov "Spomienok na Afriku", "Sophiinej voľby", "Kramerovej versus Kramer" kontrastujú s komediálnou ľahkosťou "Smrť jej pristane", "Pohľadníc z Hollywoodu" alebo akčnosťou "Divokej rieky".

- Nie, nie. Zmena, o ktorej hovoríte, vyplynula z veľmi prozaických dôvodov. Moje deti, ktoré na nakrúcanie vždy jazdia so mnou, zatúžili napokon po stabilite. Len si to predstavte: najstarší syn Henry chodil do škôlky v New Yorku, prvú triedu základnej školy končil v Afrike, druhú v Connecticute, tretiu v Austrálii, štvrtú v Los Angeles. Nakoniec sa vzbúril, lebo sa nechcel večne cítiť cudzí. Tak som prestala hrať vo filmoch, ktorých produkcie sú roztrúsené po celom svete. Usadila som sa v Californii. Večer po práci som sa vracala domov a viedla normálny spôsob života ako každá starostlivá matka.

Čiže rozhodnutie spojené s vašou kariérou závisí od rodinného života?

- Presne tak. Môj muž a deti znamenajú pre mňa viac než celá kariéra. Vyberám si tie projekty, ktoré sú nielen pre mňa zaujímavé, ale mi tiež nenarušujú život. Pravdupovediac, zdá sa mi, že herectvo mi dáva viac času byť matkou, než hocaká iná práca. Deti nezaujíma, čo som robila po celý deň. Chcú, aby som bola s nimi vtedy, keď potrebujú, teda každý deň večer. Chcú, aby som chodila na futbalové zápasy a plavecké preteky. To nemožno odložiť na potom, lebo predsa onedlho budú dospelé.

Nemuseli ste kvôli tomu robiť tvorivé kompromisy?

- Nespomínam si na filmy, za ktoré by som sa teraz hanbila. Ba aj komédia "Smrť jej pristane", ktorá nepriniesla veľký kasový úspech, sa mi dnes vidí svojím spôsobom zaujímavá. Výstižne spodobuje stav herečiek v Los Angeles, pokúšajúcich si dať rady so starnutím.

Keby rodina poprosila, aby ste nechali svoje povolanie, tiež by ste bez váhania počúvli?

- Rodina vždy stojí na prvom mieste, čo neznamená, že každý návrh muža alebo detí je správny. Ak sa ľudia ľúbia, a to je náš prípad, nemôžeme negovať toho druhého. Tolerujeme svoje slabosti. Spoločne riešime problémy. Deti statočne znášajú bremeno mojej slávy. Žije sa im ľahšie ako rovesníkom. Lež istým spôsobom ich to obmedzuje. A akú cenu platím za svoje voľby ja? Zavše sa mi zdá, že čím viac ma vťahuje vír domácich povinností, tým menej som pozorná na pľaci. Chýba mi sústredenie, myšlienky mi ustavične krúžia vôkol detí, to je prirodzené. So závisťou hľadím na takých hercov ako Jack Nicholson. Ich nedokáže nič rozptýliť.

Ste známa perfekcionistka. Kvôli filmu "Hudba môjho srdca" ste sa naučili hrať na husle. Nevyhnala vás rodina do garáže, aby vydržala cvičenie?

- Nie do garáže, ale ešte ďalej. Až do záhrady!

Koľko vám trvalo učenie, veď ste nikdy predtým nefidlikali?

- Pri práci na filme sa celá moja pozornosť zamerala na to, aby som zahrala Bachovo "Double Concerto". No, a zahrala som. Celý čas som zasvätila tej jedinej skladbe. Vzala som 17 lekcií. Moje deti boli nasrdené, považovali za nespravodlivé, že som nemusela prelúskať všetky štyri základné cvičebnice. Potom som vzala aj zopár lekcií základov. Všetky príručky som preletela veľmi chytro.

Hrali ste vôbec niekedy na dákom nástroji?

- Keď som mala 15, brala som hodiny klavíru a študovala hudobnú teóriu. Hra na pianíne mi šla dokonca dobre, ale nikdy som sa nenaučila hrať veľmi dobre. Teória hudby je úplne iná záležitosť. Neostalo mi z nej v hlave veľa, ale čítať noty ešte viem. Pri hre na husle čítanie nôt príliš nepomohlo, učila som sa podľa sluchu. Tak to robím vždy, aj keď sa učím jazykom.

Vraj ste kedysi vystupovali v muzikáli?

- Na internáte som účinkovala v školských muzikálových predstaveniach. Bola som tiež preborníčkou v dráme, ale vtedy som o tom neuvažovala v kategóriách hereckej kariéry. Chcela som byť speváčkou, ale najviac tlmočníčkou v OSN. Mám naprostý sluch na učenie jazykov, učím sa rýchlo. Ale moja profesijná dráha sa potočila trocha ináč.

Viem, že kvôli úlohe barónky v "Spomienkach na Afriku" ste sa učili po dánsky, aby ste vo svojej angličtine mali náležitý prízvuk. Podobne bolo aj s poľštinou pre "Sophiinu voľbu".

