satiry. Posledné zvonenie totiž obstaral evergreen, ktorý už dvanásť rokov účinkuje ako tuba viagry na pudy každého komunistu - zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Teda zrozumiteľnejšie - zákon o veľkej privatizácii, presnejšie jeho novela, v poradí už asi štyridsiata. Je veľmi dobre, že bola schválená.
Produkcia, ktorú predviedol takzvaný poslanec Karol Ondriáš za KSS, by ho stála posteľ ešte aj na psychiatrii. Teda na voľnom oddelení by skončil, musel byť ísť do kazajky. Jeho výrok, že "po privatizácii na Slovensku začali sliepky znášať menej vajec", patrí definitívne do "top 10" najväčších blbostí, ktoré kedy v parlamente odzneli (hoci sliepku možno myslel metaforicky). Do klenotnice nesmrteľných sa zaradí tiež výpočet, že "keby nebolo privatizácie, tak by boli prostriedky na SAV najmenej do roku 6500". Z občasných vystúpení v TV diskusiách je možné všeobecne usúdiť, že poslanci KSS svojím intelektuálnym vybavením dvíhajú sledovanosť a robia skvelú reklamu svojej strane. Nech už účinkuje ktorýkoľvek. Karol Ondriaš je ale úplná extratrieda. Treba ale spravodlivo povedať, že vynikajúce prípevky mala aj ďalšia opozícia, špeciálne ekonomický guru HZDS Sergej Kozlík (podrobnosti v agentúrnom spravodajstve).
Účel novely zákona už taký humorný nie je. Doprivatizácia prirodzených monopolov vo vlastníctve štátu je národohospodársky nielenže správna, ale jedine rozumná. Táto novela pritom žiadny predaj priamo ani neprikazuje, len ruší tzv. blokačný paragraf, ktorý umožňoval v niektorých menovaných subjektoch iba predaje menšinového podielu (49 percent). Toto obmedzenie je smrad, ktorý tu zostal po SDĽ, ktorá ako súčasť bývalej koalície si stanovila práve túto podmienku, aby vôbec zdvihla ruku za zrušenie predchádzajúcej, tzv. Mečiarovej novely, ktorá privatizáciu znemožňovala úplne. Teda legálnu, poza zákon si HZDS občas zaprivatizovalo...
Príbeh má dve podstaty. Prvou je, že Slovensko prejedlo svoju budúcnosť a prepáslo príhodný čas na zásadné systémové reformy, ktoré začínajú až teraz. Preto je zadĺžené a príjmy z privatizácie by mali pokryť staré zahraničné dlhy, ktoré len svojimi úrokmi neuveriteľne zaťažujú verejné financie - na rok 2004 padne na dlhovú službu 30 miliárd. Rozumieme sa - je to desatina všetkých výdavkov rozpočtu, resp. polovica celého deficitu. Nebezpečné a zlé je, že o tomto použití sa v koalícii v poslednom čase akosi podozrivo nehovorí. Reči sa vedú len o krytí reforiem, čo je ale tiež nesmierne dôležité. Predovšetkým dôchodkovej, na ktorú je dnes odložených na účtoch NBS 65 milárd z privatizácie SPP. Tie by mali vykrývať deficity priebežného systému, z ktorého - ak prejde zákon o dôchodkovom sporení - by mala polovica odvodov posilniť individuálny pilier. V strednodobom horizonte je to málo, a aj preto budú nevyhnutné ďalšie jednorázové príjmy. Reformy a dlhy, to sú dva jediné účely, na ktoré by privatizačné peniaze mali byť použité. Preto by mal byť principiálne odmietnutý návrh ANO, aby sa výnosy z predaja využili aj na úhradu nákladov spojených s realizáciou významných investícií. To je slepá ulička, bludný kruh, zakladanie ďalšieho priestoru na korupciu a rozkrádanie.
Do druhej podstaty príbehu necháva nazrieť aktuálny priamy prenos z kauzy VÚB. Obvinení z miliardového tunelu síce včera usporiadali tlačovku na vlastnú obhajobu, ani ich údajná nevina ale nič nemení na fakte, že najtučnejšou žilou zlatokopov 90.- tych rokov boli štátne banky a štátne podniky. Nepríčetné miliardy sa z nich rozkradli len preto, lebo nemali slušného vlastníka, ktorý by si svoj majetok strážil. Skúsenosti nielen slovenské, ale aj zo všetkých okolitých krajín, kde sa tunelovalo rovnako či ešte viac, hovoria jasnou rečou: Nad všetky pseudoúvahy o tom, či sú lepšie terajšie príjmy, alebo neskoršie dividendy (Kozlík), vyčnieva poznanie, že zbaviť sa majetku je jedinou cestou, ako zadusiť semeniská korupcie a skončiť s večným rozkrádaním. Je to v samotnom princípe - štátni a politickí nominanti sú demotivovaní poctivo pracovať a motivovaní sa rýchlo nabaľovať. To je jednoducho prírodný zákon a kto mu nerozumie, je mentálne tam, kde Karol Ondriaš. VÚB, IRB, Mochovce, Gabčíkovo, celé elektrárne, železnice, Ducký v SPP, DMD Holding, a tak ďalej - kam oko dohliadne, zo štátneho sa všade kradlo.
A kradnúť bude. Preto treba odštátňovať a príjmy využiť na splatenie dlhov a štart reforiem. Takzvané strategické podniky neexistujú, je to len komunistický resentiment. Ony sú strategické v jedinom zmysle - pre tuhý život klientelizmu a korupcie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
