víkend v Košiciach nešetrili optimizmom, že dohoda sa zrodí a nikoho nepoškodí, veľa radostného z kauzy nepozerá. Ak sa ale povznesieme nad úzkoprsé hľadiská, spor je najmä príležitosťou nahliadnuť do mechanizmov, ktorými je ešte aj taká prdel Európy, akou je náš región, vťahovaná do zápasov veľkého svetového biznisu.
Na základe prístupovej zmluvy s EÚ musí US Steel znížiť svoju výrobu, presnejšie zmierniť jej medziročný nárast. Záväzok, ktorý uzavreli slovenskí vyjednávači, znie, že fabrika nesmie ísť nad 3 percentá svojej produkcie v roku 2001. Zrada je v tom, že zmluva bola podpísaná koncom roka 2002 a meritum sporu vlády s EK je o tom, či sa kvóta vzťahuje už aj na minulý rok a na tento, alebo až na potom. Že dátum vstupu do účinnosti nie je uvedený na papieri, je možno úmyselným "nedopatrením" jednej zo strán, alebo prehliadnutím oboch. To však je sekundárne, primárna by mala byť interpretačná logika - predsa ak sa niečo podpisuje v decembri 2002, dosť ťažko sa môže vzťahovať na výrobu roka 2002, keďže tá už sa nedá vziať späť. Ale vysvetľujte to Európskej komisii...
Fakt je ten, že US Steel limit prekročili. Podľa výkladu prezidenta Christophera Navettu platí dohoda až dňom vstupu SR do únie. Silnejší vyzerá byť výklad EK, keďže o "náprave" sa už horúčkovito rokuje a Pál Csáky pripomína, že jedným mantinelom pozície SR je, aby sa kauza nedostala pred európsky súd. Nie je jasné, či SR naháňa mimosúdne urovnanie preto, lebo neverí Navettovi, alebo sa len nechce súdiť s bruselským molochom. Či existuje šanca na úspech, to sa nedozvieme. Stojí totiž za pozornosť, že české, poľské i maďarské dohody v rámci prístupových zmlúv sú verejné. Slovenská je tajná. Prečo? Máme, alebo nemáme zákon o slobodnom prístupe k informáciám? (Mimochodom: V referende sme hlasovali o vstupe na základe dohôd, ktoré nemôžeme ani vidieť. Naozaj len teoreticky - čo ak nás vláda predala do otroctva? Odhlasované v referende...)
Druhý mantinel vlády SR je, aby sa v US Steele neznížila produkcia, keďže vraj jeden a pol mesiaca by zamestnanci nedostali výplatu. Pod čiarou si povedzme, že nič by sa im nestalo - priemerná mzda v US Steele je minimálne dvojnásobkom regionálneho priemeru (25 000 +). Vydržali by. Vývoj sa ale uberá iným smerom - vláda asi, ak sa dohodne s Navettom, skráti US Steelu daňové prázdniny. Ani toto veľkou tragédiou nebude - firma má daňové "voľno" do roku 2009, čo je naozaj absurdný rozsah štátnej pomoci. Hoci US Steel investuje do firmy podľa privatizačnej zmluvy asi 25 mld. Sk (700 mil. USD), podľa ministra hospodárstva Ruska robila úľava iba za rok 2002 2 miliardy Sk. Summa summarum - čo US Steel za desať rokov investuje, to si zhruba vezme späť na štátnej pomoci.
Zamlčaným podmetom transakcie zatiaľ zostáva, kde sa bude US Steel hojiť. Asi predsa len na zamestnancoch. Je z čoho - sociálna politika firmy je na slovenské pomery nesmierne veľkorysá. Produkciu síce udrží nad povolenou kvótou až do mája 2004, ale ušetrí na mzdových nárastoch, alebo mierne zníži úžasnú prezamestnanosť, ktorej zachovanie je tiež bodom privatizačnej zmluvy.
Zaujímavejší ako riešenie v mikroregióne je makropohľad - prečo padli Košice do hľadáčika všemocnej eurobyrokracie? US Steel je najsilnejšou americkou hutníckou firmou (desiata na svete) a medzi EÚ a USA zúri tzv. oceľová vojna. Prezident Bush totiž uvalil ochranárske clá na oceľ, ktoré vyvolali obrovskú nevôľu únie a napokon aj sankcie Svetovej obchodnej organizácie, ktorá USA vyzvala, aby opatrenie bolo zrušené. Zároveň je košická filiálka US Steel síce nie veľkou, ale predsa len konkurenciou európskym výrobcom ocele (Eurofer), ktorých lobisti sú v Bruseli pečení-varení a majú veľké slovo. To je celé - Košice sú obetným baránkom vo vojne gigantov. Keby Bush rýchlo zrušil svoje hlúpe clá, EK by na Košice zajtra zabudla.
Kauza obnažuje skôr strasti, ako radosti únie. Východ Slovenska je chudobnejší región. Jeho najväčší chlebodarca, na ktorý naväzuje rad iných podnikateľských aktivít, bude limitovaný v produkcii. Áno, berie obrovskú štátnu pomoc, tá je ale súčasťou vyrovnávacej politiky regionálnych rozdielov. Samotné produkčné kvóty, v ktorých sa vyžíva EK, sú deformáciou trhového prostredia. EÚ je oceliarskou veľmocou, v roku 2002 vyrábala na hlavu obyvateľa o tretinu viac ocele ako USA. Produkcia Euroferu je však zaťažená vysokými nákladmi na pracovnú silu a preto je nesmierne drahá v svetovom porovnaní. EK, ktorá je pod vplyvom nesmierne silnej oceliarskej loby, preto čaruje s kvótami, clami, dokonca chvíľu uvažovala aj o plošných dotáciách. Máme v Košiciach skrátka smolu, že US Steel vyrába plechy lacno a ešte k tomu má amerických vlastníkov. Plané sú preto nádeje, že tento incident je posledný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
