kondícii sa poslankyňa KDH včera posadila pred kamery, aby referovala o svojom pokuse - vydržať mesiac zo životného minima, teda 4 500 Sk.
Štruktúra výdavkov, ktorú Záborská uviedla, je minimálne zvláštna - zo 4 500 minula 2500 na ubytovanie, 1500 na stravu a KOZMETIKU a 500 si ešte odložila. Nuž, takto by sa najbiednejší klienti štátnych dávok stopercentne nezariadili. Keď má niekto príjem 4 500 a nemá fakírsky tréning, na živobytie mu odíde väčšina peňazí. Tretinu svojich príjmov dávajú na potraviny, podľa prieskumov, aj slovenské rodiny na úrovni stredného štandardu. Ak je niekto v núdzi, nemíňa na kozmetiku, ani neodkladá na horšie časy. Neexistuje človek v existenčnej núdzi, ktorý by vyplatil viac ako polovicu podpory na nájomné. To je vôbec najvážnejší lapsus - päť osmín svojich príjmov si nedovolia minúť na bývanie ani rodiny s veľmi vysokým životným štandardom. Záborskej pokus je jalový, lebo zmena bývania je to prvé, čo by reálny poberateľ sociálnej dávky vo výške 4500 Sk urobil. Napokon, existuje tzv. príspevok na bývanie, ktorý na Slovensku bežne poberajú aj strednopríjmové skupiny...
Poslankyňa KDH sa pochválila, že najhoršie boli pre ňu neistota a stres, či náhodou nedostane nejakú chorobu. To je hlúposť, zdravie by si neničila, život by neobetovala. Keby ochorela, vegetovanie by prerušila, vzala by zdravotnú kartu a liečbu by absolvovala na svojom štandarde. Teda každý normálny človek by tak urobil. Týmto malým prerieknutím Záborská nevdojak prezradila, čo aj tak všetci tušíme: K testovaniu života v hmotnej núdzi ju viedla ozajstná choroba politikov - populizmus. Určite nebude náhodou, že jej príkladom sa inšpirovali v Česku, kde tamojšie životné minimum - asi 6000 Kč - už testuje asi päť poslancov. Z pravice i ľavice.
Čo vlastne chcela dokázať? O čom sa chcela presvedčiť? Že život na najspodnejších príjmových priečkach je ťažký? Nikto netvrdí, že 4500 Sk na mesiac je na bezbrehé hýrenie. Že ako poslanec so slušným zaopatrením má empatiu pre biednejších spoluobčanov? Týmto experimentom ich skôr urazila. Nech skúsi rok, nie mesiac - to je najčastejšia a oprávnená pripomienka k jej výkonu. Na simuláciu životnej úrovne ľudí v hmotnej núdzi nestačí testovať ich príjem, ale aj ostatné faktory, ktoré idú s ich spoločenským postavením - napr. prostredie, v ktorom bývajú, stravovacie návyky a pod. Keby mal byť experiment dôsledný, na tresku by Záborská chodila nie do poslaneckého bufetu, ale na stojáka niekam do štyrky. A ušetrila by... To, že ľudia závislí na dávkach si nemôžu kupovať každý mesiac obuv, cestovať či telefonovať, predsa nie je nič objavné. Napokon - tak to má byť, keďže ani mnohí aktívni občania, z daní ktorých sa podpory vyplácajú, si nežijú na vysokej nohe. Úroveň, na ktorej žijú občania v sociálnej núdzi, jednoducho zodpovedá zdrojom a vyspelosti ekonomiky, ktorá tu existuje. Že minimálna podpora nie je na smrť hladom ani smädom, bolo jasné aj pred Záborskou. Všetko ostatné je relatívne - ukrajinské ženičky i mužíci prichádzajú na Slovensko za 4500 Sk pracovať a sú radi, že podnikatelia domorodcov na minimálne mzdy nedostanú. Nezamestnaní z Nemecka zase zoberú podporu, idú na Mallorcu, odkiaľ sa vracajú domov raz do mesiaca - po novú dávku. A tiež sa sťažujú, že im je na svete ťažko.
Anna Záborská trápila telo i dušu zbytočne. Dávka v hmotnej núdzi nie je určená na to, aby ľudí ťahala z chudoby. Jej účelom je, aby zaistila základné prežitie. To u Záborskej zafungovalo - neumrela. Princíp spoločenskej solidarity nie je o tom, že všetci majú právo na životnú úroveň podľa svojich predstáv. Je iba o tom, že civilizovaný štát nenechá nikoho zahynúť od hladu. To dnešné sociálne podpory splňujú. A je smiešne, ak ľudia s nepomerne vyšším štandardom po mesiaci zistia, že 4500 Sk nestačí. O čom to svedčí? Chlapci z Penty Group by sa zbláznili, keby mali vyžiť zo Záborskej poslaneckého platu. Bol by im rovnako malý, ako poslankyni životné minimum.
Opozičná kolegyňa Beňová experimentátorku poučila, že ak jej misia nemá byť prázdnym gestom, nech teraz navrhne zvýšenie životného minima. K tomu nedôjde, keďže Záborská je verná koaličnej zmluve. Návrh ale odhaľuje jeden z najväčších omylov - a nielen Beňovej. Aby bolo čo prerozdeľovať, musí sa skôr vytvoriť dosť početná vrstva, od ktorej sa dá brať. Cestou k lepšej životnej úrovni tých, ktorí sú slabí a nedokážu si pomôcť, je teda zvýšenie majetkovej a príjmovej nerovnosti na Slovensku. A to cez zvýšenie dávok nevedie. Aby dostali sociálne odkázaní viac, musí sa najprv pozbierať ekonomika a najskôr zbohatnúť tí, ktorí ju ťahajú a vytvárajú zdroje. Inak sa v biede skôr-neskôr utopíme všetci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