- Poznávanie nových jazykov mi robí obrovské potešenie. Napríklad v Keni som sa naučila swahilštine. Začala som výrazom "Hukuna matata". S tým si tam vystačíte na celý pobyt. Značí to: "Nijaký problém!"

Keď ste nakrúcali "Divokú rieku", div ste sa neutopili. Taká rola musela deťom imponovať!

- Ó, veru!. Môj syn si sprvoti myslel, že ide o fotomontáž. Nemohol uveriť, že nevyužívam dublérov. Nie som typom človeka, ktorý často riskuje. Od detstva som sa nazdávala, že riskovať je hlúpe. Vždy som svojim deťom opakovala, aby boli opatrné a nevystatovali sa nebezpečenstvu. Prečítala som scenár a pomyslela si: prečo by som sa raz nevyšantila, neskúsila sa popasovať so svojimi slabosťami? A skutočne, bola to vzrušujúca hra. Teraz si dvakrát rozvážim, kým zahrám čosi podobné!

Začínali ste veľkými divadelnými úlohami v hrách Shakespeara, Strindberga a Georgea Bernarda Shawa. Prečo ste v tom nepokračovali?

- K divadlu som sa ešte vrátila. V auguste 2001 Mike Nichols uviedol pre newyorské publikum v Central Parku Čechovu "Čajku". Súhlasila som hrať 6 týždňov, lebo hru inscenoval pod šírym nebom, v plenéri, pri ozajstnom jazere. Tešilo ma, že môžem vystúpiť po boku Dustina Hoffmana, Christophera Walkena a mnohých ďalších hviezd. Lež to je výnimka. Skutočne sa už dvadsať rokov neukazujem na javisku. Denne 12 hodín na pľaci tvorí pre herca dostatočné vyťaženie. Milujem prácu, ale nemienim jej venovať voľný čas. Preto pristupujem na dlhšie prestoje. Spolu s mužom sa nazdávame, že je tak lepšie. Keby som, pochopiteľne, nevykonávala svoje povolanie, cítila by som sa nešťastná.

Ako trávite tie dlhšie pauzy, voľný čas?

- V skutočnosti je pre mňa pauzou nakrúcanie filmu. Posledná klapka znamená návrat domov. A tam nemám čas leňošiť. Zosype sa na mňa fúra vecí. Štvorica detí núti k činorodosti. Zvyčajne mám veľa behania.

Kto vám pôsobí viac starostí: syn či dcéry?

- Dievčence, samozrejme. Ani z voza, ani na voz, ale sú zaujímavé! Vždy je s nimi nejaký problém. Rady dramatizujú, keď ide o ich teenagerské ťažkosti dokonca hysterčia, a ja ich mám predsa tri!

Kde vlastne žijete?

- Deti som chcela vychovávať vždy ďaleko od hollywoodskeho huriavku? Celá rodina býva v starom vidieckom dome uprostred lúk, lesov a jazier. Tú nehnuteľnosť so 47 hektármi som kúpila, len čo som dokončila "Spomienky na Afriku". Po dlhých mesiacoch strávených na čiernom kontinente som zistila, že už nedokážem žiť bez blízkeho styku s prírodou. Svoj azyl opúšťam iba kvôli pracovným záväzkom. A potom sa mi po domove strašne cnie.

Tak prečo ste sa stali herečkou? Aby ste poskytli miesto frustrácii, strachu, clivote, vášni?

- Po skončení college som sa stala členkou malej divadelnej komúny vo Vermonte. Jazdili sme po kraji, uvádzali bláznivé hipisácke predstavenia. Pamätám, že mi to nestačilo. Ľudia, s ktorými som sa dala dokopy, boli skvelí, inteligentní, ale čosi im chýbalo. Cítila som inštinktívne, že všetko, čo robia, je iba zábava, že v tom nie je ozajstné zaujatie. Keď som sa učila spievať, športovať, nikdy predtým som tak neuvažovala. Isto preto som si zvolila toto povolanie.

Rozhoduje o talente vzdelanie?

- Nie. Talent je od Pána Boha. Škola ho len pomáha rozpoznať. O tom, že som dobrá, som sa dozvedela od kolegov za štúdií na Yale. Pre mňa malo cenu čosi iné: pocit slobody, radosť. Bola som šťastná, že keď vystupujem na javisku, môžem pociťovať to isté, čo zaľúbenci.

Eufória vás neopustila?

- Som idealistka, mala by som teda odpovedať, že nie. Býva však všelijako. Sama neviem. Pri vyberaní jednotlivých rolí som sa riadila túžbou poznávať ľudí, najmä starších, v ich spoločnosti sa totiž cítim najlepšie. V detstve som si často maľovala tvár, predstavujúc si, aké to je byť kýmsi iným, s vráskami, blízko smrti. Nehľadala som určitý charakter ani typ žien. Lákalo ma zbierať skúsenosti, objavovať nové osoby, situácie. Prečo neskúsiť toto, prečo neísť iným smerom? Isté reakcie sa, pochopiteľne, opakujú, preto nemožno zakaždým predstierať kohosi iného.

