Jurkemik: Očakával som tvrdý profesionalizmus, dočkal som sa zhýčkaných hráčov...

Sportnet|15. okt 2003 o 00:00

Košice/ Bratislava - Po sobotňajšom víťazstve vo Vaduze (2:0) zakončili slovenskí futbaloví reprezentanti ďalšiu kvalifikáciu. Už tradične na 3.

mieste, už tradične s výrazným odstupom nielen za víťazom skupiny, ale aj za tímom, ktorý bude pokúšať šťastie v baráži. O tom, ako sa na predchádzajúce kvalifikačné obdobie pozerá reprezentačný tréner Ladislav Jurkemik, sme sa porozprávali s ním.

Skončili sme na treťom mieste, nepostúpili sme. Vy ste pri preberaní reprezentačného kormidla hovorili o postupe do Portugalska resp. o postupe do baráže.

"Pred kvalifikáciou som si dával vyššie ciele, účasť v baráži, čo nevyšlo. Musím však konštatovať, že momentálne slovenský futbal na viac nemá. Možno pri troche futbalovej šťasteny by sa to dalo uhrať tak, že by sme spravili nejaké prekvapenie. Ale futbalové šťastie sme nemali. Hrali sme dobré zápasy len 65 - 70 minút, potom sme išli výkonom dole. Práve tu boli dôvody toho, prečo sme obsadili tretie miesto, ktoré je realitou slovenského futbalu. Prispeli k tomu i zranenia, dlhodobé zranenia hráčov, ako v prípade Dema, Zemana, Špilára, Kozáka a ďalších."

V troch zápasoch, dvakrát s Anglickom, raz s Tureckom, sme držali pomerne solídne krok. Práve pri dueloch s Angličanmi však môžeme spomenúť to, že po hodine hry sme odpadávali. A to sme i v Bratislave i v Middlesbrough vyhrávali v polčasoch 1:0, aby sme prehrali 1:2. Je to v trénovanosti?

"Určite je to v trénovanosti. A v menších tempách v ligách, kde naši hrávajú. Alebo v samotnej našej lige."

Nemyslíte, že utópiou bola už len myšlienka, že preskočíme Turkov, tretích z MS, a Angličanov, neoficiálne piatych z MS? Ak by sme si do našej pozície dosadili iný tím, napríklad Írsko, Švajčiarsko, Škótsko, Belgicko, teda kvalitnejší tím, ako máme my - asi by skončil rovnako.

"Myslím si, že žiadna iná skupina nemala tak vysokých favoritov ako tá naša. Bola to jedna z najťažších skupín. Navyše tam boli Macedónci, ktorí sú skutočne nebezpeční, ktorí remizovali 2:2 v Anglicku a odohrali dobré zápasy s Turkami, veď tam prehrali 2:3, keď ešte v 90. minúte bolo 2:2 a vyhrávali 2:1. Aká je ťažká, to si uvedomovali všetci. Aj teraz, keď som v Lichtenštajnsku rozprával s domácim trénerom, povedal mi, že to bolo jasné, že nám veľa šancí proti Angličanom a Turkom nedával. Ale pokúsiť sme sa museli, jednoznačne."

Asi najlepšie pokusy sme mali proti Angličanom.

"Anglický futbal nám vyhovuje, proti nemu sme vždy vedeli zahrať. A keby sme vedeli zahrať aj proti iným mužstvám... Musíme sa naučiť bojovať 90 minút a hrať disciplinovane. Pretože po futbalovej stránke momentálne nemáme generáciu, ktorá by si povedala, že ich porazíme takto. Futbalovo. Navyše, dnes je trend taký - len technika nepomáha, musí sa hrať s vysokým nasadením."

Keď sa pozrieme na kvalifikačný cyklus, uvidíme dva rozporuplné pohľady. Na jednej strane, proti duu favoritov sme uhrali tri vyrovnané zápasy zo štyroch. Predtým nám Francúzi, Španieli, Portugalci, Rumuni či Švédi udeľovali jasné lekcie. Na druhej strane, prvýkrát sme s duom favoritov neuhrali ani bod, predtým sme aspoň niečo vychytali remízami. Na 3. miesto nám vlastne stačilo víťazstvo v Macedónsku, v Žiline sme s Balkáncami mohli už aj prehrať, istila nás ich remíza v Lichtenštajnsku.

"Nedokázali sme stabilizovať zostavu, a to je v súbojoch s favoritmi potrebné. Nepodarilo sa nám to z rôznych príčin, spomínal som už zranenia, bola tu i záležitosť urážania sa niektorých hráčov. Za to, že som ich kritizoval alebo nenominoval. To je taký nový jav. Ale len v slovenskom futbale."

Chceli sme sa dostať aj ku tejto téme. Začnime o pár kilometrov na západ: keď kormidlo Francúzov prebral Jacques Santini, prišiel z Olympique Lyon s povesťou diktátora. Jeden nemenovaný hráč z Lyonu ho označil za "prísneho psa", ktorý sa s hráčmi nebabre. Santini zaviedol prísnu disciplínu a veľké francúzske hviezdy, s výnimkou Petita z Chelsey, ten sa vzdal reprezentácie, ani nepípnu. A u nás je svojská kultúra.

