čase v Bratislave na nejakom nábreží (vypadlo meno), zaspievajú povedomú hymnu a k soche zakladateľa, známeho hrdinu aj slovenského národného panteónu, umiestnia pár kytíc a sviečok. Je tu opäť 28. október a výročie vzniku niekdajšieho Československa. Tentoraz už 85. - ako ten čas uteká.
Obrovskej väčšine obyvateľov Slovenska už tento dátum absolútne nič nehovorí. Ani tým starším, ktorí väčšinu svojho života prežili práve v tomto štáte - pamäť je veľká čierna diera. A nebolo to ani tak dávno, čo si toto výročie pripomínali ako - Deň znárodnenia. Takto, teda ako deň boľševickej lúpeže, sa oslavoval 28. október pred osemdesiatym deviatym. Komunisti si sviatok radšej prisvojili a znetvorili do nepríčetnosti, než by ho mali z kalendára vymazať. Boh vie, prečo.
Macošskí sme k 28. októbru aj po vzniku samostatnej SR. Medzi červené kalendárové sviatky sa nedostal. Tentoraz národovci (polovica z ktorých sú čistí komunisti) sa zľakli, že by zvečnenie pamiatky československého štátu pôsobilo diverzne. Hoci deleniu, vyvolanému Mečiarom, sa Česi vôbec nebránili, slovenskí iniciátori rozvodu sa obávali ducha a pripomínania bývalého štátu. To je paradox: Čím väčší Slovák a národovec, tým väčšmi by sa mal 28. októbru klaňať. Veď nebyť štátu, ktorý založili Masaryk so Štefánikom, nebolo by dnes ani samostatného Slovenska. Ale čo už - vďaka a úcta nikdy nepatrili k prednostiam vypätého nacionalizmu.
Existuje jeden politický subjekt, ktorý sa pravidelne vracia k myšlienke povýšiť deň vzniku Československa na štátny sviatok - Demokratická strana. Keďže má vo vláde predsedu Kaníka, zákon bude predkladať rezort sociálnych vecí. Asi má málo práce - keď neprejde dôchodková reforma, aspoň nech je nový sviatok. Kaník neuspeje, lebo "niet politickej vôle", ale to ani nie je podstatné. Formálne sa isteže nedá namietať, 28. október si deň voľna zaslúži viac ako tri štvrtiny aktuálne platných červených dátumov. Márnosť podujatia (aj keby uspelo) je inde: Veľké ceremónie už nenesú v sekularizovanom svete, zahltenom úplne inými hodnotami, to posolstvo, ktoré do nich vkladajú politici. Aj existujúce sviatky, ktoré máme, prežívame podivne, resp. "odsviatštene". O chvíľu tu bude 17. november, druhýkrát v rangu štátneho sviatku. Pre koľkých spoluobčanov to bude čosi viac, než deň, ked sa nemusí ísť do roboty? Sviatky sú inflačné a vnútorne devalvované aj preto, že trinásť, koľko ich v kalendári máme, je príšerne veľa. Sekulárne orientovaní občania by dostali aj vyrážky z cirkevných sviatkov, keby len to neboli vítané dni štátom platenej záhaľky. Normálni ľudia zase nechápu, ako sa môže oslavovať taká hlúposť, ako 1.máj. Inflačnosť a tuposť niektorých sviatkov zmazala hranicu medzi posvätným a profánnym. Jednoducho a jasne - 28. októbru sa už nikdy nepodarí vrátiť tú veľkosť a pietnosť, ktorej sa tešil v časoch "masarykovskej" republiky (ČSR).
Zaujímavý dôkaz ponúkajú samotní Česi - oni majú dnes štátny sviatok, ale veľkú povznesenosť ani tam už roky nevidieť. Aj pre nich je totiž 28. október tak trochu výročie mŕtveho štátu. Už neexistuje. Tu vidieť veľký rozdiel oproti napr. 14. júlu vo Francúzsku, alebo 4.júlu v USA - to sú jednoznačné dátumy, de facto akési ústredné stĺpy štátnosti, ktoré symbolizujú trvanie, silu, majestát stále živých štátov. Preto vyvolávajú v občanoch hrdosť i pietu bez rozdielu ich náboženského či politického vyznania. Aj Maďari majú svoj 15. marec či 23. október, ktoré sú nesporné. Slovensko ale nemá jasný bod, ku ktorému by sa upälo - aj preto máme toľko neplnohodnotných "instantných" sviatkov: 1.január, 29. august, 1.september, 17.november. Ktorý je ten pravý, ten "naj"? Sedemnásty november - pre autora tohto textu jednoznačne. Ale dá sa na tom dosiahnuť celospoločenská zhoda? A to je určujúci moment: akokoľvek si 28. október červenú farbu zaslúži, viackoľajnosť a historický zmätok len umocní.
Spomienku na spoločnú minulosť podporil symbolickou návštevou v Bratislave český premiér Špidla. Hostiteľ Dzurinda sa odviazal a sľúbil "prehodnotenie štruktúry štátnych sviatkov". Fajn - prvým krokom by mala byť redukcia o polovicu. Dobrou pointou do debaty o desiatich rokoch odlúčenia boli aktuálne témy ako zátarasy na hraniciach a úniky slovenských Rómov. Je príjemné, ak nás obaja premiéri uistili, že ide o maličkosti. Veľké veci sú za nami - pred nami radostná budúcnosť v Európskej únii. Každý s vlastnou hviezdičkou a stoličkou. Ozaj - preto sme sa museli rozviesť, aby v Európskej komisii sedelo 25 komisárov. Nestačilo by 24? A ak ich bude iba 15, ako navrhujú Francúzi a Nemci, stál ten rozvod vôbec za to?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
