po formálnej stránke.
S obsahom nie je problém. Symptómy choroby, ktoré popisujú Šimko a čiastočne Martináková, sú nielen pravdivé, ale aj nebezpečné. Nemusí nás vyrušovať ani to, že mnohé z príznakov, ktoré diagnostikovali u Dzurindu dnes, si iní všimli už dávno. Zneužívanie moci, tajnej služby, vydieranie, odklon od "politiky hodnôt", netransparentné financovanie a pod. sa neobjavili znenazdajky pri kauzách skupinky a Mojžiša. Ale dobre - nech žije Slobodné fórum.
Žiť by sa však malo podľa korektných pravidiel. Teda v prípade Slobodného fóra tak, aby svoj konflikt s Dzurindom a mocenským štýlom SDKÚ neprenášalo na bedrá koaličných partnerov či dokonca celej krajiny. Inak povedané - ak je SF platformou v rámci SDKÚ, nemôže vystupovať celkom nezávisle od SDKÚ, či dokonca ako jej protivník. A nemôže sa tváriť, že sa ho netýkajú politické záväzky SDKÚ. Práve to sa ale deje. Varovanie, že nemusia podporiť niektoré zákony, ktoré už prešli koaličnou radou i vládou, nie je pritom úderom len proti Dzurindovi, ale aj proti koaličným partnerom. Oni sa totiž s SDKÚ na týchto zákonoch už dohodli. Bez ohľadu na kvalitu volebného zákona, rozpočtu a pod. - hrať s kartou nepodpory už dohodnutých vecí v NR SR je podpásovou zbraňou.
Nielen druhá Dzurindova, ale všetky koalície na svete fungujú na princípe, že na čom sa strany vo vláde dohodnú, to v parlamente podporia. Platformy, neplatformy. Na tom nie je nič nedemokratického - inak by sa nedalo vládnuť. Koaliční poslanci, samozrejme, občas zákony dopĺňajú či menia, ale nie v strategických bodoch. Napríklad v rozpočte je možné presunúť desať-dvadsať miliónov z jednej kôpky na druhú, ale nie zvýšiť deficit. A tak ďalej. Veľké politické dohody o zákonoch sa ale nemôžu uzatvárať medzi 78 (76) poslancami v parlamente, na to sú určené volené orgány strán. A tie sa rešpektujú. Ak je Slobodné fórum platformou SDKÚ, tak musí rešpektovať názor prezídia SDKÚ.
V západných stranách existujú platformy bežne a slobodne hlásajú svoj názor. Keď sa ale ukáže ako menšinový, prispôsobia sa. To je neprekročiteľná hranica, alfa a omega demokratického straníčenia. Na Slovensku je toľko partajných defektérov a disidentov práve preto, lebo nie je vyvinutá kultúra spolužitia menšinového a väčšinového názoru. Je to hneď druhá príčina straníckych rozpadov - prvou sú osobné averzie. Lojalita k rozhodnutiam vrcholných grémií nemá nič spoločné s akousi komunistickou straníckou disciplínou, ako o nej nezmyselne píše politológ Kusý. Každý, kto vstupuje do strany, predsa dobrovoľne prijíma jej vnútorné pravidlá hry.
Ľudia zo Slobodného fóra samozrejme majú právo povedať, že ten a ten zákon nemôžu podporiť, lebo je v rozpore s ich vedomím a svedomím, resp. preto, lebo strana (koalícia) sľúbila voličom niečo iné. Potom ale už nehovorme o platforme - ale o regulárnom odštiepení. Rozumieme sa - platformisti sú na platforme vnútri strany, platia pre nich presne tie isté stanovy, čo pre "neplatformistov". Ak rozhodnutie partajných orgánov považujú za zlé, môžu proti nemu bojovať mnohými prostriedkami, trebárs aj verejnou kritikou v médiách. Nie však vzburou. Ak rozpor svedomia s politikou strany začína byť neznesiteľný, riešením je jedine odchod a založenie strany novej.
A sme pri koreni veci. Ak Ivan Šimko a spol. chcú vystupovať ako piaty koaličný činiteľ, nemôžu to robiť ako platforma, len ako nový subjekt. Súčasný stav, keď hovoria, že nechcú meniť pomery v koalícii, ale budú sa správať slobodne a hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia, je protirečenie z princípu. Ozaj - podľa čoho hlasovali doteraz? Ak sa chcú správať v NR SR autonómne, ako signalizujú, nie sú platformou SDKÚ, ale telesom mimo koaličnej zmluvy. SDKÚ je totiž celá v koalícii - s chlpami aj platformami. Keďže SF má svoju parlamentnú váhu - 8 hlasov - môžu dohodnúť pre seba vnútri SDKÚ aj zvláštny dohadovací režim. Ale s tým musia začať - nie prísť a povedať, že "podľa vedomia a svedomia". Problém presne vystihol Ján Figeľ: "Len vtedy, ak sa vymedzia tí, ktorí už zmenili svoje politické zaradenie alebo sa chcú začať uberať iným smerom, je možná dohoda tak, aby to, čo bolo dohodnuté, naozaj platilo."
Samozrejme, iniciatívny by mal byť aj premiér, ktorý nevie v tejto chvíli garantovať plný počet hlasov svojho klubu. Hoci tentoraz už nie spolu, ale proti sebe, Dzurinda aj Šimko len opakujú hru, ktorú predvádzali, keď zakladali SDKÚ; hoci všetci koaliční partneri na nich naliehali, aby sa vyfarbili, odmietli definovať frakciu SDKÚ v rámci klubu SDK. Repríza po troch rokoch je neseriózna voči verejnosti i politickej scéne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
