nejestvuje ešte jeden objekt verejnej spotreby, na ktorého hodnotu a užitočnosť by existovali také diametrálne rozchodné názory. Čiastočne je to normálne - politika je asi jediná disciplína, kde je uhol pohľadu dôležitejší, než farba, vôňa, chuť, veľkosť, tvar, či iné objektívne danosti predmetu. Akési minimum celospoločenského konsenzu by však malo existovať. Pri tejto vláde ho nevidieť.
Dzurinda uviedol na včerajšej tlačovke tri priority, ktorých "si boli dobre vedomí", keď sa ujali mandátu. Prvá - doviesť SR do NATO a EÚ - sa vláde naozaj podarila. To by však dokázala aj slepá mulica - okrem Mečiara vlastne každý. Keď vláda nastupovala, veci boli tak ďaleko, že minúť EÚ a NATO sa už ani nedalo. Integračné zásluhy patria prvej Dzurindovej vláde, druhá si nimi už len prifarbuje make up. A to ešte pomlčíme o cirkusoch pred euroreferendom a manipuláciách počas neho... Druhá, a jediná reálna časť integračného záväzku, "zabezpečiť pre SR dôstojné, rešpektované a rovnocenné postavenie v EÚ", ešte nemá výsledok, ktorý by sa dal hodnotiť. Nevýbojný a utiahnutý prístup vlády k rokovaniam o ústavnej zmluve ale necháva tušiť, že tento cieľ je nad jej sily. Isteže, aj keby išli do rokovaní razantne ako Poliaci, veľa sa nezmení - o postavení SR v EÚ rozhodujú iné celebrity, nie slovenská vláda. Tá môže v koncovke len všetko zobrať alebo celé odmietnuť...
To, čo Dzurindovu vládu vyvyšuje a odlišuje od iných vlád v blízkom i vzdialenejšom okolí, je bod číslo dva (v poradí premiéra, v skutočnosti číslo 1): reformy. Vzala si ich v programovom vyhlásení na ramená toľko, že ide o náklad naprosto jedinečný. Keby dotiahli štvrtinu, napríklad iba zmenu daňového systému do kvalitného konca, urobia pre krajinu viac, než všetky doterajšie slovenské vlády dokopy. Podtrhnime trikrát, že toto je najvýznamnejší uhol pohľadu. Môžeme kritizovať dielčie či aj zásadné partie jednotlivých krokov (napríklad zmrzačenie sporivého piliera dôchodkovej reformy), podstatné je toto: Všetky zmeny idú správnym smerom. Polemika môže a musí byť ale o tom, či strach z odvážnejších riešení nie je trestuhodným zmárnením historickej šance, aká sa už nenaskytne. Takže tak - v konfrontácii s inými vládami je naša slovenská mimoriadne progresívna a musíme ju hodnotiť vysoko. V konfrontácii s vlastnými možnosťami a predsavzatiami ale výrazne zaostáva. Chcelo by sa skoro napísať, že zlyháva, ale to môže byť aktuálne až po októbrovej schôdzi NR SR. Dúfajme, že nebude...
Od technickej hodnoty, o ktorej sú riadky vyššie, treba odlíšiť umelecký dojem. Ten je katastrofálny. Za komunikáciu reforiem a vôbec styk s verejnosťou zaslúžia čistú päťku. Dzurindove frázovanie je predmetom nie rozborov, ale bonmotov. Vláda nedokázala svoje bohumilé zámery predať, prieskumy verejnej mienky neomylne vypovedajú, že súboj s opozičnou a odborárskou demagógiou prehrala. Výprask je o to neuveriteľnejší, že opozícia i KOZ sú atrapy, menejcenné napodobeniny západných vzorov. Neskutočné je, že si nevzali poučenie z minulého volebného obdobia, keď nezvládnutý marketing ich už raz priviedol na kraj priepasti, do ktorej napokon spadli "len" SDĽ a SOP. Absurdné a nepochopiteľné je vynášanie všetkých sporov na svetlo božie s jediným cieľom - stavať partnerov pred kategorické požiadavky a tlačiť ich k múru. Samozrejme, zodpovednosť nie je u všetkých rovnaká - permanentne vypadávalo z roly predovšetkým ANO a jeho predseda.
Najväčším sklamaním roka je samotný Dzurinda. Techniku neprincipiálnych kompromisov a vyčkávania, ktorú predvádzal vo svojej prvej vláde (viac so šťastím ako rozumom), nahradil technikou deštruktívnych intríg a podrazov. Koalíciu nestmeľoval, ale rozdeľoval. Pod tlakom stále neidentifikovateľných motívov rozpútal najväčší škandál a pohromu, štvanicu na riaditeľa NBÚ. Pozadie tejto kauzy obnažilo najhroznejší objav prvého roka tejto vlády - zneužívanie tajnej služby a veľké slovo vplyvových skupín, ktoré sa utáborili v predsieňach a kabinetoch veľkej politiky. Dôsledkom štýlu, ktorým zamorili spolužitie Pavol Rusko a Mikuláš Dzurinda, je skutočnosť, že vládna koalícia začína druhý rok formálne oslabená o štyroch poslancov. Znamená to vážne ohrozenie programových cieľov, predovšetkým tých najťažších reforiem.
Hodnotenie vlády opozíciou je bezcenné. Prázdnotu ilustrujú heslá o "nezvládnutí európskeho a sociálneho rozmeru politiky" (Mečiar), či "vypredaní majetku v hodnote 350 miliárd Sk" (Fico). S tým sa nedá polemizovať, z toho sa dá iba smiať. Otázka je vážna: Kto bude vládnuť Slovensku, keď tí dnešní blázni sa úplne rozsypú?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
