škandály (Maďarsko), výrazné známky vyšinutosti (Poľsko) či trvalú nestabilitu (Česko). Na Slovensku sa akoby všetky tieto "nuansy" namiešali dokopy. Logickým dôsledkom je, že poruchy politického podnebia (alebo duševného zdravia niektorých aktérov??) sa už prejavujú aj na správaní verejnej mienky, aj vo vnímaní zahraničia. Hoci syndrómy môžu byť dočasné a po období besnenia sa vráti normalita, škody, ktoré z toho vznikajú, sa javia byť trvalé.
Doslova výhražný je prieskum, ktorý sa respondentov pýtal na celkovú spokojnosť s vývojom spoločnosti. Odbor mediálneho výskumu SRo (OMVSRo) zistil, že nespokojných - úplne či čiastočne - je 87 percent občanov. To je absurdné skóre, také nebolo za trinásť rokov, čo sa takéto pocity merajú, nikdy. Spokojnosť deklarovalo 12 percent, z toho úplnú spokojnosť - 1 (slovom jedno percento). Hrôza - vyrovnanejší so svojimi osudmi sú aj na Ukrajine.
Alebo iný prieskum - až rohy rastú: Z ústavných inštitúcií je najdôveryhodnejší prezident (!!), ktorému verí cez 40 percent ľudí. Ešte viac opýtaných mu neverí, ale na historickom minime je vláda (18 percent) a parlament sa približuje ku dnu, na ktoré spadol pred koncom minulého volebného obdobia. Isteže, prezidenti vyhrávajú podobné ankety aj v iných štátoch (keďže nenesú priamu zodpovednosť za výkon moci ani zákony). Ale ten náš, každý uzná, má také špecifiká, že v normálnych pomeroch by nemohol vyhrať ani dedinskú tombolu. Posunúvajú sa aj stranícke preferencie - kým do neskorej jari koalícia udržiavala s opozíciou remízu, podľa septembrového Focusu i OMVSRo by trio Smer - HZDS - KSS v pohode zostavilo väčšinovú vládu. Smer naďalej rastie, ani HZDS a KSS sa nemôžu sťažovať, a do skupiny "parlamentných" subjektov ešte pribudol Frankenstein - znovuzjednotená SNS. Isteže, aj vnútri koalície sú rozdiely - zaslúžené. V hlbokom prepade je SDKÚ a fakticky aj ANO (ak berieme do úvahy jarný boom, ktorý si vyrobili s interrupčnou agendou). SMK sa drží na svojom, KDH má dokonca tendenciu priberať.
Určite, stranícke preferencie sú dlhý časový úsek pred voľbami o ničom. Ešte sa premiešajú mnohokrát, na to už sú skúsenosti - stačí si preveriť, akú výpovednú hodnotu z hľadiska volieb 2002 majú výskumy z jesene 1999. Žiadnu. Posuny v náladách sú ale výstražné, pretože politika nemôže dlhodobo verejnosť ignorovať. Smeru stúpa (neopodstatnené) sebavedomie, naopak vládne strany sú stále bojazlivejšie v reformách. To je veľmi deštruktívna spätná väzba, hoci predčasné voľby reálne nehrozia (kto by ich odhlasoval?). Neustále omieľanie tejto témy - a ešte teraz ohlásená petičná akcia KOZ - ale nepridávajú na sebavedomí a činorodosti, iba na vypočítavosti a zbabelosti. Do toho pomaly vchádza ďalší odkaz Smeru, že sa pokúsi o odvolanie celej vlády. Vysoko pravdepodobne sa nič nestane, ale trhliny to prehlbuje. Otázka za korunu: Zaoberal by sa tým vážne niekto, keby Dzurinda "neskupinkoval", dal pokoj Mojžišovi a robil si svoju prácu aspoň tak, ako predtým? Politika sa venuje sama sebe a indukuje psychózy, ktoré spätne zabíjajú jej akcieschopnosť. To už nie je o popularite, ale o budúcnosti.
Ten prvý výskum je pritom paradoxný. Temnú budúcnosť cíti v kostiach 87% do značnej miery tých istých občanov, ktorí v máji hlasovali za vstup do EÚ, čo je horizont už skoro na spadnutie. Prečo sme nespokojní, prečo sa obávame zajtrajška? Navzdory všetkým útrapám, ktoré na nás púšťa politika, Slovensko nikdy nebolo v priaznivejšej sociálnej či ekonomickej situácii, ako je dnes. A paradoxný je práve fakt, že presne táto veta vyznieva až provokatívne. Vládni straníci a ministri nielenže tropia blbosti, ale komunikujú s verejnosťou tak nešťastne, že väčšina je už naozaj presvedčená, že daňová reforma nás ožobračí a dôchodková reforma je nový typ tunela, keďže staré "patenty" už došli. Nie je to pravda a depresívno-melancholické nálady nemajú reálne opodstatnenie. Ale sú skazonosné - netreba ani predčasné voľby.
Výstražný klaksón zazvonil aj zvonka. Britský ambasádor Damian Roderic Todd vyhlásil, že udalosti od začiatku augusta zmenili imidž Slovenska. To je obrovská sila - asi ako demarš v roku 1995. Toddove slová, že Západ "nerozumie, čo sa tu robí, nevie, prečo musel minister obrany odísť, nevie, čo to je skupinka", sú už hodenou rukavicou predsedovi vlády, aby sa spamätal. My bohužiaľ tušíme, že veľmi mu to už nepôjde. Ak ale besnenie bude pokračovať, verejnosť sa bude ďalej búriť a môže sa stať, že príde ešte aj demarš, hoci rok 1995 sa už dávno nepíše.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
