17. november 1939 - 17. november 1989
Historické výročia nemusíme práve milovať, ale v prípade oboch novembrov pravdepodobne každý pocíti ich zvláštnu ľudskú hodnotu. Netýkajúcu sa inštitúcií, ale mladých šudí, ktorí boli ochotní preferovať ideály nad svoje bezprostredné profesijné a kariérne záujmy.
V oboch prípadoch sa vysokoškoláci postavili proti totalitnej moci. Generácie študentov v roku 1939 a 1989 nemali žiadnu skupinovú ideológiu, ale mimoriadne je práve ich prepojenie so záujmami celku a identifikácia s hodnotami, na ktorých stála myšlienka demokratickej a humánnej štátnosti.
Koniec Československa a zriadenie nemeckého protektorátu prinieslo ťažké sklamanie a pre mnohých aj demoralizáciu, z ktorej neskôr ťažili komunisti. Sebavedomie bolo vystriedané strachom, ktorý bol v zásade opodstatnený. Zdalo sa, že demokracia nám príliš nepomohla proti antidemokraticky organizovanému a cynickému nepriateľovi.
Aký mal byť ďalší osud Čechov a Slovákov v strednej Európe, to naznačovali okupanti už 15. marca 1939. Tlak zosilnel po vypuknutí druhej svetovej vojny - 1. septembra 1939. Reakciou na okupáciu bola manifestácia obyvateľov Prahy 28. októbra 1939, ktorá nám môže pripomínať spontánne manifestácie k 28. októbru 1988 a 1989.
Na nepokoje boli pripravené nielen poriadkové policajné sily protektorátu, ale tiež nemecké nacistické zložky SS, SA, SD a gestapa. Ľudia sa v Prahe prechádzali po uliciach so stužkami v národných farbách, zastavovali sa pri historických symbolických miestach, spievali hymnu a prevolávali slávu Benešovi. Tiež vtedy mnohí prišli aj z ďalších miest. Paralelou k posledným dňom komunizmu bola tiež úloha hercov. V Národnom divadle hrali predstavenie Shakespearovej hry Mackbeth, kedy obecenstvo aplauzovalo na verše "hoci je tmavá noc, deň príde zas".
Pražské udalosti 1939 boli bezprostredne sledované z Berlína, odkiaľ sa Hitler vyhrážal, že bude zrušená aj samospráva protektorátu. Proti manifestujúcim zasahovali nielen ozbrojené zložky, ale spontánne tiež sfanatizovaní študenti pražských nemeckých škôl. Nakoniec došlo ku streľbe z revolverov do civilistov, pri ktorých bol zabitý jeden človek (mladý robotník Václav Sedláček, správu sa spočiatku podarilo zatajiť) a trinásť ďalších bolo zranených. Medzi nimi bol študent Univerzity Karlovej (medicína) Jan Opletal, ktorý býval v Hlávkovom internáte.
Ešte niečo spoločné však mali udalosti z rokov 1939 a 1989. Tým boli agenti na strane manifestujúcich, ktorých úlohou bolo zmeniť etický občiansky ráz protestu na agresiu. Protektorátne štátne orgány sa snažili chrániť obyvateľstvo a zabrániť stupňovaniu nemeckého teroru. Keď študent Jan Opletal na následky zranení 11. novembra zomrel, usilovali sa o odvezenie jeho tela na Moravu (pochádzal z Lhoty u Nákla). Študentské organizácie však požadovali predtým dôstojný verejný sprievod mestom až k stanici. Náladu študentov možno prirovnať zas k udalostiam po smrti Jana Palacha v roku 1969.
Rektor Karlovej Univerzity Bedřich Hrozný (rozlúštil chetitštinu) vyzval študentov, aby neprovokovali ani smútočnými páskami. Študentská manifestácia 17. novembra začala na Albertove (zhodou okolností sa to opakovalo 1989). Polícia čoskoro previezla rakvu na stanicu, odkiaľ bola odvezená do Opletalovej obce. Demonštrácie potom pokračovali celý deň, niekoľko Nemcov pri nich utrpelo ľahšie zranenia. napr. vodiť prechádzajúceho K. H. Franka vystúpil z auta a vrhol sa na študentov, ale dostal tvrdú ranu do nosa (s týmto zranením bo ihneď poslaný k Hitlerovi). Na porade u Hitlera sa potom vyslanec Chvalkovský dozvedel, že za každého zraneného Nemca budú popravení traja Česi. hitler tiež rozhodol o zrušení českých vysokých škôl (spočiatku na tri roky) a o prevedení ich budov do majetku SS (v právnickej fakulte si zriadilo veliteľstvo).
Agresia nacistických síl 17. novembra mala za cieľ zastrašiť celý český národ i orgány protektorátnej samosprávy. Prepadli vysoké školy a internáty v Prahe, Brne a Příbrame. Deväť vybraných osôb bolo bez súdu popravených, medzi nimi zapisovateľ Zväzu českého študentstva Václav Šaffránek, študent prvého ročníka inžinierskeho staviteľstva ČVU. Drastické bolo tiež okamžité odvlečenie 1 200 študentov do koncentračného tábora Sachsenhausen.
