nepracuje. Politici a pamätníci, ktorí dostali mediálne slovo, však vystrojili rámus zmätenejší ako je obvyklý pri podobných príležitostiach.
Zdravice a výroky, ktoré odzneli, sa dajú prehľadne rozdeliť do troch kategórií. Po prvé to boli vyjadrenia prázdne - napríklad, že posolstvo (víziu) Novembra naplníme v Európskej únii. Resp. nenaplníme (Vojtech Tkáč), pretože "ideme z federácie zlej do federácie ešte horšej". To boli väčšinou tzv. politici z povolania, ktorí vymyslia banálnu odpoveď na každú otázku. Hlavne, aby nič k veci nepovedali, ale na obrazovke boli.
V druhej "skupinke" sme videli roj postkomunistických nostalgikov. To nebol len predseda KSS a jeho súdruhovia, ale s veľkou silou na strunu udreli aj prezident Schuster a Robert Fico. Hlava štátu vydala v televíznom vystúpení svedectvo, že pridlhý tieň svojej minulosti nikdy neprekročí. Úplne mimo kontext Schuster nabil svoju milovanú pušku: "Reformy, ktoré znášajú najťažšie dôchodcovia". Nejde o to, že to nie je pravda, ide o to, že aj keby to pravda bola, nič tým nepovedal. Dôchodcovia sú predsa vrstvou, ktorá je najväčšmi limitovaná využiť príležitosti, ktoré daroval November. S Ficom sa Schuster zhodol vo vôbec najväčšej lži, ktorá odznela - že životná úroveň je nižšia než bola v roku 1989. Dávno nie - index kvality života je neporovnateľný. Fico ale šiel ešte omnoho ďalej: "Do roku 1989 bola spoločnosť sociálnejšia, ľudia mali viac sociálnych práv, keby sme boli rozumní tak všetko dobré z minulosti prevezmeme". Hrozné - toto už nehovorí žiadny z Ficových západných vzorov. Tie sociálne práva, o ktorých sníva, boli totiž zaplatené práve slobodou.
Pravda, bolo by skrivodlivé tvrdiť, že Schuster a Fico sú jediní dvaja, ktorí nechápu, že sociálne práva stoja vždy v nepriamej úmere s individuálnymi slobodami. Vždy - čiže aj v demokratickej spoločnosti. Oni dvaja sú však jediní (okrem neprefarbených komunistov), ktorí nevidia ani toľko, že pred 17. novembrom bol tento vzťah absolútny a viedol priamo k zločinom. Za dve koruny mohlo byť mlieko len preto, lebo neexistoval voľný trh, konvertibilná mena a slobodný obchod. Bez týchto slobôd však bude celospoločenský blahobyt vždy menší - to ukázala všeobecná a hrozná zaostalosť vtedajšej RVHP, kam sme patrili. Ten, kto volá po "všetkom dobrom z minulosti", teda volá po oklieštení ekonomických slobôd. Ale aj politických - idú ruka v ruke. To nie je veru ani tretia cesta, ale - PRVÁ. Už odskúšaná a práve 17. novembra 1989 opustená.
V tretej kolonke sú pamätníci z novembrových tribún resp. hýbatelia zmien z roku 1990. Peter Zajac, Tatár, Mikloško, Budaj, László Nagy neskrývali rozčarovanie. Rôznymi slovami hovorili všetci o tom istom - November sa nenaplnil, ideály sa zradili, všade vládne partokracia, korupcia, pretvárka, rozkrádanie, mocenské záujmy. Ľudia stratili dôveru v politikov, ich slovo nemá váhu - a dalo by sa pokračovať. Majú pravdu - a predsa je ide o vážne nedorozumenie.
Neresti, ktoré sa utáborili na Slovensku, predsa nemajú nič spoločné so 17. novembrom. Tých posledných 14 rokov nemohlo vyzerať veľmi odlišne - azda v jednotlivostiach, nie v celistvosti. Snímky z ktorejkoľvek postkomunistickej transformácie - Česko, Maďarsko, Poľsko, kdekoľvek - ukazujú, že omyly a nedostatky sú spoločné, alebo veľmi podobné. To svedčí o jedinom - nič zásadne kvalitnejšieho sa nemohlo udiať. Okovy a zátarasy, ktoré v Novembri padli, uvoľnili aj pozitívne, ale najmä obrovské negatívne energie. Otvoril sa priestor, v ktorom chýbali dobré zákony a storočiami demokratického vývoja stvrdené normy a hodnoty. Do výhody ťahu sa dostali špekulanti, gauneri, ľudia bez vnútornej brzdy. Tomu sa nedalo vyhnúť, resp. dalo - zázrakom. Nadávať na politikov je smiešne - volili ich voliči. Ak lepší politici neboli k dispozícii, tak jedine preto, lebo sú vzorkou populácie, z ktorej vzišli. Prechod od tzv. socializmu k slobodnej spoločnosti bol gigantický manéver, ktorý nemal precedens. Navyše - ako sa blížime do Európskej únie, stále lepšie vidíme, že ani v zavedenejších systémoch nie sú pomery ideálne. O čosi lepšie určite - to áno.
Hovoriť preto o sklamaní, "ukradnutej revolúcii" či dokonca o tom, že tu "stále nie je demokracia" (Budaj), je absolútne od veci. Slovenská spoločnosť a politika sú presne také, akí sú ľudia, ktorí tu žijú. Ak 60 či koľko percent radových občanov priznáva, že dalo či vzalo úplatok, tak sa nečudujme, že podobná percentáž je aj tam "hore". Akurát, že sumy sú väčšie. Niet nad čím nariekať: 17. november nám daroval slobodu, ktorá je najcennejšia komodita. Viac urobiť nemohol, hovoriť o ideáloch, ktoré sme všetci iné, je klam a mam. Teraz sa treba naučiť zodpovednosti a pridať šťastnejšiu ruku vo voľbách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
