vyvolal útek Josefa a Ctirada Mašínovcov a ich troch druhov Zbyňka Janatu, Václava Švedu a Milana Paumera práve pred polstoročím, v októbri 1953. Vzhľadom na okolnosti, za akých prebiehal, aj dnes ťažko zaujať k nemu jednoznačné stanovisko.
Pätorka mladých mužov, všetci krátko po dvadsiatke, sa dostala do NDR cez Poľsko. Na tretí deň pochodu zastavia auto, od Západného Berlína ich delí stodeväťdesiat kilometrov. Šoféra omámia chloroformom, nemôžu však nájsť kľúč od auta. Približujú sa svetlá, Janata v panike vystrelí z pištole. Od tejto chvíle už nemajú situáciu pod kontrolou.
Situácia v krajine je napätá, povstanie 17. júna 1953, potlačené za pomoci sovietskych tankov, ukázalo, že väčšina obyvateľstva odmieta komunistický režim, utečenci môžu počítať so sympatiami. V Riese, stosedemnásť kilometrov od Berlína, nastúpia do vlaku, no ten sa onedlho obráti a vráti sa späť. Cestujúcich bez lístkov sprievodkyňa neoznámi.
Pešky dôjdu do Elsterwerdy, vlakom sa vezú ďalej. Všimne si ich prednosta stanice a informuje políciu v okresnom meste Luckau. Pasažierov bez dokladov zadržia v dedine Uckro, ibaže tí sa v nijakom prípade nemienia nevzdať. Streľba trvá pár sekúnd, policajt Gromini v nej utŕži smrteľný zásah do čela, veliteľ Strempel šesť rán, jednako prežije. Tohto rána, 10. októbra 1953 sa začne rozsiahle pátranie.
Totožnosť utečencov ostáva neznáma, dokiaľ Janata, ktorý sa oddelil od ostatných, nevbehne polícii priamo do náručia. Pri výsluchu vysvitne, koho vlastne naháňajú. Napredovať je čoraz nebezpečnejšie: na cestách zátarasy, kraj sa systematicky prečesáva. Dohromady nasadili pätnásťtisíc mužov, medzi nimi veľa nováčíkov. "Boli aj mŕtvi," priznáva jeden. "Zahynul osemnásťročný chlapec, bol u polície dva, najviac štyri týždne. Jeho druh, rovnako neskúsený, vypálil zo samopalu, nepočítal, že ním pritom mykne. Inde sa zas pobil vojak s poddôstojníkom, poručík, ktorý k nim prišiel, sa nazdával, že jeden z nich je Čech a vojaka zastrelil."
Utečenci sa zatiaľ ukryli v jednej stodole v dedine Reichwald. Musia požiadať o pomoc majiteľku. Tá sa, pravdaže, najprv preľakne, no potom sa im dá najesť. Nemôžu tu ostať dlho polícia v pätách, na utečencov viac ráz strieľajú. Narýchlo stiahnutá jednotka ich obľúči v lese pri Waldowe, štyridsaťšesť kilometrov od cieľa.
Tak prenasledovaní ako prenasledovatelia nemajú na výber: my alebo oni. Polícajti strieľajú naverímboha, Šveda pritom utŕži zásah do pleca, mocne krváca. Josef s Paumerom sa pokúšajú vliecť ťažko zraneného druha, no ten stratil priveľa krvi. Nemôže ďalej, možno sa ukryje v dedine. Dúfajú márne, na druhý deň ho nájde polícia.
Pri Waldowe zahynuli vtedy najmenej traja policajti, podľa nápisu na náhrobnom kameni "zabití kontrarevolucionármi". Medzi nimi je policajný radca Hoffmann, neslobodno pripustiť, že ho dokázateľne zastrelili vlastní. A, pravdaže, hľadajú sa vinníci za debakel.
Waldow, kde sa utečenci ukrývajú, je obkľúčený, všade visia plagáty so skomolenými menami, najvyššie tresty hrozia každému, kto Čechom poskytne pomoc. Ibaže domáci nielenže neprezradia ich úkryt, ale odvážlivec ich ešte aj vyvedie odtiaľto tesne popri hliadkach. Do Berlína chýba štyridsať kilometrov.
Na kuse sa odvezú na nákladnom vlaku a zas putujú pešky. Deväť kilometrov od Berlína ďalšia prekážka: polícia stráži na juhozápade hranicu okolo Západného Berlína. Pri pokuse dostať sa cez zátaras natrafí Josef s Paumerom na policajta. Dajú sa obmäkčiť, nevystrelia, a policajt sa im odplatí tým, že strelí Paumera do brucha. "Vo vojne nemôžete mať zľutovanie nad nepriateľom, ak nezastrelíte vy jeho, zastrelí on vás," uvažuje z časového odstupu Ctirad.
Múr okolo Západného Berlína zatiaľ nepostavili, ešte stále sa ta možno dostať pozemkou. Na stanici sa Josef a Paumer, ktorý sa pre zranenie nevládze zohnúť, usadia na nárazníkoch, kedykoľvek ich tam môžu zbadať, Ctirad sa ukryje pod vagón. Vlak vchádza do Marlowa, poslednej stanice pred Západným Berlínom. Pri pohľade na množstvo policajtov a ruských vojakov dvojica zoskočí z nárazníkov, v tej chvíli na nich spustia paľbu. Paumer utŕži ďalšie poranenie do ruky, Ctirad ostane v úkryte pod vagónom. Konečne sa vlak pohne smerom na západ. Ešte pár minút a starší z bratov je na slobode, Josef Mašín s Milanom Paumerom dôjdu do Západného Berlína pešky.
Oslavujú ich tu ako bojovníkov za slobodu, zato podľa NDR ide o vrahov a teroristov, márne žiada ich vydanie. V otvorenom meste nie sú však utečenci v bezpečí, pod ochranou Američanov odletia do USA. Tu sa ihneď prihlásia do armády, zatiaľ čo ich druhov Švedu a Janatu vydajú do Československa a popravia. Matka Mašínovcov zomrie vo väzení, režim sa pomstí aj na priateľoch a príbuzných.
Dnes sa v ČR vedú spory, ako prípad posúdiť z právneho hľadiska, Spolková republika nemá v úmysle sa ním zaoberať. A voľakedajší veliteľ jednotky rýchleho nasadenia Strempel sa nevie zmieriť s pomyslením, že Mašínovci smeli hneď r. 1990 priletieť z USA, aby ukázali vnukom kraj, kde zanechali krvavú stopu: "Vražda sa nesmie premlčať!" Honba na utečencov, ktorá vypukla pred polstoročím na okolí Berlína, zdá sa, dodnes sa celkom neskončila.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