17. novembra 1989 nešlo o izolovaný protest, ale o prejav rozchodu s absurditou, hoci tu boli varovné príklady, ako to dopadlo v roku 1968. Útok na študentov sa dotkol celej spoločnosti, ktorá bola homogénnejšia, než dnes. Študenti sa chovali aj napriek atmosfére strachu dôstojne, ich odvaha sprevádzaná uznaním tých starších priniesla koniec vlády komunizmu. Cez mnohé paralely s jeseňou 1939 sovietske tanky z Mílovic nevyšli. Je symbolické, že deň po zrušení vedúcej úlohy KSČ bola zrušená výuka marxizmu-leninizmu a bola odstránená "železná opona" (30. 11. 1989).
17. november bol prehlásený za "Medzinárodný deň študenstva" pri príležitosti druhého výročia jesenných udalostí v roku 1939 vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava, a to vo Veľkej británii, v londýnskej Caxton Hall na veľkej manifestačnej schôdzi delegátov študentov 26 národov slobodného demokratického sveta pod záštitou prezidenta Dr. E. Beneša a exilovej československej vlády.
Stalo sa tak na pamäť hrdinského odporu českých vysokoškolákov proti nacistickým okupantom 15. novembra 1939 po pohrebnom sprievode s rakvou s ostatkami J. Opletala - obete pražskej demokracie z 28. októbra 1939. Táto študentská demonštrácia sa stala pre nacistických okupantov zámienkou k jej brutálnemu "Sonderaktion Prag vom 17. November 1939", pri ktorej boli všetky vysoké školy uzavreté na tri roky (v skutočnosti natrvalo) 9 nevinných študentských funkcionárov bolo popravených a skoro 1 200 vysokoškolákov bolo vzatých do väzby v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg. Táto blesková nemecká akcia bola bola vykonaná na základe rozhodnutia Hitlera v Berlíne 16. 11. 1939 podľa ríšskeho výnosu "Sonderbehandlung" z 20. septembra 1939, kedy zatknuté osoby mohli byť popravené bez súdneho rozhodnutia. Bola to klasická ukážka uväznenia a popravy na základe tzv. "kolektívnej viny" v nacistickom prevedení.
Za účinnej podpory a pomoci britského zväzu Union Students of England bol už v novembri 1940 obnovený v Londýne Ústredný zväz čs. študentstva, ktorého členmi sa stali známi študentskí pracovníci, ktorým sa podarilo utiecť do zahraničia a zapojiť sa do našej zahraničnej armády. Tento ústredný orgán čs. študentstva vyvíjal v ďalších rokoch v zahraničí za aktívnej pomoci čs. exilovej vlády rozsiahlu činnosť a v roku 1941 zvolal do Londýna zhora uvedenú manifestačnú schôdzu, ktorá prijala "Prehlásenie spojeneckých študentov k 17. novembru". Začínalo nasledovne:
"My, študenti Veľkej Británie, všetkých jej dominií a Indie, Severnej a južnej Ameriky, Sovietskeho zväzu, Belgicka, Československa, Francúzska, Grécka, Číny, Holandska, Nórska, Poľska, Juhoslávie a všetkých slobodných krajín, aby sme si uctili pamiatku popravených a umučených študentov, ktorí ako prví zdvihli svoj hlas na znamenie odporu proti nacistickým utlačovateľom v roku 1939 prehlasujeme 17. november za Medzinárodný deň študentstva." Ďalej v tomto prehlásení bolo uvedené: "Prehlasujeme, že 17. november nie je pre nás iba dňom, kedy študenti celého slobodného sveta vzdávajú poctu svojim mŕtvym kolegom z Československa a všetkým tým, ktor trpia stále vo väzniciach a koncentračných táboroch, avšak tiež dňom, kedy si pripomíname a budeme stále pripomínať ideály, pre ktoré títo študenti trpeli a stále trpia."
V roku 1942, na zasadnutí medzinárodného študentského zhromaždenia International Students Assembly vo Washingtone v USA bol 17. november potvrdený a znovu vyhlásený Medzinárodným študentským dňom, a to za účasti delegátov študentov 50 národov. Tento mohutný washingtonský zjazd bol jednou z najvýznamnejších študentských akcií počas 2. svetovej vojny. Boli na ňom zástupcovia študentov z celého sveta, a to nielen z Ameriky a Európy, ale aj z Ázie a Afriky. Do zjazdového programu bolo zaradené "Posolstvo prezidenta USA F. D. Roosewelta k 17. novembru, vysielané potom k Medzinárodnému študentskému dňu rozhlasom z Bieleho domu do celého sveta.
Autor: Spracovala: Jana VARGOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
