tvrdenie, že vládny spolok aj v diétnom počte nástrahy ustál. Lintner nie je mierka, ale uprdnutie. Prešli kľúčové reformné zákony, dôchodková jednička dokonca v repríze s bremenom prezidentského veta.
Politické napätie sa z parlamentnej pôdy ale veľmi rýchlo premiestňuje do straníckeho zákulisia. Tentokrát na ihrisko SDKÚ, kde bojové manévre rozpútal exminister obrany. Ivan Šimko avizuje kontraalternatívu k Mikulášovi Dzurindovi a jeho pozadiu, ktorým čím ďalej tým väčšmi nevie prísť na meno. Premiéra obviňuje z odklonu od politiky hodnôt k politike záujmov. A v celej SDKÚ vetrí atmosféru strachu a neslobody, autoritatívne praktiky, zošnurovanú stranícku disciplínu a netransparentné finančné pozadie. Veľmi dobrá je otázka, že čo tak zrazu - to je ale iná opera.
Šimko deň po dni pritvrdzuje, hovorí o vážnej politickej kríze, dokonca máme už "len krôčik k autoritatívnemu režimu". Rétorike primerané sú činy, resp. gestikulácia - vo vzduchu lieta bublina o zamýšľanej prezidentskej kandidatúre, ktorá síce nemá šancu, ale mohla by "vytopiť" vysoko nasadeného favorita Kukana. Takisto sa trúsia reči o zbližovaní sa s Robertom Ficom - otázne je, či vychádzajú z dielne Dzurindových "spin doctorov", alebo sú to autentické ťahy Ivana Šimka. Najfrekventovanejšia téma vôbec je "platforma", ktorú by mal vytvoriť v rámci SDKÚ. Pričom ak sa nepresadí, alternatívou by mal byť odchod. Najlepšie vylúčením, čo by naklonilo sympatie verejnosti. V každom prípade je zrejmý ťah po definitívnom rozťatí aj formálnych väzieb s Dzurindom - či už sa partia zavŕši v rámci SDKÚ, alebo mimo. Jeho včerajšia absencia na výkonnom výbore strany bola jasným gestom, že mosty sú spálené.
Na odpoveď, akou palebnou silou sú Šimkove aktivity podložené, si musíme počkať do nedele. Zvolal sympózium o demokracii, na ktorom by sa mala zúčastniť hŕba intelektuálov, laických hostí i pozvaných poslancov SDKÚ. Akurát nie všetkých - pozvánky dostala údajná osmička, ktorá Šimka podporuje. Zvolený čas má symbolický rozmer - v predvečer 17. novembra, ktoré sú aj tretími narodeninami SDKÚ. Budú sa teda triediť duchovia a vzývať zradené ideály, spreneverené symboly a zabudnuté hodnoty.
Skoro isté je, že z podujatia vzíde nejaká razantná výzva za demokraciu. Neisté je, koľko ľudí, a predovšetkým verejne a politicky relevantných, sa pridá. Veľké oči by Šimko mať nemal, kultúrnici a umelci sú už unavení. Politicky zásadné ale bude, či sa pod vyhlásenie so silnými vetami podpíšu aj prizvaní kolegovia z klubu SDKÚ - ak áno, tak platforma je na svete. Teda ako virtuálne teleso, keďže formálne ju zakazujú stanovy SDKÚ - ktoré napísal Šimko. Sporom o jej založenie by mohol začať vnútrostranícky forčeking, hra na vytesnenie, kde pôjde o to, či Šimko opustí rodnú stranu dobrovoľne, alebo bude mať to šťastie, že ho vyhodia.
Takisto je však možné, že ani po nedeli k vyčíreniu nepríde. Martináková, zatiaľ jediná lastovička, ktorá nabrala odvahu verejne sa hlásiť k pochopeniu pre Šimka, sa blysla výrokom, že je "presvedčená, že v SDKÚ existuje priestor pre pluralitu názorov". Môže to byť aj šachový ťah, ale takisto signál cúvania. Akási predtucha, že planktón sympatizantov ešte nie je pripravený sa zviditeľniť a riskovať.
Dzurinda vie, odkiaľ fúka vietor, takže aj on "si myslí, že zotrvanie v SDKÚ je pre Šimka tou najlepšou alternatívou". Kľúčová je ale iná premiérova veta - "čo nie je zakázané, je dovolené". Znamená presne toľko, že vznik frakcie v rámci či mimo klubu SDKÚ, resp. platformy v strane, sa nepripúšťajú. A takisto nie verejná kritika politiky strany rétorikou, akou sa prezentuje oponent-disident. Ku konfliktu teda dôjde, otázka je, či ho Šimko absolvuje sám alebo ako člen organizovanej skupiny (skupinky).
Snaha kreovať v SDKÚ alternatívu nemá chybu - Dzurinda je po škandáloch so SIS a skupinkou neúnosný, hoci opäť sa zdá, že svoje pozície dokáže stabilizovať. Problém je s gestikuláciou Ivana Šimka. Zatiaľ necítiť sebareflexiu, ktorá je prvým atribútom dôveryhodnosti. Vôbec sa nesnaží rozptýliť pochybnosti, že v svojich politických plánoch kalkuluje s Ficom. Ak toto neurobí, nemá šancu vyzerať vážne. Veľmi zlý bol Šimkov nápad s otvorením koaličnej zmluvy a oslovením opozície, keďže nesedí premisa straty koaličnej väčšiny a smrdí spôsob riešenia.
Opäť vyvstáva otázka, kam mieri. Vyvolať rozvrat v koalícii a otvoriť dvere Smeru nie je dlhodobá koncepcia, ktorú by vedela konzervatívna či kresťansko-liberálna verejnosť podporovať. Šimko sa utrhol, ale "politika hodnôt" nemôže začínať a končiť vôľou povaliť Dzurindu. Zatiaľ ale viac nevidieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