"Naši hráči nezaviedli novú kultúru. Ona už bola, bola im dovolená. Mohli si rozkazovať, hovoriť do zostavy a ďalších podobných vecí. To sa teraz zamedzilo... Musím však povedať, že oni to zneužívajú, lebo u nás nie je konkurencia. Vo Francúzsku je, tam čaká ďalších 40 - 50 hráčov. U nás hráči prídu, napíšu do novín, ako radi reprezentujú, ale na ihrisku to nie je vidieť. Skutočne to niekedy vyzeralo tak, že si prišli oddýchnuť, navštíviť si rodiny. Snažil som sa tomuto zamedziť a vyriešiť to, žiaľ, len som sa dostal do konfliktu. Je však smutné, keď niektorí hráči ako Hlinka či Karhan odmietnu reprezentovať za to, že som ich nenominoval. Keby im človek nadával alebo by som im nedal šancu. Alebo im dal jednu šancu a potom ich vyhodil, tak by to bolo z mojej strany neférové. Ale keď niekto ako Hlinka, hrá z desiatich zápasov osem v základnej zostave, samozrejme, že nechcem rozoberať, ktoré zápasy pokazil, to každý v televízii videl - on sa však urazí, že ho nezoberiem do Anglicka a vzdá saa reprezentácie? To je smutné. Karhan takisto. Nehral vo svojom klube, volám ho do USA proti Kolumbii a on nechce ísť. Potom ho nenominujem proti Macedónsku a on sa urazí a vzdá reprezentácie? Namiesto toho, aby reagoval ako Stanislav Varga. Ten bol ticho, začal hrávať a do reprezentácie sa vrátil s prácou. S robotou, ktorú v Celticu odviedol, s tým, že ukázal, že vie hrať futbal. Varga ukázal správny prístup, týmto smerom musíme ísť. Ale hráči sa musia presadiť vo svojich kluboch, aj keď viem, že je to ťažké. A nie, že nastúpi na desať minút, dvanásť minút a potom vypisuje v novinách, aký je pripravený na reprezentáciu."

Keď sme pri vypisovaní: hráči sa sťažovali, že nehrajú na "flekoch", ktoré sú im vlastné. Taký Janočko by sa vraj radšej videl niekde v strede ako pri bočnej lajne.

"Janočko hráva v Rakúsku stále na kraji. Na ľavej alebo pravej. Keď hrá v strede, musí sa venovať aj defenzíve a on to nerobí. V Austrii hráva v strede vtedy, keď hrajú na jedného útočníka. My hráme na dvoch útočníkov. My hráme 4 - 4 - 2, on v strede nemôže hrávať. Teda môže, proti takým slabším súperom ako je Lichtenštajnsko. V strede však musíte mať takých hráčov, ktorí vám neodídu, ktorí nemôžu opúšťať priestor, Janočka to pritom ťahá do strany. Aj to je však špecialita našich hráčov, hrajú o dva metre ďalej a už sú urazení. Ako Karhan proti Turecku. Vo svojom klube hrá na pravej strane a keď som ho dal na pravú ja, bol urazený. Ale... Sledovali ste Chelseu v Žiline? Veron hral na pravej strane zálohy, hoci stále hráva v centre zálohy. Tréner ho dal na pravú stranu, ani slovo nepovedal. Po šesťdesiatich minútach ho tréner dal hore do útoku, išiel tam, zas ani slovo nepovedal. Ale to sú zas také veci, hľadanie výhovoriek. Neviem prečo sa hľadajú také výhovorky. Iné by bolo, ak by som dal hráča, ktorý hrá len na pravej strane obrany, dal na ľavú."

Spomenuli ste, akú generáciu hráčov máme k dispozícii. Mám dojem, že musíme začať byť krutými realistami. Tá generácia tu jednoducho je. Takže vlastne naše hypotetizovanie o postupoch ostane hypotetickým aj ďalej. Na zlatý Belehrad či ME 1980 môžeme len spomínať, sme inde.

"Vlak nám ušiel. My nepracujeme, všetko nechávame tak... Navyše, slovenský futbal dostali do rúk hráči. Tí vedia, že tá konkurencia nie je taká... Preto chodia za funkcionármi, sťažujú sa. V zahraničí musia držať hubu a krok. Len tu prídu a dávajú rozumy, chcú dirigovať futbal a to jednoducho nejde. To musia funkcionári. A tí musia predovšetkým uznávať trénerov. A to je ďalší problém. To sa dovoľuje len na Slovensku, nikde inde, inde musia hráči byť ticho. Tam si nemôžu dovoliť neísť do súbojov a nechať loptu tak, ako to robia tu. V prvom rade sa musia hráči naučiť hrať s väčším nasadením a väčším srdcom reprezentovať Slovensko."

