predpoklady, aby bola vstupnou bránou do lepšej budúcnosti slovenskej ekonomiky. A tým aj k o čosi lepšej a spokojnejšej budúcnosti všetkých občanov.
Rovná daň z príjmu je revolučný krok v kontexte zdaňovacích systémov, ktoré dnes vládnu svetu. Tie charakterizuje progresívna zrážková sadzba, to znamená čím vyšší príjem, tým vyššia daň. Toto rovná daň ruší, čím sníma z nohy hospodárstva najťažší balvan - demotiváciu k práci u významnej časti zamestnancov a podnikateľov. Zhodnocuje sa cena tvorivosti, usilovnosti, talentu. Rovná daň je súčasne najlepšou medicínou proti daňovým nedoplatkom. Tie dosahujú dnes na Slovensku 70 miliárd (u susedov sú však ešte vyššie) a nikdy sa už nedozvieme, o koľko menej by to bolo, keby astronomické taxy netlačili ľudí do únikov či dokonca krátenia daní. Absolútnou výhodou rovnej dane je zjednodušenie celého systému - najmä malí podnikatelia ušetria obrovské čiastky na daňových poradcoch, ktorí si môžu hromadne rušiť živnosti.
Jednotná sadzba pre všetky príjmové pásma je najsilnejší "rozvojový impulz", aký pod slnkom existuje. O tom vypovedajú skúsenosti toho mála krajín, kde bola zavedená, resp. tých, ktoré zaviedli systém rovnému zdaňovaniu veľmi blízky - Hongkong, Estónsko, Rusko, Singapur, Írsko. Estónsko (od r. 1993) má napríklad desať rokov trvale najvyšší rast HDP v celej Európe. Dnes sa v hodnote HDP na hlavu už približuje k úrovni Slovenska, pričom v r. 1993 bol ešte rozdiel priepastný. Rovná daň je spravodlivá v tom, že ľudí s vyššími príjmami netrestá za aktivitu a výkon do tej miery, ako progresívna. Dokáže to tým, že sadzba musí byť nižšia než je priemerná v progesívnom modeli, keďže ju platia aj zárobkovo slabšie skupiny.
Slabinou - a obrovskou - zákona je práve fakt, že Mikloš sa neodvážil ísť so sadzbou ešte nižšie. Devätnásť percent je stále hlúpo a zbytočne veľa. Dôkaz je lapidárny: Rozpočet na rok 2004 počíta s celkovými príjmami 250 miliárd. Jedno percento dane z príjmov pritom robí - podľa rôznych odhadov pre budúci rok - 1 až 2 miliardy. Takže napríklad pri 14-percentnej sadzbe, čo by bol neuveriteľne citeľný bonus, by sa príjmová strana rozpočtu stenčila maximálne o JEDNU DVADSAŤPÄTINU (pri zachovaní 19% DPH). Existuje prepočet renomovaných ekonómov, ktorý hovorí, že pri sadzbe 17% by klesli rozpočtové výnosy o 3,8 miliardy. Zo strany ministra financií ide teda o naprosto nezrozumiteľnú úchylku. Ísť ešte nižšie mu odporúčali všetci normálni ekonómovia. Korunným argumentom Mikloša bola hranica deficitu, ktorú si stanovil na 3,9 percenta. Ale pozor: Najprv navrhoval 3,4% a k zmene na 3,9 došlo, keď "spustil" z pôvodne navrhovanej 20-percentnej sadzby na 19. A tu je najlepšie vidieť, že Miklošovi chýbala iba dobrá vôľa: polpercentný nárast deficitu (3,4-3,9) je daný jednopercentným poklesom sadzby DPH a priamej dane (20-19), pričom podiel výnosov z DPH je omnoho vyšší.
Prínosy výraznejšieho zníženia daňovej sadzby sú neporovnateľné s dodržaním rozpočtového schodku. Toto nemá ospravedlnenie - cieľ programového vyhlásenia, deficit na úrovni troch percent HDP v roku 2006, by bol pokojne dosiahnuteľný aj z úrovne 4,5, prípadne 5,0 v roku 2004. Len pre ilustráciu - v roku 2000 bol podľa metodiky EÚ deficit okrúhlych 10 percent, v roku 2002 sedem a dačo, na 2003 sa plánuje necelých 5 percent. Nie je jasné, čo držalo Mikloša pri tejto obsesii.
Jedine azda to, že sám neverí dodržaniu rozpočtového schodku. Ale nemá prečo - kdekoľvek sa prešlo na rovnú daň, príjmy štátnej pokladnice sa navzdory obavám neznížili, ale zvýšili. Taký mohutný je to impulz - prečo by nefungoval práve na Slovensku? Navyše, posadnutosť trojpercentným deficitom len kvôli plneniu podmienok pre prijatie eura je tiež omylom. Česi, ktorí napriek problémom s verejnými financiami sú stále v omnoho lepšej ekonomickej kondícii ako my, už ohlásili, že najskoršie vstúpia do menovej únie v roku 2009. Takže aj cieľová méta 2006 by sa dala posunúť o rok - je predsa absurdné pomyslenie, že by sme s eurom Čechov predbehli. Napokon, ale nie v poslednom rade - 5 alebo 10 miliárd by sa dalo hravo uhrať aj znížením výdavkov štátu. Škoda meditovať...
Ale v poriadku - ešte nie je všetkým dňom koniec. Mikloš pripustil, že ak výnosy rozpočtu budú v roku 2004 vyššie ako predpoklady, môže ešte v tomto volebnom období dôjsť k ďalšiemu poklesu sadzby. Aj by sa to dalo vziať za bernú mincu, keby sa len koalícia nenachádzala v takom morálnom i politickom úpadku. Preto je včerajšieho dňa nesmierna škoda. Paradoxne napriek skutočnosti, že bol prijatý jeden z najlepších zákonov v histórii samostatnej slovenskej existencie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