Vy sa premieňate sťa chameleón. V tej spleti rôznych kreácií za 30 rokov ťažko nájsť vašu pravú osobnosť. Čím častejšie sa objavujete na plátne, tým menej o vás vieme.

- Pravú hercovu tvár nevidíte v jednotlivom výkone, ale vo všetkých naraz. Treba tie role zostaviť ako struny nejestvujúceho nástroja. Vtedy sa vytvorí obraz. Často sa predsa stáva, že za vás rozhoduje náhoda. Herecký štýl závisí nielen odo mňa, ale aj od partnerov, režiséra, štúdia, námetu filmu, ovzdušia, v ktorom pracujete a podobne. Kým kritici chcú jednoduché vysvetlenie: jedna vybratá rola má vymedziť celého človeka. Čo je nemožné. Skutočná hercova osobnosť sa pozná podľa toho, aké robí rozhodnutia.

Keď sa vrátite k začiatkom, hoci k "Julii" alebo "Lovcovi jeleňov", poznávate v tom dievčati terajšiu Meryl Streepovú?

- Prirodzene. Zaráža ma iba, ako je možné, že som bola taká tučná! Vždy som si myslela, že som štíhla. Ach, tá mladosť! Lež vážne, duševne som stále rovnaká. Od svojich dvadsiatich ôsmych rokov som sa nezmenila.

Škoda. To by bolo, keby ste mi vyjavili, že ide o dve rôzne osoby!

- V akom zmysle by som sa mala zmeniť? Po stránke motivácií, predtúch, odoziev srdca? Ako matka štyroch detí vás ubezpečujem, že obrysy osobnosti človeka vidno od okamihu jeho zrodenia. A nepodliehajú zásadným zmenám po zvyšok života. Sú, pochopiteľne, takzvané okolnosti, ktoré utvárajú určité mimovoľné reakcie a osobité charakterové črty, či chceme, alebo nechceme. Základy sú však stále. S časom sa človek zmierňuje, obrusuje, stáva sa menej drzý. Vidím to na sebe. V mladosti, ešte kým som hocčo hrala, ma pokladali za ozajstného odborníka na hranie. Dnes sa zaň nepovažujem. Viem menej než vtedy.

Teraz ste účinkovali v dvoch filmoch "Hodiny" Stephena Daldryho a "Adaptation" Spikea Jonza. V prvom hráte lesbičku, v druhom ženu majúcu pomer s mužom mladším od seba.

- Boli to najzaujímavejšie nezávislé umelecké projekty, s akými som po rokoch mala do činenia. Podpísali sa pod ne tvorcovia nespätí s veľkými spoločnosťami. Je príznačné, že také zrelé scenáre prišli z okruhu európskeho kina a ambiciózneho prostredia festivalu v Sundance, kde sa razia off filmy. Výzvou bola predovšetkým rola Clarisse Vaughanovej z "Hodín". Snímka je variáciou na tému experimentálneho románu Virginie Woolfovej "Pani Dallowyová". Čítala som tú knihu ešte na strednej škole hoci si nie som istá, či som niečomu z nej vtedy porozumela. Komu by zišlo na um, že nedejový príbeh, odohrávajúci sa v predstave hlavnej hrdinky, spomínajúcej na svoj život počas príprav na pohostenie, podnieti iného spisovateľa vytvoriť ešte čudnejší román o osudoch troch precitlivelých žien, okrem iných samotnej Virginie Woolfovej, ktoré žijú v rozličných časoch, nič o sebe navzájom nevedia, a jednak sú si veľmi podobné. Nikdy by som neverila, že sa nájde režisér, ktorý sfilmuje "Hodiny", román, z ktorého som si zapamätala hlavne vnútorné monológy a krehké úvahy o psychike žien pohrúžených do trudomyseľnosti.

Clarissa sa stará o básnika chorého na AIDS. Obetuje sa preň, nezabúdajúc na city, ktoré ich v minulosti spájali. Je vám blízka jej ľudomilnosť?

- Hej. Keby sme však podrobili rozboru každú postavu, ktorú som stvárnila, isto by sme našli nejaké spoločné črty. Takým porovnaniam sa vyhýbam. Radšej hrám, ako rozkladám svoj život na prvočinitele. Ak to už ktosi musí robiť, čo sa dá robiť, je to jeho vec.

Bude ešte ďalší Oscar?

- Celá tá pompéznosť okolo jeho udeľovania je chorá. Nemám čas na fanatické a zároveň politické preteky o nominácie a ceny. Je alarmujúce, že Oscarová kampaň sa podobá politickej kampani. Táto časť showbusinessu je ani konské dostihy. Iná časť je herectvo a to je moja parketa.

Jane Fondová sa po skončení hereckej kariéry vrhla na politiku. Vy sa nevidíte v takej roli?

- Nie. Viac dobrého môžem vykonať ako herečka. Mám inú povahu. Neznášam verejné strety.

Bojíte sa?

- K'ain Ayin Hara. Čo po hebrejsky znamená "nešlo by to".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.