Prešovské futbalové hviezdy žiarili v Mexiku a USA - 58.

a bol som už po colnej kontrole - vpálilo "do bedny", že som zabudol na kakao. Ku kontrole sa ešte malo dostaviť mojich 6 spoluhráčov, keď som prehovoril Doda Rajmana, aby išiel ku kontrole s tým svojím "vzduchotesne uzavretým mechom". Poslúchol, zobral vak, vybral kľúč od zámku na vaku a postavil ho pred kontrolujúcich colníkov. Opatrne začal otvárať vrchnák vaku, ktorý ako som spomenul bol pevne uzavretý, keď tu po jeho otvorení vo forme popola ako zo sopky pri výbuchu na bratislavskom letisku vybuchol "kakaový Popocatepetl". Za pár okamihov bol celý priestor colnice zaprášený kakaovým prachom, ktorý sa neprestajne valil z jeho námorníckeho vaku. Všetci, ktorí boli v miestnosti, kýchali, kašľali a snažili sa čo najskôr z priestorov kontroly v obave zo zadusenia sa kakaovým prachom ujsť. Pamätám sa, že bolo presne 19.30 hod., keď po tomto výbuchu bol koniec colnej prehliadky a tak môj priateľ Dodo spolu s ďalšími 5 spoluhráčmi bez ujmy mohli si svoju batožinu vziať a pre nich potom už žiadna colná kontrola sa nekonala. Týmto sa skončila najpotupnejšia colná prehliadka, akú som v živote zažil. Zobrali sme svoje zvršky, ktoré nám zostali, avšak bez tých "odložených" a doma sme sa mohli preukázať iba kópiou zápisnice, čo sme ešte museli nechať na bratislavskom letisku, ale verili sme, že tieto prinesené veci sa nám po čase vrátia a budeme ich potom môcť odovzdať tým, ktorým boli doma určené.

Odobrali sme sa k autobusu, po opätovnom zvítaní sa s prítomnými rodinnými príslušníkmi a priateľmi, ktorí nás tam dlhé hodiny čakali a nastúpili sme cestu nie na štadión, kde nás čakali priaznivci, ale do Limbachu k slávnostnému banketu. Bol to banket, ktorý mal byť oslavou nášho príchodu, no stal sa banketom s najsmutnejším priebehom, aký som do tej doby absolvoval. Smutný bol preto, že sme sa nevedeli zbaviť zlého pocitu, pocitu krivdy a pokorenia ako aj preto, že deň pred naším príchodom zomrel prezident Dr. Edvard Beneš a bol vyhlásený celoštátny smútok. Tešili sme sa ešte na ceste domov, že si pri dobrej cigánskej hudbe v tomto vinárskom stredisku aj zaspievame a tak si pri tom spríjemníme chvíle po návrate do vlasti. Bolo tam ako na pohrebnom kare. Keď sme už boli po večeri a prípitkoch z limbašského moku, zvolal náš "hlavný hovorca" do separátnej miestnosti hráčsku mimoriadnu schôdzu, aby sme sa dohodli na tom, čo podnikneme. V prvom rade išlo Dodovi Rajmanovi dozvedieť sa, či každý má svoje hodnoty zašívané a ukrývané v Londýne a či sa v tej hrmavici niekomu nebodaj niečo nestratilo. Všetci sme odpovedali kladne, keď sa len jeden jediný z nás prihlásil a bol to už nebohý Tonko Malatinský, že on to síce preniesol, ale dal tie veci svojmu otcovi ešte po vystúpení z lietadla, ale jeho otecko dlhý čas spoločne s inými si krátili "drinkom" a podarilo sa mu tie veci voľakde stratiť. Dohodli sme sa, že budeme požadovať všetky veci, ktoré nám doslova zhabali i keď s papierom a keď bude potrebné, aby sa celá slovenská verejnosť dozvedela, čo sa na letisku stalo. V prípade potreby odmietneme nastúpiť k ligovým zápasom. Stanovili dobu 10 dní na vybavenie.

Po uplynutí vyše pol storočnice mi napadlo, že tá vajnorská tragikomédia mala svoj scenár ako divadelná hra v troch dejstvách. To prvé dejstvo na letisku s incidentom s HKS ako aj výbuch kakaa nespôsobili ešte spustenie opony. Ešte v priebehu hráčskej schôdze sa na mňa obrátil Dodo Rajman, aby som vysvetlil ten môj incident so strážcami batožiny. Vysvetlil som mu motív, že v tom boli Šimoho nylonky. Tú druhú vec tlmočil mi takto: "Ty Špak máš prsty v tom výbuchu kakaa z môjho vaku. Som o tom presvedčený, že si to ty východniarsky zbojník narafičil. To ti prepáčim, ale nemôžem sa zmieriť s tým, že si ma na tú kontrolu neposlal, keď si videl čo sa tam deje medzi prvými." Na svoje ospravedlnenie som len krátko odpovedal, že som nemohol ani tušiť, že po otvorení vaku môže dôjsť k takému výbuchu a k takej kalamajke. "Ver mi, že som na ten "ekrazit" v tvojom vaku na smrť zabudol."