Spomenuli ste funkcionárov a to, že futbal na Slovensku dirigujú hráči. Mali ste ten dojem i pri sebe, pri svojej pozícii? Alebo: čakali ste väčšiu podporu. Prezident SFZ František Laurinec síce v Karhanovom prípade vydal stanovisko, kde sa nie príliš jasne a skôr hmlisto postavil za vás, ale podľa nášho názoru aj tento krok prišiel dosť neskoro. Tento problém tu bol už minimálne pol roka, teda, začal už skôr.

"To je to, že funkcionári by mali dať trénerom viac dôvery. To je jednoznačné. Oni však nechcú ísť do konfliktu s hráčom, stále sa pozerajú na tú situáciu, stále sa vraví, že treba niečo spraviť - ale nikto si nechce páliť prsty. To je najsmutnejšie. Každý chce byť zadobre s hráčmi. Lebo si myslia, že bez niektorých hráčov sa nedá hrať futbal. Futbal sa však dá hrať bez ktoréhokoľvek hráča, samozrejme, i bez trénera Jurkemika. To je normálne. Ale niekto musí do toho hniezda pichnúť, nie je predsa možné, aby sme sa stále len prizerali a stále čakali. Na to, že budeme mať futbalové šťastie. Pretože to futbalové šťastie ide k tomu, kto robí, kto robí tvrdo. Žiaľ, naši reprezentanti, česť výnimkám, pretože musím povedať, že sú medzi nimi i seriózni, nedávajú do toho to, čo by slovenská reprezentácia potrebovala. Príkladov majú veľa. Vo veľkých hviezdach, ale i inde. U slovenských hokejistov. Jasné, že sa to porovnávať nedá. Hokejisti majú päť - šesť súperov a to je všetko. Jedna vec, druhá je tá, že keď máte hromadu hráčov v kvalitnej NHl, tak je z čoho vyberať. My máme vonku 60 futbalistov, z toho desať hrá a z tých desiatich päť stabilne. Navyše, väčšina našich hráčov je v Čechách a táčeská liga, to nie je bohviečo. Je o malý krôčik ďalej ako naša. Ale už aj tí z českej ligy si myslia, že sú superhviezdy."

Určite sa bude debatovať o tom, kto môže za náš neúspech. A máme ten dojem, že to kolo mlynské sa nakoniec tak či tak dogúľa ku vám. Chceme sa však opýtať trošku ináč - teda či vy chcete ostať pri reprezentačnom kormidle, či vôbec máte chuť, pretože sa nám zdá, že s toľkými negatívnymi faktormi ste vo svojej trénerskej kariére bojovali hlavne v tejto pozíciii.

"Robil som v kluboch, kde sa robilo s malým chlebom. A dokázalo sa to, tie kluby sa skonsolidovali a vytiahli. Pochopilo sa v nich, že len cez tvrdú prácu a spoluprácu všetkých, funkcionárov, hráčov, trénerov a sponzorov sa dá robiť futbal. Kvalitne, aj za menej peňazí. Čo reprezentácia? Ja som si to predstavoval ináč. Myslel som, že prídu hráči, ktorí budú prístupom na výške, žiaľ, bol to opak. Samozrejme, sú tam i praví profesionáli, ale boli tam i takí, ktorí sú zhýčkaní. A ktorých zhýčkala len naša reprezentácia, nikto druhý, pretože v ich kluboch ich nehýčkajú. Oni mi rozprávali, čo a ako v zahraničí, mne však nemôžu nič rozprávať. Ja som tam bol, ja som vonku zažil osem rokov tvrdého profesionalizmu. U nás je rozmaznaný profesionalizmus, nie tvrdý. Je to pre mňa škola. Ale neprestávam tvrdiť, že bolo pre mňa cťou, keď ma za reprezentačného trénera zvolili bez nejakého ovplyvňovania a protekcií, bol a som na to hrdý. Nerozmýšľam však nad tým, ako ďalej. O tom musia rozhodnúť druhí... Myslím si však, že herný pokrok sme spravili, videli ste zápasy s Anglickom, v Bratislave nám ľudia tlieskali. Takže dá sa to, len treba odstrániť individuálne chyby a hráči musia pridať v kondícii. Samozrejme, že treba vytvoriť partiu. Myslím, že po všeliakých nedorozumeniach s hráčmi, ktoré som mal, možno sú tam ešte dva - traja, ktorí sa ešte chcú viesť, sa môže do budúcnosti vytvoriť kolektív. Ale to sa nedá ani za rok, dva, potrvá to ešte štyri až šesť rokov, pokiaľ sa tu pochopí, že futbal sa robí tvrdou robotou. Nie hladkaním. To je realita svetového futbalu, ktorú naši hráči zažívajú aj vonku. A preto sedia na lavičkách."

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Jurkemik: Očakával som tvrdý profesionalizmus, dočkal som sa zhýčkaných hráčov...