ktorá je prvým predpokladom k vyšším métam. Práve tá chýba v našom futbale ako soľ, bez nej je každá práca iba polovičatá, čo pociťujeme na medzinárodnom poli veľmi bolestne. V rôznych konfrontáciách dostali naše mužstvá veľa faciek, po ktorých registrujeme na stránkach tlače, alebo v rozhlase, či v televízií známe slová o poučných lekciách. Koľkokrát sme pritom počuli, že z chýb a nedostatkov sa treba poučiť, avšak výsledný efekt jednoznačne nahráva tým, čo tvrdia, že u nás vieme len bezkonkurenčne mlátiť prázdnu slamu. Napokon, ďalší neúspech našich reprezentačných výberov v nedávnom kvalifikačnom cykle ME i predčasné rozlúčky klubových mužstiev s európskymi pohármi zväčša výpraskom, ktoré sú už cudzie aj futbalovým trpaslíkom, znižujú náš nevýrazný kurz na európskej burze ešte viac.

Z úst našich najpovolanejších však stále počúvame len omieľanú starú frázu, že to s našim najpopulárnejším športom nie je až také zlé, že si zbytočne znehodnocujeme aj to málo dobré, čo máme. Je to však veľký omyl, pretože na žiadny úspech nik kydať nebude, ibaže jednu lastovičku nemôžeme ospevovať a žiť z nej desaťročia. Napokon, kam sme sa od samostatnosti dopracovali? Reprezentačné A mužstvo zlyhalo už v tretej kvalifikácii ME, prepadlo pri dvoch pokusoch o postup na MS. Dvadsaťjednotka obsadila v roku 2000 na ME štvrté miesto, ktoré jej zabezpečilo letenky na OH v Sydney, lenže už v lete naši zväzoví a kluboví funkcionári devalvovali a odsúdili slovenský tím k neúspechu, pretože tí najlepší museli zostať doma fingovane kvôli reprezentačnému áčku, hoci v skutočnosti ostali v prvom rade pre bratislavské kluby Inter a Slovan na štart v európskych pohároch, v ktorých dopadli rovnako neslávne. Ak k tejto čiernej sérii dodáme, že s výnimkou 1. FC Košice, ktorý v ročníku 1997/98 sa prebojoval do základnej skupiny Ligy majstrov, či Tatrana Prešov, ktorý sa v jeseni v roku 1994 prebojoval do 2. kola Pohára UEFA, a ostatné naše mužstvá prepadli v pohárových vystúpeniach na celej čiare, nie je ozaj dôvod na žiadnu chválu, ani mlčanie. Na našej vrcholnej scéne dominuje biedna ponuka, chýba koncepčná práca podoprená disciplínou, ktorá by vzbudila pozornosť i rešpekt, avšak len snom o rýchlych úspechoch si zatiaľ nik nepostavil trvalejšiu slávobránu, naopak, ešte viac nahráva nefundovaným krokom smerujúcim do prepadliska. V takejto nezdravej atmosfére a po nie povzbudivých výkonoch má pracovať reprezentačný tréner ďalej. Položme si však otázku, s kým bude pracovať? S rebelantmi, ktorým nevonia žiadna kritická pripomienka, či s legionármi, ktorí hrajú v priemerných kluboch a viacerí neraz vysedávajú viac na lavičkách, ako sú na ihrisku, alebo s koľkými hráčmi z našej slabej I. ligy, v ktorej sa aj reprezentanti strácajú medzi šedým priemerom, alebo doma vynikajú, ale nie sú to rýchlostné a vytrvalostné typy hráčov s predpokladmi pre úspešné ťaženie v súčasnom futbale? Nehovoriac, že domáci ligisti si zvykli na pohodlnejšie tempo a len sem-tam sa dokážu prekonávať. Po tom všetkom, čo sme spomenuli, niet veru trénerovi na reprezentačnom poste čo závidieť. Zázraky sa dejú len raz ako to napokon v Pohári UEFA potvrdil Púchov proti FC Barcelona a z toho sa žiť nedá. Nech si na reprezentačnú lavičku sadne v súčasnosti ktokoľvek, každý môže variť len z produktov, ktorými slovenský futbal disponuje, teda s tým, čo si dokázal vychovať. Snívať síce môžeme, ale bez dobrej práce v kluboch sa všetko hravo rozplynie. Doteraz sme zvykli za reprezentačné neúspechy kritizovať trénera, prípadne zväz, ale nik sa nechce pozrieť na koreň veci, čiže tam, odkiaľ hráči prichádzajú, hoci na druhej strane sú práve v nich citliví na každú kritickú pripomienku. Jednoducho súčasný slovenský futbal je aj hrou urazených, každý sa cíti silný na svojom piesočku, i keď stačí, aby zafúkal len vetrík a už jeho hradby praskajú. Je veľa tých, čo vedia poukazovať na nedostatky, ale málo tých, čo dokážu kritizovať kvalifikovane a ešte menej tých, čo včas zareagujú a snažia sa v rámci svojich možnosti o obrat. Väčšina ľudí si myslí, že to bez peňazí nejde. Korunky sú určite potrebné, ale nemôžeme ich povýšiť nad všetko ostatné, ako u nás. Tu niekde je diagnóza chorého a momentálne ťažko vyliečiteľného slovenského futbalu. A nemôžeme ho vyliečiť najskôr na reprezentačnej úrovni, a až potom dole. Predsa takáto pyramída nemá šancu na prežitie. To by sme si už mali raz navždy uvedomiť a pozerať sa na ďalšie vystúpenia reprezentácie nie zahmlenými, ale jasnými okuliarmi. Slovenský futbal už totiž roky nenapreduje, ale kráča po bludných chodníčkoch. Časy sa teda nemenia, lebo u nás riešime druhoradé a nie hlavné problémy, a akosi neberieme do úvahy, že reprezentácia nám bez zdravých základov tŕň z päty nevytrhne.